Najvzrušujúcejšia kauza v ekonómii: Kauza majáky a nové dôkazy

Máločo vzrušuje (mikro)ekonómov viac ako debata o majákoch. Tie boli dlho obľúbeným príkladom verejného statku, ktorý musí poskytovať štát.

Najvzrušujúcejšia kauza v ekonómii: Kauza majáky a nové dôkazy

Predstava obchodníka so svetlom z majákov vyzerá smiešne. Predstavte si, akoby priplával ku každej lodi v blízkosti a požadoval od nej poplatok, lebo inak vypne svetlo. Na svetle z majákov sa príliš nedá zarobiť a podnikatelia nezvyknú robiť niečo, na čom sa nedá zarobiť. Študent ekonómie sa tak dočítal v prakticky každej učebnici, že bez štátu by majáky neboli. Výnimkou nebola ani najslávnejšia učebnica Paula Samuelsona. 

 

Darilo sa im aj bez štátu

Tento mém si žil svojím životom až do roku 1974. Vtedy sa Ronald Coase rozhodol postaviť z kresla a pozrieť sa, ako to bolo naozaj (aj keď to pravdepodobne znamenalo len sadnúť si do ďalšieho kresla vo veľkej londýnskej knižnici). No a tam objavil neuveriteľnú vec – veľká časť majákov postavená v Anglicku do začiatku 19. storočia bola súkromná. Postavili ich, prevádzkovali a financovali súkromní podnikatelia s cieľom dosiahnuť zisk. A celé to navyše fungovalo pomerne efektívne, až do zoštátnenia v prvej polovici 19. storočia. 

Ako podnikatelia dokázali tento zázrak? Jednoducho: financovanie majákov spojili s poplatkami za zakotvenie v prístave. Ono samotný účel majákov je navigovať loď nebezpečnými vodami v blízkosti brehu, keď sa blíži do prístavu. Služby poskytovania majákov a prístavov sú tak komplementy. Jeden bez druhého funguje len ťažko. A zároveň poplatku za prístav sa nedá vyhnúť – na rozdiel od majákov. Stačilo tieto dve služby zviazať a bolo po probléme. Mohli sa začať prepisovať učebnice. Aj keď nezačali. Paul Samuleson nové poznatky nereflektoval a aj v ďalších vydaniach svojej učebnice používal príklad majákov ako verejného statku.

 

V jednej posteli s kráľom

A možno urobil dobre. V roku 1993 sa totižto objavil nový článok, ktorý sa pozrel ešte trochu podrobnejšie, ako to bolo s tými majákmi v Anglicku.  A objavil nepekné veci. Súkromní poskytovatelia majákov spali v jednej posteli s kráľom a jeho agentúrami. Áno, Coase mal pravdu, že veľa majákov postavili súkromníci, ale formu, akou to robili, by sme dnes skôr nazvali projektmi verejno-súkromného partnerstva. Na Slovensku neslávne známe ako PPP-projekty. 

Súkromník si najskôr poslal žiadosť o vybudovanie majáka, kráľ mu následne udelil patent s monopolom na danú oblasť, stanovil poplatky a dokonca ich aj vyberali kráľovi výbercovia daní. Neskôr sa dokonca medzi súkromníka a kráľa vtesnala ďalšia verejná agentúra. Cech námorníkov, ktorý postupne získal monopol na udeľovanie patentov. Nazýval sa Trinity House. Posledný klinec do hrobky Coasovho článku zabil o pár rokov neskôr článok, ktorý skritizoval aj samotnú efektívnosť tohto systému.  Poplatky boli vysoké, zložité a profitoval z toho hlavne cech, kráľ a prevádzkovatelia majákov. A už v menšej miere spotrebitelia a námorníci. 

 

Trochu iné riešenie

V tomto bode kauza majákov na dekádu zamrzla. Tento rok sa však objavili nové dôkazy. A tie usvedčujú ekonómov z prechádzajúceho odseku, že si neodviedli svoju prácu dobre. Boli ako ten pán z vtipu, ktorý hľadal v noci kľúče pod pouličnou lampou, aj keď ich stratil niekde inde – s odôvodnením „že tu je aspoň svetlo“. Nedávno sa dvaja mladí výskumníci pozreli aj mimo svetla majákov. A našli niečo zaujímavé. 

Majáky neboli jediný spôsob ako sa orientovať v noci pri brehoch pevniny. Existovalo aj niečo ako „plávajúce majáky“ – lode so svetlom na stožiari. A vo svojich dvoch nových štúdiách zmapovali príbeh anglických podnikateľov, ktorí prišli s týmto nápadom na začiatku 18. storočia.  A na rozdiel od svojich konkurentov s klasickými majákmi fungovali čisto na dobrovoľných princípoch bez obcovania s verejnou mocou. Dokonca môžeme tvrdiť, že fungovali napriek existencii kráľa a jeho agentúr. Ako to dokázali? A prečo sa o tom nedočítali Coase a ostatní?

V prvom rade podobne ako ich predchodcovia spojili poskytovanie verejného statku – svetelnej lode so súkromným – zakotvenie v prístave. Na rozdiel od konkurentov však nemali monopolnú povolenku ani výbercov daní. Mali len reklamu po všetkých pohostinstvách, kaviarňach a novinách. A okrem spätného pýtania poplatkov prišli aj s „predplatným“. To je totiž ďalší spôsob, ako môže podnikateľ vylúčiť neplatičov zo spotreby verejného statku – nevyrobiť ho. 

Podnikatelia so svietiacou loďou presvedčili námorníkov, že ich vynález dokáže vyriešiť problémy pri problematickom brehu (nie všade sa dá postaviť maják). A dali im možnosť predplatiť si ich služby. S informáciou, že ak tak nespraví dosť z nich, tak žiadna loď so svetlom nebude. 

Okrem toho, že ich loď bola flexibilnejšia ako maják, bola aj výrazne lacnejšia. To znamenalo, že podnikateľom na dosiahnutie ziskovosti stačila menšia úspešnosť pri vyberaní poplatkov a zároveň si účtovali menšie poplatky. 

A do toho aplikovali aj šikovnú cenovú diskrimináciu – čo bol ďalší nástroj ako motivovať (potenciálnych) čiernych pasažierov, aby neskrývali svoju ochotu platiť. Od väčších, ziskovejších lodí pýtali väčšie príspevky ako od menších, nekomerčných. Prvá svietiaca loď fungovala tak dobre, že podnikatelia hneď rozbehli zbierky na budovanie ďalších. Vtedy sa však objavil problém. A nebol to učebnicový problém z kapitoly o verejných statkoch, ale problém z kapitoly o rent-seekingu a politikárčení.

 

Kto v skutočnosti zlyhal?

Obžalovaným v tejto novej kauze je spomínaný námornícky cech Trinity House. Ten postupne v 16. a 17. storočí získaval stále ďalšie monopolné výsady. Začalo to právom na regulovanie a vytváranie orientačných značiek na mori, právom na licencovanie prístavných pilotov, ktorí pomáhali lodiam zakotviť a neskôr právom na budovanie bóji a majákov. Z Trinity House sa tak stala kľúčová agentúra, ktorá si strážila svoj ťažko vylobovaný monopol na vydávanie povolení. 


Zasadanie cechu Trinity House na maľbe z roku 1810.

Podnikatelia so svietiacou loďou si toho boli dobré vedomí. Pred nimi agentúra zrušila už množstvo iniciatív, ktoré chceli obísť ju alebo kráľa. Preto si namiesto patentu na maják zažiadali klasický patent na vynález, do ktorého uviedli, že na trh plánujú priniesť nový druh svetiel. Spočiatku tak unikli radaru Trinity House, ale to trvalo len pol roka. 

Hneď potom spustil Trinity House právnicky útok všetkými smermi. Výsledkom bolo, že kráľ pôvodný patent stiahol a loď so svetlom začala plávať v nelegálnych vodách. A plávala v nich ešte nasledujúce dva roky. Nakoniec však podnikatelia kapitulovali a aplikovali starú, dobrú taktiku – ak ich nemôže poraziť, pridaj sa k nim. Rozhodli sa zaplatiť Trinity House poplatok za povolenku a tým získali monopol na svoju prevádzku. A pevne stanovené poplatky, za ktorých vyberanie zodpovedali úradníci. 

Historická analýza si nemôže byť nikdy 100-percentne istá svojimi závermi. Ale táto posledná kauza ukazuje, že čisto súkromné poskytovanie verejného statku bolo s veľkou pravdepodobnosťou možné. Stačilo nedefinovať „trh s navigáciou“ príliš úzko a pozrieť sa aj mimo klasických majákov. 

Otázkou ostáva, aké iné a inovatívne spôsoby zväzovania by podnikatelia objavili, keby Trinity House nemonopolizovali poskytovanie doplnkových súkromných služieb ako pilotovanie či zaťažovanie spodku lode vrecami pre lepšiu manévrovateľnosť. 

V každom prípade história lodnej navigácie pri brehoch Anglicka ukazuje, že pri interpretovaní udalostí sa okrem zlyhaní trhu musíme pozerať aj na zlyhania štátu. Tie hrali väčšiu  rolu, než by predpokladali autori učebníc.

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards