Tak predsa! Nakoniec premiér tých 100 miliónov ministrovi pomohol nájsť našlo a rozpočet 2019 by mal byť prvý krát v histórii Slovenska vyrovnaný.

Aj na slovenské pomery nečakane ostrý súboj sa rozhorel okolo revízie úhrad liekov. Nie každý deň sa dávajú trestné oznámenia na ministrov. Suma 50 miliónov v kontexte 5 miliardového rozpočtu na zdravotníctvo nie je úplne zanedbateľná. Väčší problém ako peniaze je ale opätovná ilustrácia toho, že zdravotnícka politika poslednú dekádu chodí ako v labyrinte – so zaviazanými očami.

Návrh rozpočtu verejných financií na rok 2019 obsahuje viacero faktorov hodných spoločenskej diskusie. V novej publikácií Šachy s poistencami štátu sme sa sústredili na jeden z nich – kapitolu zdravotníctvo. Ešte konkrétnejšie sa pozrieme na platby zdravotného poistenia za poistencov štátu.

Každý rok parlament odhlasuje v rámci rozpočtu aj počet pracovných miest rozpočtových organizácií, ktoré spadajú pod štátny rozpočet. Každý rok sa ale tieto stavy nepodarí naplniť v priemere o 4-5%. Ak vezmeme do úvahy prirodzenú fluktuáciu, odchody do dôchodku, nezáujem o prácu vo verejnom sektore a podobne, tak 5 neobsadených miest na 100 zamestnancov nie je až tak moc.

Po komunálnych voľbách panuje eufória nad generačnou obmenou v lokálnej politike. Ako generácie politikov pred nimi, aj títo čoskoro prídu na to, že realita si od nich vypýta kompromisy a bolestivé riešenia. V komunálnej politike je to ešte znásobené nesúladom medzi kompetenciami miestnych politikov a predstavami ich voličov o týchto kompetenciách.

Rok sa prehupol do poslednej štvrtiny. Z fiškálneho hľadiska je tento čas zaujímavý hlavne kvôli tzv. zákonu roka, ergo Zákona o štátnom rozpočte. Minister financií sa chystá do Národnej banky Slovenska. S ministerským kreslom sa mohol rozlúčiť veľkolepo – história si ho mohla pamätať ako prvého slovenského financmajstra, ktorý predložil vyrovnaný rozpočet. Nestalo sa, a predložil rozpočet, ktorý nás sklamal absenciou ambicióznosti. Štát aj v tomto roku dostane o miliardu eur viac, ako plánoval. A tam, kde mala žiariť zelená farba prebytkového rozpočtu, stále oči vypaľuje červená farba deficitu. Pritom by stačilo vymýšľať menej nových dávok a programov, a rozpočet by bol hravo prebytkový. Osobitným problém rozpočtu sú ale rezervy, ktoré dosiahnu rekordných takmer 800 miliónov eur. Tieto rezervy umožnili práve prudko rastúce príjmy, Paradoxom tohto rozpočtu je skutočnosť, že i napriek prebytku príjmov – ktorý mohol po rokoch zvyšovania daňových sadzieb a daňových základov konečne viesť k znižovaniu daňového bremena - vláda navrhuje novú daň, daň reťazcov, ktorú vo vyšších cenách zaplatia spotrebitelia.

To či je v štátnej správe prezamestnanosť je možné priamo preukázať až na základe personálnych auditov. Tieto by museli hodnotiť nielen skutočné stavy zamestnancov, ich výkonnosť, ale aj podstatu ich činnosti - či vykonávané úlohy majú pridanú hodnotu pre občana. I napriek sľubom ESO doteraz taký audit neprebehol.

V hospodárskych dejinách samostatnej Slovenskej republiky sa najčastejšie hovorí o spackaných privatizáciách. No väčšinou sa kritika privatizácie preháňa. Zabúda sa na to, že neprivatizovaním sa dá pokaziť oveľa viac. V týchto dňoch sa odohráva ďalšie dejstvo príbehu, ktorý by mohol slúžiť ako príklad spackanej neprivatizácie.

Slovensko má momentálne dva trhy práce. Jeden s okresmi, kde je stále 15% miera nezamestnanosti. Kde čakajú desiatky ľudí na jedno voľné pracovné miesto. Druhý s Bratislavským a Trnavským regiónom, kde dosahuje miera nezamestnanosti prirodzene hranice 2-3 %. A na jedno voľné pracovné miesto je menej ako jeden nezamestnaný človek. Práve do týchto oblastí začínajú prúdiť pracovníci z tretích krajín. Toto prúdenie je však obmedzované rozsiahlou byrokraciou a nezmyselnými požiadavkami na cudzincov.