Zistiť, čo ešte neviem (.týždeň)

 .týždeň publikoval 24.4.2017 článok o vzdelávacom projekte Sokratov inštitút, kde Juraj Karpiš prednáša o ekonómií

Zistiť, čo ešte neviem  (.týždeň)

 Vrátiť sa zo štúdií v zahraničí domov. A nezostať v hlavnom meste, pretože v ostatných regiónoch Slovenska potom akoby zdochol pes. Aj to hovorí príbeh dizajnérky, novinára a aktivistu z Kežmarka, ktorí študovali na Sokratovom inštitúte.

.opakuje sa to už štvrtý rok - várka najrôznejších mladých ľudí cestuje raz za mesiac do Zaježovej pri Zvolene, aby strávila víkend diskusiami s jedným z desiatich lektorov. Venujú sa ekonómii s Jurajom Karpišom, diskutujú o stave slovenského práva s Evou Kovačechovou, riaditeľkou Centra právnej pomoci, učia sa riešiť konflikty s psychológom a mediátorom Dušanom Ondruškom. No najdôležitejšia je na Sokratovom inštitúte skupina účastníkov, ktorá je každý rok čímsi špecifická. Na vstupných pohovoroch organizátori nedbajú až tak na dobré školské výsledky či množstvo absolvovaných stáží. Ide skôr o to, vytvoriť čo najrôznorodejšiu skupinu. Od racionálnych právnikov po snivých rojkov z lazov. Každý rok sa vďaka výberu stretnú a spoznajú iné svety. Napríklad aj tieto tri. .tí zo zahraničia

Päť rokov štúdia v Bruseli a potom rok práca v dizajnérskom ateliéri v Paríži. Čím viac rokov v zahraničí, tým menšia šanca, že sa mladí Slováci vrátia naspäť. Marcela Ráczová sa po šiestich rokoch vrátila a hneď z letiska utekala na pohovor do Sokratovho inštitútu. Brala to ako šancu, ako sa znova vrátiť do slovenského kontextu, ako nadviazať kontakt so zaujímavými Slovákmi, na čo počas štúdia v zahraničí nemala šancu. Navyše mala chuť stretnúť aj trochu odlišných ľudí. Počas štúdia dizajnu sa totiž pohybovala skôr v umeleckých kruhoch, rozprávala sa o podobných témach, stretávala sa stále s rovnakým uhlom pohľadu. ,,Človek pozná v podstate len ľudí, ktorí sa zaujímajú o to isté ako on sám a tým pádom sa vyškrtne z iných sfér. A kde ich má ísť hľadať? Preto sa mi zdala táto príležitosť extrémne zaujímavá - môžem sa niečo naučiť o ekonómii alebo práve," hovorí Marcela.

Po príchode na Slovensko sa jej naskytla práca interiérovej dizajnérky v architektonickej firme a víkend na Zaježovej sa raz za mesiac stal skvelým oživením. Súčasťou vzdelávania je aj organizovanie mikroprojektu, ktorého tému si zväčša študenti vyberajú podľa toho, čo oni sami vidia v spoločnosti ako nedostatočné. Bolo prirodzené, že Marcele leží na srdci funkčnosť verejného priestoru. Ako rodenej Bratislavčanke jej je ľúto, keď v piatok počuje klasickú vetu: ,,Musím utiecť na víkend mimo mesta, lebo tu si poriadne neoddýchnem." Po mnohých prechádzkach začala zisťovať, koľko veľa neobjavených miest sa ešte v Bratislave nachádza. Pustila sa teda do mapovania skrytých schodov a skratiek v okolí Hradného vrchu. Z toho vznikla postupne mapa cestičiek, ktorej publikovanie bolo tiež súčasťou mikroprojektu. Pri prechádzkach si však Marcela špeciálne zamilovala jedny zarastené schody pri Hrade a rozhodla sa, že ich úprava bude hlavnou časťou mikroprojektu. Podarilo sa jej získať grant a aj vďaka nemu dokázala zorganizovať dve brigády, počas ktorých pomohlo opraviť schody asi šesťdesiat ľudí. Vyčistili ich od burín a špiny, maľovali zábradlie a osadili aj lavičky.

Po rokoch v Bruseli, v Paríži a po roku strávenom na zarastených bratislavských schodoch Marcela odmieta prázdnu a lacnú kritiku nesystémovosti v slovenskom verejnom priestore. Nič zlé nepovie ani na bratislavskú samosprávu, ktorá sa síce o schody nestarala, ale ochotne povolila schody upraviť a odviezla odpad. Marcela namiesto toho hovorí: ,,Okolie je odrazom spoločnosti, ktorej súčasťou som aj ja. Je to teda aj môj problém, aj ja za to môžem. Nie som typ, ktorý sa bude sťažovať."

.tí z regiónov

Jurajovi Hipšovi, šéfovi Sokratovho inštitútu, záleží nielen na sťahovaní šikovných Slovákov zo zahraničia naspäť domov, ale aj na zachovaní šikovných mladých ľudí v regiónoch. Problém mladých, ktorí za štúdiom a za prácou utekajú z malých miest na východe či severe a nevracajú sa naspäť, rieši len málokto. Nejde pritom vždy iba o veľké automobilky, ktoré vytvoria stovky pracovných miest a zachránia tak región. Dôležité je aj vytváranie spoločenských udalostí, vďaka ktorým sa mladým nebude zdať, že v ich mestečku zdochol pes a dobre je iba v Bratislave. Takýchto ľudí Hipš nazýva ,,regionálni lídri", tí, ktorí majú potenciál vytvoriť v mestách podmienky na kvalitný život a občiansku angažovanosť - čo môže viesť aj k lepšej regionálnej politike. To je aj prípad Dominika Jakuba. V Kežmarku založil občianske združenie Vlk, ktorý nikdy nespí a s jeho pomocou chcel miestnych povzbudiť na občiansku angažovanosť. Aj on pozýval mladých ľudí zo svojho mesta na nedávnu diskusiu zo série Zabudnuté Slovensko, na ktorú prišiel aj plný autobus kotlebovcov. Jakub študoval hospodársku informatiku v Košiciach a dnes pracuje ako projektový manažér občianskeho združenia Živica, ktoré stojí za Sokratovým inštitútom.

Najprv sa však pozrel na Kežmarok trochu inak - cez bicykle. Dal si za úlohu vybudovať v meste cyklodopravu, ktorú nazval Kežmarok na dvoch kolesách. V rámci toho priniesol mestské spoločné Žlté bicykle, verejnú cyklodielňu či pravidelné spoločné cyklojazdy po meste a blízkom okolí. Nie je to však zanedbateľný prínos pre mesto v regióne s trojnásobne vyššou nezamestnanosťou, ako je slovenský priemer? ,,Nemáme kapacity na vytvorenie tisíc pracovných miest a zníženie nezamestnanosti. Ale vieme organizovať cyklojazdy a iné komunitné akcie, vďaka ktorým sa môžu ľudia v Kežmarku cítiť lepšie. A aj v ňom zostanú žiť," hovorí Dominik.

.tí zabudnutí

Robiť dobré veci, to je len polovica roboty. Tá druhá je o ich propagácii. Aj keď to možno znie príliš pragmaticky, platí to pre rozvoj regiónov, o aký sa snaží Sokratov inštitút. Aj preto je súčasťou vzdelávania mediálny workshop, na ktorom by sa mali študenti naučiť, ako dať svetu o svojich projektoch vedieť. Aj tie najneziskovejšie neziskovky treba naučiť, ako komunikovať s verejnosťou - môžu potom dostať podporu a inšpirovať ostatných. Lebo dobrých vecí je veľa, no nikto o nich nevie. Keď Tomáš Hallon študoval na Sokratovom inštitúte, končil štúdium žurnalistiky v Bratislave. Dnes je redaktorom športovej televízie DIGI Sport a spolupracuje aj so Slovenskou alianciou pre inovatívnu ekonomiku. Zdá sa, že Tomáš sa svojím mikroprojektom snaží napraviť novinársku zodpovednosť k dobrým projektom - vytvoril sériu reportáží, ktoré prezentujú rôzne verejnoprospešné neziskové organizácie na Slovensku. V rámci projektu vzniklo päť videí, ktoré boli publikované na stránke tv.sme.sk. Okrem toho však Tomáš aktivistom a nadšencom, ktorí nemajú veľa skúseností s médiami, poradil, ako sa prezentovať. S podporou Nadácie Pontis učil neziskové organizácie, ako si dobre nastaviť reklamu na vyhľadávači Google a ako ju pravidelne aktualizovať.

Príbeh Tomáša Hallona však stelesňuje ešte jednu veľkú skupinu vysokoškolských študentov, ktorí sa hlásia na Sokratov inštitút. Sú to najmä tí, ktorí študujú humanitné odbory. Od vysokej školy nečakali iba teóriu, ale aj bližšie spoznanie spoločnosti, v ktorej žijú. Tomáš mal pocit, že práve to je pre jeho novinársku prax kľúčové. Chcel vedieť o aktuálnej situácii v slovenskom súdnictve, o dilemách v slovenskej ekonomike, v školstve či v zdravotníctve, lebo s tým všetkým môže prísť kedykoľvek do kontaktu. ,,Na katedrách žurnalistiky by mali študenti rozoberať spoločenské témy - sledovať ich, diskutovať o nich, prípadne hodnotiť prácu kolegov. V škole som mal len málokedy pocit, že som vtiahnutý do deja," vysvetľuje. Sokratov inštitút mu tak nesuploval celé štúdium, ale vynahradil to ,,vtiahnutie do deja", ktoré sa často zo všelijakých dôvodov na univerzitách nedeje. A Tomáš pripomína ešte jednu pridanú hodnotu - kontakty na zaujímavých ľudí. ,,Každý z nich študuje niečo iné a pochádza z iného prostredia. Každý je dobrý v niečom inom a pri rozhovoroch spoznám veľa nových pohľadov. A zisťujem, čo všetko ešte neviem."

---

Okolie je odrazom spoločnosti, ktorej súčasťou som aj ja, vraví dizajnérka Marcela Ráczová.

Denisa Gdovinová
.týždeň, 24.2.2017

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards