Farmári a problém Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ

Portál aktuality.sk zverejnil komentára analytika Martina Vlachynského ohľadom problémov poľnohospodárstva. 12.7.2018.

Farmári a problém Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ

Farmárska dráma vrcholila traktorovým obľahnutím úradu vlády. Ako to už v emočne vypätých chvíľach býva, množia sa obvinenia, vinníci aj obete stavu slovenského poľnohospodárstva. Spoločná poľnohospodárska politika EÚ, resp. európske agrodotácie (radšej používame agrárne znejúcu anglickú skratku CAP) dlhé roky patrí medzi hlavných podozrivých, keď príde reč na stav slovenského poľnohospodárstva. Vidíme to aj v predvolebných programoch politických strán, kde „vyrovnanie podmienok“ býva hlavným (a mnohokrát jediným) bodom v kapitole poľnohospodárstvo. Obávam sa však, že hlavný zdroj problémov treba hľadať na Slovensku.

 

CAP deformuje farmárov

Radšej by som mesiac žil na kelovom prívarku, ako obhajoval CAP. Táto politika vznikla v 60. rokoch ako politicky kompromisná cesta smerom od mimoriadne silného národného agrárneho protekcionizmu smerom k spoločnému trhu v Európe. Dlhé roky tvoril CAP najväčšiu agendu EÚ a aj dnes patrí medzi tie najpoprednejšie. Ako každý iný dotačný systém, aj CAP vytváral a stále vytvára v sektore zlé motivácie. Tie vedú k zlej alokácii zdrojov, nadvýrobe (či naopak nedostatku) niektorých komodít a k následným ďalším direktívnym zásahom v ekonomike (viď príbeh kvót a slovenských cukrovarov). CAP je predmetom nekonečných politických handlovačiek členských štátov a viac-menej bezcieľne sa táto politika už roky motá Európou. Ideálnym riešením je zobrať si príklad z Nového Zélandu a jednoducho CAP z roka na rok zrušiť. Niet lepšieho obdobia, ako keď v celej Európe chýbajú pracovníci. Ale nedá sa z neho urobiť univerzálneho vinníka. V posledných rokoch zo systému aspoň postupne zmizli kvóty, či priama podpora pestovania konkrétnych komodít a finančné toky sú podstatne voľnejšie. Každý členský štát má z peňazí CAP vyčlenené dva balíky. Tým väčším býva I. pilier – priame platby. Teda platba na hektár obhospodarovanej pôdy, akási „pôdna dividenda“.

 

Druhý pilier

Druhým balíkom je II. pilier – Rozvoj vidieka. Tu je princíp rovnaký ako pri eurofondoch. Vyhlásia sa výzvy, ku ktorým sa predkladajú projekty. Týmto projektom sa následne (ne)schváli financovanie. Aké sú finančné pomery medzi jednotlivými členskými štátmi a hlavne medzi starými a novými členmi? Než sa dostaneme k aktuálnemu obdobiu 2014-2020, najskôr si pripomeňme minulosť. Pred samotným vstupom do EÚ bolo Slovensko zapojené v programe SAPARD, určenom pre budúcich členov. Medzi nimi panovali značné rozdiely a Slovensko vo výške alokácie na hektár ťahalo za pomerne krátky koniec s treťou najnižšou alokáciou na obyvateľa spomedzi post-soc osmičky, no lepšie ako Maďarsko a Česko. Celkovo sa však jednalo o sumy rádovo nižšie, ako sú dostupné cez CAP. Od roku 2004 Slovensko naskočilo do rozbehnutého CAP 2000-2006 a následne plynulo pokračovalo v CAP 2007-2013. Práve v tomto období leží zdroj dnešných tvrdení o veľkom znevýhodnení nových členov v CAP.

 

Priame platby

Kým II. pilier mal pre nových členov pomerne štedrú alokáciu, pri priamych platbách bola situácia zložitejšia. Výška priamych platieb na hektár sa zhruba podobala na výšku priamych platieb starých členov (viď nižšie obdobie 2014-2020, ktoré má podobné čísla), ich nábeh bol ale postupný. V roku 2004 to bolo len 25 percent odsúhlasenej priamej platby na hektár a až v roku 2013 prišlo k dosiahnutiu 100 percent výšky. Noví členovia mali dovolené pridať k platbe z EÚ aj národný doplatok, ale aj s maximálnym doplatkom bolo možné dosiahnuť 100 percent pridelenej priamej platby až v roku 2010. Veľké rozdiely medzi starými a novými členmi boli realitou a isto prispeli k tomu, že v starých členských štátoch je v poľnohospodárstve naakumulovaného viac kapitálu. Ako vyzerá situácia dnes? Slovenské poľnohospodárstvo má z CAP pridelené prostriedky zhruba v priemere EÚ. Menšie, ako Holanďania či Rakúšania, ale vyššie, ako Francúzi, a Česi. Problémom nie je koľko, ale kam a začo.

 

Hospodárenie: Stačí pokosiť

A to sú už národné špecifiká. Pri priamych platbách je problémom definícia „minimálnej činnosti“, na základe ktorej vznikne nárok na platbu. V slovenskej realite obhospodarovanie znamená, že sa pôda udržuje bez náletových drevín. Teda stačí pokosiť. Na priame platby nemusíte farmárčiť, stačí vám mať nejaký veľmi vágny (ako sme videli na východe) právny titul, že tú ktorú parcelu obhospodarujete. Tým pádom časť „farmárskych“ peňazí skončí v autosalónoch Ferrari. Aj Rozvoj vidieka trpí problémom alokácie. Podporené projekty majú buď ďaleko od pôdohospodárstva (viď kauza Babindol, financovanie autoumyvární, či dokonca privátnych rekreačných chát), alebo len zvyšujú konkurenciu medzi jednotlivými farmármi a výrobcami. Keď jednému vinárovi v dedine program zafinancuje novú halu, zvýhodní ho to voči susedom, ale slovenské pôdohospodárstvo to zásadne nepozdvihne. Zmeny v CAP treba, ale je to beh na dlhé trate, kde je sila slovenských politikov popri gigantickej loby Francúzska a iných takmer zanedbateľná. No so zlepšovaním sa dá začať doma. Napríklad prísnejšou definíciu minimálnej činnosti v 342/2014 Z. z., aby platby išli naozaj za hospodárenie a nie „hospodárenie“ a prísnejším posudzovaním projektov Rozvoja vidieka. S tým netreba čakať na Brusel.

Martin Vlachynský, aktuality.sk, 12.07.2018

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards