MÁLO MUZIKY ZA MÁLO PEŇAZÍ (Trend)

Trend spomína štúdiu INESS - Rómsky mýtus-, 8.2.2018

MÁLO MUZIKY ZA MÁLO PEŇAZÍ (Trend)

AKO VYZERÁ SOCIÁLNY ŠTÁT ROBERTA FICA

Robert Fico sa dlhodobo pasuje do roly sociálneho demokrata, ktorý buduje sociálny štát. V posledných rokoch predstavuje verejnosti jeden sociálny balíček za druhým. Niet pochýb, že viacero vecí zlepšil. Ale rovnako tak mnohé funkcie štátu, ktoré sú podstatou sociálneho štátu, trestuhodne zanedbal. TREND sa podrobnejšie pozrel na vývoj v štyroch hlavných oblastiach sociálnej politiky: na vyrovnávanie životných šancí a sociálnu mobilitu, na trh práce a zamestnanosť, na podporu rodín a na dôchodkový systém

Filip Obradovič, Michal Lehuta

Keď v novembri minulého roka prezident Andrej Kiska po stretnutí s ministrom práce zo Smeru Jánom Richterom vyhlásil, že Slovensko nie je sociálny štát, triafal Roberta Fica na citlivé miesto. Prezident zaútočil na dlhodobo deklarovanú podstatu pôsobenia strany Smer - sociálna demokracia a nebol v ostatnom čase prvý, kto tak urobil.

Pre R. Fica ide o pomerne novú a nie veľmi jednoduchú situáciu, keďže doteraz to bol vždy on, kto diktoval sociálne témy a staval na tom svoju politickú existenciu. Desať rokov jeho takmer permanentného vládnutia je však dostatočný čas na to, aby sme vedeli vyhodnotiť, ako sa jeho na verejnosti prezentované ľavičiarstvo alebo, inými slovami, so ciálne cítenie skutočne odzrkadlilo na sociálnom fungovaní štátu.

O tom, ako predseda Smeru vníma úlohu sociálnej demokracie v spoločnosti, veľa naznačujú už jeho slová, ktoré adresoval v roku 2010 svojmu českému priateľovi Milošovi Zemanovi: ,,Ľudia nechcú slobodu, ľudia chcú peniaze na dlaň a sociálne dávky." V podstate sa svojimi slovami riadi doteraz.

Stále najmenej sociálni vo V4

Základné makroekonomické porovnanie čísel ukazuje, že Slovensko dáva na sociálnu oblasť stále málo. Nejde len o výrazné zaostávanie za škandinávskymi krajinami, ktoré sa stali synonymom so ciálneho štátu. Ale aj o iné európske vyspelé krajiny či našich najbližších susedov, ktorí sa nemôžu pochváliť dlhodobou vládou sociálnych demokratov tak ako my na Slovensku. Podľa Eurostatu v roku 2015 išlo na sociálne účely z verejných zdrojov niečo vyše 18 percent HDP. Priemer Európskej únie siaha k tridsiatim percentám, najviac, takmer 35 percent dáva Francúzsko a aj susedné Rakúsko dáva vyše 30 percent HDP. Z európskej dvadsaťosmičky len sedem krajín je menej štedrých než Slovensko.

Na súčasnú úroveň sociálnych výdavkov sme vyskočili v roku 2009, keď Slovensko, ako jedna z mnohých európskych krajín, muselo reagovať na dôsledky krízy. Rastúca nezamestnanosť či vyšší záujem o skorší odchod do dôchodku pre rušenie pracovných pozícií sa odrazili na ich vyššom podiele.

Fakt, že dávame de facto rovnako na sociálnu oblasť aj po odznení krízy, je síce chvályhodný, ale nestačí to. Oproti vyspelej Európe zaostávame vo všetkých štyroch merateľných oblastiach. Menej ide na nezamestnaných, bývanie a sociálnu inklúziu, rodinu a deti, ale i dôchodcov. Aj keď pri dôchodcoch netreba zabúdať, že na penzie ide logicky menej aj pre zatiaľ relatívne priaznivú vekovú štruktúru obyvateľstva. Slovensko má citeľne menej obyvateľov nad 60 či 65 rokov oproti Západu.

Čo sú priority

Pri vyšších príjmoch štátu rástli v posledných rokoch slušne aj verejné výdavky. Tie smerovali najmä do zdravotníctva, ktoré aj napriek tomu nedosahuje výsledky okolitých krajín, ale aj na platy verejných zamestnancov vrátane učiteľov (ktoré takisto nedosahujú a ešte dlho ani nebudú dosahovať dostatočnú úroveň). Oproti roku 2013 štát veľa míňal aj na nákupy tovarov a služieb. Je pritom otázka priorít vlády, či bude budovať predražené diaľnice, nakupovať bez súťaže obrnené transportéry za miliardu eur a tváriť sa pri tom, že robí špičkový vývoj, alebo posilní sociálne funkcie štátu. Nielen dávky, ale systém ako taký. Najmä, ak vieme, že aj vyššie verejné výdavky sú v porovnaní s vyspelými štátmi stále relatívne nízke. Je legitímne povedať, že ak chceme budovať sociálnejší štát, je potrebné zvýšiť dane.

Lenže aj v tejto oblasti sa ukazuje podstata sociálnosti vládneho Smeru. Väčšina pracujúcich - zamestnanci - dane nemajú vôbec nízke.

Priemerný zamestnanec na nich a na odvodoch, spolu s odvodmi, ktoré za neho platí zamestnávateľ, odovzdá štátu každý rok zhruba polovicu svojich príjmov. Naopak, oveľa menej ako v zahraničí sú na Slovensku zdanené firmy, napríklad jednoosobové spoločnosti s ručením obmedzeným, samostatne zárobkovo činné osoby s nízkymi nákladmi či napríklad majetok vo forme nehnuteľností. K zásadným zmenám v tomto daňovom nastavení napriek rôznym prísľubom za vlád R. Fica nedošlo. Dobre to ilustruje snaha zaviesť v európskych štátoch bežnú daň z dividend od roku 2017 na úrovni 15 percent. Po tlaku zamestnávateľov z toho bola už len polovica.

Chudobný sa narodíš, chudobný aj...

Základnou funkciou sociálneho štátu, či už spravovaného pravicovou alebo ľavicovou vládou, by mala byť základná rovnosť životných šancí pre všetkých jeho občanov. Slovensko v tom evidentne zlyháva. Netýka sa to len vylúčených rómskych komunít, ale aj detí z chudobnejších rodín všeobecne. Základom vyrovnávania životných šancí by malo byť kvalitné vzdelanie, ktoré deti z rôznych prostredí postaví na aspoň približne rovnakú štartovaciu čiaru pre ich neskorší profesionálny život. Podľa štatistík OECD však sociálne zázemie rodičov v krajine pod Tatrami veľmi silno ovplyvňuje, koľko sa toho ktoré deti v školách naučia. Tento rozdiel je pritom oveľa väčší ako v iných vyspelých krajinách OECD. A nejde len o medzinárodné porovnania. Najnovšie už aj výpočty Inštitútu finančnej politiky pri ministerstve financií ukazujú, že zo slovenských detí z najchudobnejších rodín vyrastajú najmenej zarábajúci občania.

To sa časom môže prejaviť aj na rastúcej príjmovej nerovnosti, ktorú zatiaľ v číslach veľmi nevidieť. Podiel ľudí ohrozených relatívnou chudobou, teda s príjmom nižším, ako má väčšina obyvateľstva, je na Slovensku aj na európske pomery nízky a od krízy v princípe stagnuje medzi 12 a 13 percentami populácie.

Vlaňajšia vládna revízia výdavkov na politiky zamestnanosti a boj s chudobou však hovorí, že sociálne dávky spolu s príspevkami často najbiednejším nezabezpečujú ani oficiálne životné minimum (pre jednotlivca 199 eur mesačne). Aj v medzinárodnom porovnaní sú slovenské sociálne dávky menej štedré ako priemer. Zrejme aj preto, že väčšinová populácia si ich spája s rómskym etnikom, ktoré si podľa nej vyššie nezaslúži. Vládny Smer, ako strana sociálnej demokracie, neurobil nič proti tejto zaužívanej predstave, že štát Rómov dokonca pozitívne diskriminuje na úkor bieleho obyvateľstva. Tému ešte často zneužíva vo svoj prospech. S kampaňou osvetľujúcou reálne výdavky na dávky v hmotnej núdzi, ktoré vôbec nepoberajú iba Rómovia, tak musel prísť paradoxne liberálny think tank INESS.

Práce je veľa, lebo šliape ekonomika

Ak sa Smer-SD v sociálnej oblasti chváli, je to najmä ústami ministra práce Jána Richtera, ktorý posledné roky pravidelne oznamuje rekordne nízke čísla miery nezamestnanosti. Tie dopĺňa aj rekordný počet pracujúcich. Slovenskému trhu práce sa naozaj darí, ale to je do veľkej miery dané faktormi mimo sociálneho snaženia vlády. Ide o všeobecnú hospodársku konjunktúru v Európe. Miera nezamestnanosti je napriek slovenskému historickému minimu u susedov aj o polovicu nižšia. Kým na Slovensku dosahuje podľa Eurostatu aktuálne 7,4 percenta, v Poľsku je to 4,4, v Maďarsku 3,9 a v Česku len 2,3 percenta pracovnej sily.

Slovenským problémom ostáva vysoký počet dlhodobo nezamestnaných a nízkokvalifikovaných osôb, ktorý spôsobuje, že slovenský trh práce naráža na svoj strop už pri sedempercentnej miere nezamestnanosti. Voľných pracovných miest je rekordný počet a firmy sa aj pre nedostatok kvalifikovaných ľudí utiekajú k zamestnávaniu lacnejších cudzincov.

Tomu by však vedel pomôcť aj štát. Napriek sociálnej rétorike Slovensko dlhodobo nezamestnaným a nízko kvalifikovaným ľuďom pomáha len minimálne. Na takzvané aktívne opatrenia trhu práce, ktoré zahŕňajú aj rekvalifikačné kurzy a rôzne poradenstvo pre ľudí dlhodobo bez práce, dáva krajina oveľa menej zdrojov ako iné. Aj keď služby úradov práce sa pomaly menia, v ich kvalite sú veľké rozdiely, upozorňujú vládni analytici v spomínanej revízii výdavkov aj na podporu zamestnanosti.

Dobrou správou je, že reálna pasca neaktivity na Slovensku napriek mýtom o štedrosti sociálnych dávok veľmi neexistuje. Inštitút zamestnanosti vyčíslil, že pracovať sa takýmto ľuďom oplatí: bežná rodina s dvoma nezamestnanými rodičmi a troma deťmi si celkový čistý príjem zamestnaním jedného z rodičov za minimálnu mzdu zvýši viac ako dvojnásobne. Motivácii pracovať pomáha aj zavedený súbeh poberania sociálnych dávok a práce, ktorý by však mohol byť nastavený tak, aby dávka s príjmom klesala postupne. A nie naraz, ako to je teraz.

Inou dimenziou práce jej jej legálny status: v prípade takmer milióna občanov s exekúciami majú takíto ľudia motiváciu svoju zárobkovú činnosť skôr skrývať. Pripravovaná novela zameraná na odpúšťanie dlhov voči verejným inštitúciám by to aspoň čiastočne mohla zlepšiť.

Evergreen minimálna mzda

Veľkou témou na trhu práce sú platy, ktoré síce v posledných rokoch rastú rýchlejšie ako produktivita, no slovenskí zamestnanci v mnohých oblastiach zarábajú stále násobne menej peňazí ako ich kolegovia za rovnakú prácu v zahraničí. V stave, keď nie sú obsadené desiatky tisíc pracovných miest, je to príležitosť na vyjednávanie. Lenže angažovanosť v odboroch na Slovensku je slabá a vládny Smer pochopil, že je to téma, až po tom, čo o vyšších platoch začali hovoriť opoziční politici na čele s Miroslavom Beblavým. Najskôr Smer odmietal jeho návrh na zverejňovanie platov v inzerátoch, aby ho neskôr prebral za vlastný. Vláda to už schválila, čaká sa na parlament. Veľkú zmenu v príplatkoch za prácu v noci, víkendy či sviatky (čo zasa bola pôvodne iniciatíva OĽaNO) by mal po počiatočnom chaose s výpočtami parlament schváliť v tomto období. Keď išlo o platy v minulosti, vždy sa R. Fico spoliehal na to, že stačí, ak zvýši razantne minimálnu mzdu. Robí tak permanentne, čím ju dostal na najvyššiu úroveň V4. Treba uznať, že dlho znejúca mantra kritikov o tom, ako rast najnižšieho zárobku devastuje trh práce, sa doteraz nepreukázala ako opodstatnená. Lenže aj v tomto prípade sa zdá, že R. Fico to nemyslí celkom úprimne, pretože štát zamestnancom verejnej správy na spodných priečkach mzdových tabuliek nedorovnával minimum, ktoré pre súkromný sektor sám nariadil. Tému o tom, že dochádza k diskriminácii, musel otvoriť opäť až M. Beblavý.

V každoročnom legislatívnom kolotoči takmer zaniklo, ako vláda vlani zrušila jedno z najrozumnejších a najsociálnejších opatrení, ktoré prijal Smer, keď vládol sám - odpočítateľnú položku pre najslabšie zarábajúcich. Tá zvyšovala čisté príjmy slabo zarábajúcim a pomáhala k ich zamestnávaniu, keďže na odvodoch boli pre firmy lacnejší.

Vysoká materská, nedostatok škôlok

Dobrým príkladom sociálnej politiky Smeru je podpora rodiny. Na tú štát dáva 740 miliónov ročne. Za prvej vlády R. Fica sa zvyšovali a zavádzali príspevky pri narodení dieťaťa. Platí, že na prvé tri narodené deti má rodina nárok na slušný príspevok približne 800 eur. Detské prídavky rodičia poberajú až do 26 rokov dieťaťa. Je jedno, či rodičia zarábajú veľa alebo málo, výška príspevkov zostáva bez ohľadu na príjem. To napríklad pri detských prídavkoch kritizovali úradníci ministerstva financií v rámci revízie výdavkov s tým, že ušetrené peniaze by sa dali využiť zmysluplnejšie, napríklad na pomoc tým najslabším.

Smer spolu s koaličnými partnermi tiež razantne zvyšoval materskú, až na úroveň 75 percent denného vymeriavacieho základu. To znamená, že matky či otcovia pol roka poberajú čistú mzdu. Bolo by to všetko v poriadku, ak by potom neprišla zrážka s realitou. Po materskej sa na rodičovskej dovolenke výška rodičovského príspevku pohybuje na úrovni dvesto eur. A keď potrebujú rodičia dať dieťa do jaslí či škôlky, aby zabezpečili finančnú stabilitu domácnosti, často zisťujú, že nie je kam, lebo štát na to dlhé roky nemyslel. Smer síce vyčlenil počas svojej samostatnej vlády 79 miliónov eur na rekonštrukciu škôlok, spamätal sa však neskoro. Preto štátnych detských predškolských zariadení je stále nedostatok. Súkromné jasle či škôlky stoja rodinu (najmä vo väčších mestách) aj niekoľko stoviek eur mesačne. To nie sú jednoduché podmienky na život mladej rodiny ani pri dvoch zdravých dospelých. Ak je v domácnosti len jeden rodič, hovoríme už o existenčnom ohrození. S rastúcim počtom detí riziko ešte rastie. Aj preto nie dôchodcov, ako je zaužívaná predstava, ale mladé rodiny či slobodné matky ohrozuje najviac chudoba.

Samostatná kapitola - dôchodky

Samostatnou kapitolou je politika Smeru voči súčasným aj budúcim dôchodcom. Vyslovene antisociálnym opatrením Smeru-SD bol presun sporiteľov v druhom dôchodkovom pilieri, teda tých budúcich dôchodcov, do garantovaných nízko výnosových fondov v roku 2013. Bez toho, aby sa ich vláda čo i len opýtala. Možnosťou ostal len aktívny odpor sporiteľov, ktorí chceli zostať vo výnosnejších akciových či indexových fondoch.

Presun do nízko výnosových fondov stál pasívnych účastníkov druhého piliera, teda veľkú väčšinu, na ušlých výnosoch už spolu viac ako miliardu eur. Akciové trhy totiž od krízy rýchlo rastú, ale väčšina Slovákov a Sloveniek z toho v druhom pilieri nijako neťaží. Na porovnanie, celkovo sú v druhom pilieri v súčasnosti aktíva za zhruba 7,6 miliardy eur. Dôchodky ľudí tak budú citeľne nižšie, ako by mohli byť bez nerozumnej ochranárskej politiky sociálnych demokratov zo Smeru.

Naopak, veľkú pochvalu si zaslúži schválená reforma dôchodkového systému z roku 2012, ktorá znížila valorizáciu penzií na úroveň dôchodcovskej inflácie a ktorá postupne predlžuje dôchodkový vek. Pripravila ju ešte vláda Ivety Radičovej, no Smer na začiatku svojho sólo vládnutia ešte našiel dostatok odvahy, aby potichu a s odkladom (reforma začala platiť od roka 2017) prijal aj takéto nepopulárne opatrenie. Ak sa bude jedného dňa hodnotiť reformné ťaženie vlád Roberta Fica, toto bude patriť k tomu najdôležitejšiemu, čo Smer dokázal vyprodukovať. Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť dôchodková reforma zásadne zlepšila dlhodobú udržateľnosť dôchodkového systému.

No nebol by to Smer, keby pod verejným tlakom a strachom nerúcal to, čo si sám prijal. Vlani sa dočasne, na štyri roky, zmenil automat na výpočet každoročného rastu dôchodkov. Nehovoriac o tom, že R. Fico ohlasuje zastropovanie dôchodkového veku ústavným zákonom. Ak by na to Smer našiel podporu v parlamente, ešte desať-pätnásť rokov by táto zmena - odhliadnuc od poškodenej reputácie krajiny, ktorá si nestojí za vlastnými rozhodnutiami - žiadne veľké problémy nemusela priniesť. Avšak následné zastavenie postupného odkladania odchodu do dôchodku spolu s rastúcou priemernou dĺžkou dožitia by znamenalo čoraz väčší deficit Sociálnej poisťovne zhruba po roku 2030. Tento názorový premet môže byť formou vykonávania ľavicovej politiky, ale nie je veľmi rozumný, keďže podrýva dlhodobú udržateľnosť verejných financií.

Môžeme spomenúť vianočné dôchodky, ktoré majú viac spoločné s marketingom ako so systémovým opatrením. A tiež zavedenie užitočného minimálneho dôchodku, ktorý však svojho času najskôr inicioval opäť opozičný poslanec Beblavý. Naozaj sa nedá poprieť, že R. Fico sa snaží robiť dojem často aj pod tlakom, že dôchodcovia sú pre neho dôležití. Ale keď dôjde na svet mimo dávok a dôchodkov, ukazuje sa, ako veľmi to nestačí.

Slovensko už dnes má podľa OECD absolútne poddimenzované kapacity na starostlivosť o starých ľudí, v porovnaní s inými bohatými krajinami sme na chvoste. Málo opatrovateľov, málo profesionálnych zariadení pre dôchodcov. Zároveň Slovensko v blízkej budúcnosti oproti ostatným vyspelým krajinám zostarne najrýchlejšie. Nie je ťažké si predstaviť, čo nastane, ak štát nezabezpečí, aby sa tento stav zvrátil.

Búranie mýtov

Dajú sa donekonečna opakovať už pomaly otrepané fakty o tom, v akom stave sa nachádza zdravotníctvo, školstvo, že máme obrovské rozdiely medzi jednotlivými regiónmi. A že čím menej finančných možností občania tohto štátu majú, tým nižšej kvality verejných služieb sa im dnes dostáva.

Nemôžu za všetko len vlády ľavičiara Roberta Fica, ale najdlhšie pôsobiaci premiér v krajine má minimálne najväčší podiel na tom, do akého stavu svojou nečinnosťou nechal veci zájsť. Niet pochýb, že slová predsedu Smeru o tom, ako ľudia chcú v prvom rade peniaze na dlaň a dávky, vystihujú realitu, vďaka ktorej si strana Smer dlhodobo drží najsilnejšie pozície. Ale potom sa nemožno čudovať, keď rastie počet hlasov, ktoré na konkrétnych príkladoch a dátach vyvracajú mýtus o deklarovanom budovaní sociálneho štátu Robertom Ficom.

---

Sociálne balíky

1. balík bol prijatý v roku 2014 v reakcii na prehraté prezidentské voľby. Pätnásť opatrení v hodnote takmer 250 miliónov eur zahrnulo bezplatné cestovanie vlakmi pre študentov a seniorov, zníženie odvodov pre nízkopríjmových zamestnancov, ako aj minimálny dôchodok.

2. balíček prišiel v lete 2015 a mal hodnotu 200 miliónov eur. Obsahoval zníženie DPH na základné potraviny, program pomoci najmenej rozvinutým okresom či zvýšenie materskej dávky a príspevku na starostlivosť o dieťa.

3. balík Smer predstavil pred parlamentnými voľbami na prelome rokov 2015 a 2016. Sľuboval opatrenia až za miliardu eur vrátane nájomných a učiteľských bytov a viac policajtov. Po sformovaní koaličnej vlády sa však už strana týmito sľubmi necíti viazaná.

4. sociálny balíček ohlásila už koaličná vláda vlani. Obsahuje najmä zvýšenie povinných príplatkov zamestnancov za prácu v noci, cez sviatky a cez víkend. Ale aj novú podporu sťahovania sa za prácou a strop pre odchody do dôchodku.

---

Z európskej dvadsaťosmičky len sedem krajín je menej štedrých než Slovensko

Trend, Filip Obradovič, Michal Lehuta, 8.2.2018 

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards