Prečo sa farmári nemôžu spoliehať na Brusel

Spoločná poľnohospodárska politika EÚ (SPP) funguje už 57 rokov. Európske štáty ju založili v povojnovej ére, s cieľom podporiť konkurencieschopnosť farmárov a zabezpečiť potravinovú bezpečnosť. Pri jeho napĺňaní sa však spustil požiar ďalších problémov, ktoré sa hasili roky. Dnes sa v Bruseli rokuje o novej podobe SPP, ktorá sľubuje opäť vytvorenie konkurencieschopných fariem. Slovenské farmy by sa však nemali spoliehať, že zmeny im tentoraz prinesú zázračné zbohatnutie. Pohľad do minulosti ukazuje, že keď štát pchá nos do podnikania, sú problémy predprogramované.

Prečo sa farmári nemôžu spoliehať na Brusel

Garantované výkupné ceny – jeden z prvých nápadov SPP ako zlepšiť konkurencieschopnosť farmárov.  Politici v Európskych spoločenstvách sadli za jeden stôl a vymýšľali ceny za výkupy mlieka, mäsa či obilia. Čo vyzeral ako raj na zemi pre podnikateľa, nestačilo mnohým farmárom. Aj napriek garantovanej výkupnej cene, ktorá bola výrazne vyššia ako cena na svetových trhoch, sa to viacerým poľnohospodárom zdalo málo. Počas farmárskych protestov lietali vajíčka, paradajky, zemiaky či sliepky, farmári si dokázali „dupnúť“ a vyrokovať ešte vyššie výkupné ceny. Z nízkej produkcie potravín sa európske ekonomiky rýchlo prehupli do nadprodukcie. Poľnohospodári síce mali väčšiu istotu v podnikaní, no hory masla, mlieka či mäsa sa nedali dobre koordinovať. Štáty na to zároveň minuli miliardy, ktoré inde chýbali.

Zabezpečiť základný príjem farmárom, zredukovať prebytky produkcie a zároveň posilniť konkurencieschopnosť fariem – ciele, ktoré boli a sú nad schopnosti politikov. Aby ukočírovali čo sami pokazili a zastavili obrovský rast poľnohospodárskej produkcie, zaviedli kvóty na výrobu mlieka či cukru. Ak farmári produkovali viac ako bolo dovolené, platili penále. Naopak, poľnohospodári, ktorí boli v začiatkoch svojho podnikania a chceli rásť, boli brzdení kúpou kvót. Až po 30 rokoch boli v roku 2015 zrušené mliečne kvóty, kvóty na výrobu cukru po takmer 50 rokoch v 2017.

Jednotlivé krajiny sa nevedia zhodnúť ani dnes, ako má vyzerať trh s poľnohospodárskou produkciou. Už len porovnanie dvoch najväčších hráčov v SPP ukazuje veľa. Nemecko v rokoch 1980 – 2013 obetovalo pre lepšiu konkurencieschopnosť dve tretiny fariem a aj dnešné národné nastavenie SPP je vnímané ako protrhové. Zdá sa, že to zabralo: hoci zjednotenie Nemecka znamenalo zahrnutie bývalých neefektívnych socialistických družstiev, dnešné nemecké farmy vyprodukujú viac pridanej hodnoty na hektár ako francúzske. Naopak, vo Francúzsku je podpora poľnohospodárov posvätná úloha štátu, okrem európskych podpôr sa vo veľkom využívajú aj vnútroštátne dotácie. Práve tvrdohlavosť francúzskych politikov často bránila väčšej liberalizácii poľnohospodárskej politiky. Napriek rozdielom, produktivita európskych fariem rapídne rástla a dnešná situácia na trhu s potravinami nie je porovnateľná s povojnovou dobou. Európske štáty ale stále nechcú dopustiť možnosť  zrušenia agrodotácií.

Je len ťažko predstaviteľné, ako nastaviť SPP tak, aby vyhovovala všetkým aktérom. Platba na plochu vyhovuje veľkým farmám, platba viazaná na produkciu zase špecializovaným výrobcom, čo pripomína problematický model zo začiatkov fungovania SPP. Greening pomáha ekologickým výrobám a spotrebitelia zase sledujú cenu, dostupnosť a kvalitu. Vytvoriť super-systém podpory, ktorý bude rezistetný voči podvodom na východnom Slovensku, klepne po prstoch francúzskym lobistom a zohľadní požiadavky spotrebiteľov na kvalitné potraviny znie dobre ako predvolebný sľub. Príklady z minulosti ukazujú, že nastavovať môžeme koľko chceme, nakoniec nezabránime nežiaducim účinkom. Schválené dotácie a regulácie fungujú desiatky rokov, kým sa štáty osmelia ich zrušiť. Problémy sa riešia kozmetickými úpravami, ktoré spôsobia ďalšie.

Hoci má Spoločná poľnohospodárska politika mnoho nedostatkov, ešte stále je politicky nepriechodné zrušiť dotácie zo dňa na deň. Inšpirácia z Nového Zélandu v tomto kontexte napadne nejednému kritikovi SPP, no to je vo svete skôr výnimka ako pravidlo. Zhoda 28 štátov na zrušení podpory do poľnohospodárstva  je zatiaľ len pekným snom.

Napriek tomu ostáva priestor na optimizmus. To, že podpora cez dotácie nie je všeliekom na zaostávajúcu produkciu slovenských fariem priznávajú aj samotní poľnohospodári. V Rakúsku a Nemecku zas volajú hlasy po väčšej ekológii v poľnohospodárstve a aj ľavicoví politici zdôrazňujú, že podpora výrobcov, ktorí sú konkurencieschopní na svetových trhoch, by nemalo byť prioritou zdravej ekonomiky.

Čo si z toho môže zobrať Slovensko?  V prvom rade menej ukazovať prstom na Brusel. Napriek tomu, že SPP určuje základný rámec smerovania agrodotácií, existuje priestor pre ich lepšie fungovanie na národnej úrovni. Preukázanie riadneho právneho titulu k pôde by malo byť samozrejmosťou pri žiadosti o dotácie. Rovnako nestačí dávať krívajúcu produktivitu farmárov za vinu len nedostatku podpory. Pozemkové úpravy môžu výrazne stransparentniť a otvoriť trh s pôdou pre začínajúcich poľnohospodárov, s cieľom a ochotou produkovať. Register nájomných zmlúv k pozemkom prispeje k väčšej právnej istote. Ak chceme lepšie poľnohospodárstvo v EÚ, potrebujeme sa povzniesť nad politické záujmy, definovať jednoznačné ciele a odvahu reformovať. Najskôr si však musíme upratať doma.

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards