Rakúsky plat na konci storočia

To, čo nám priniesla prvá veľká zahraničná investícia v bratislavskom Volkswagene alebo v žilinskej Kii, neplatí pre tú poslednú v Nitre. Historicky nízka nezamestnanosť sa neprejavuje v raste miezd. Vyhovuje ešte našej ekonomike model založený na lacnej práci a veľkých zahraničných investíciách?

 Rakúsky plat na konci storočia

.Potenciál nášho ekonomického modelu postaveného na lákaní zahraničných investorov sa vyčerpáva. Hospodársky dopad prvej veľkej investície zo zahraničia v porovnaní s poslednou je neporovnateľne nižší. Napriek tomu sa naše očakávania od investorov veľmi nemenia. Paradoxne nás hospodársky systém, na ktorom fungujeme, začína postupne zväzovať.

Máme historicky najnižšiu nezamestnanosť: 6,14 percenta podľa Úradu práce a 8 percent na základe štatistického zisťovania. Napriek tomu sa k mzdám na Západe nepribližujeme rýchlosťou, akou by sme si želali. Od deväťdesiatych rokov sme rozdiel v hodinovej odmene zamestnanca u nás a v najvyspelejších krajinách EÚ (EÚ 15) dokázali znížiť približne o tretinu. Dobiehanie tak potrvá desiatky rokov. Pri súčasnom tempe si rakúsky plat užijeme na konci 21. storočia. Objektívne treba dodať, že vidinu vysokých miezd nám odďaľuje práve klesajúca nezamestnanosť. Podľa ekonóma Tomáša Hellebrandta novoprijatí zamestnanci z radov dlhodobo nezamestnaných nedosahujú úroveň miezd súčasných zamestnancov. Disponujú totiž nižšími skúsenosťami a zručnosťami. Z dlhodobého hľadiska však toto vysvetlenie pomalého dobiehania nepostačuje.

Tlak na rast miezd nevytvára ani štát. Nerobí to ani priamo, teda nedvíha platy štátnych zamestnancov, ani nepriamo, prostredníctvom pravidiel, ktoré vláda v súkromnom sektore nastavuje alebo prinajmenšom toleruje. Po príklady netreba chodiť ďaleko do histórie. Štát vyňal zo zvýšenia príplatkov za nočné a víkendové zmeny vlastných zamestnancov. Podobne to platí pre viac ako desaťpercentný nárast minimálnej mzdy od januára 2018. Na zamestnancov vo verejnej službe sa nevzťahuje Zákonník práce a ich tabuľkové platy v niektorých pozíciách nedosahujú ani garantovanú minimálnu mzdu. Štát ako zamestnávateľ im preto rozdiel dopláca prostredníctvom špeciálnych príplatkov. Štát však má prsty aj v stagnujúcich mzdách súkromného sektora. A to prostredníctvom dovozu lacnejšej práce zo zahraničia, ktorú nereguluje.

.boom z tretích krajín

Od januára 2015 sa počet pracujúcich cudzincov na Slovensku viac ako zdvojnásobil. Z dvadsaťtisíc zamestnancov na takmer 50-tisíc. Je prirodzené, že trh práce sa v rastúcej ekonomike otvára. Sú tu však dve sporné veci. Tou prvou je štruktúra toho, kto u nás pracuje.

V spomínanom januári 2015 zo sto zamestnancov približne osemdesiat pochádzalo z krajín Európskej únie, zvyšných dvadsať z ostatných krajín sveta. Štruktúra pracujúcich cudzincov v tom čase bola relatívne rovnomerná. Toto sa za necelé tri roky významne zmenilo. Dnes zo sto zamestnancov pochádza šesťdesiat z EÚ a štyridsať z tretích krajín. Najvýznamnejšou skupinou sa stali Srbi. Tých od roku 2015 pribudlo takmer jedenásťtisíc. Práve obyvatelia bývalej Juhoslávie sú, zdá sa, ideálnym ,,výrobným faktorom" pre náš automobilový priemysel. Srbsko, rovnako ako Slovensko, malo historicky silne zastúpený priemysel v štruktúre ekonomiky. Lacných operátorov výroby majú teda dnes na vývoz.

Na druhú spornú skutočnosť poukázala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Podľa nej cudzinci pracujú najmä v okresoch s najnižšou nezamestnanosťou. Je prirodzené, že prácu si nachádzajú v regiónoch, kde sú pracovné ponuky. Keď však na mape prekryjeme okresy, v ktorých cudzinci pracujú, s tými, do ktorých prúdi štátna pomoc vo forme investičných stimulov a daňových úľav, prekrytie je dokonalé.

Otvárame trh práce, no najmä pre ľudí z krajín mimo EÚ. Štandardným nástrojom na zamedzenie takzvaného mzdového dumpingu počas veľkého rozšírenia Únie v roku 2004 bolo dočasné obmedzenie migrácie práce z Východu na Západ. Ako sa zdá, Slovensko podobnú obmedzovaciu stratégiu voči tretím krajinám uplatňovať neplánuje.

Pritom v štatistikách zatiaľ stále ešte nefiguruje nitriansky Jaguar, ktorý bude pracovnú silu dovážať. Dôvod je jednoduchý: Už pred spustením výroby Jaguar hovorí, že má problém nájsť na domácom trhu kvalifikovanú, ale najmä voľnú pracovnú silu. A keďže si pracovnú silu dovezie, tá naša nebude vzácna a nebude tak ani žiadny tlak na rast miezd. Práve naopak, vedome a s významnou investičnou podporou dovážame zamestnancov ochotných pracovať za omnoho nižšie platy. Toto by nebol problém, keby išlo o občanov EÚ, ktorí na to majú právo. Ak máme uvažovať o raste miezd, mali by sme sa zamyslieť nad neštandardným, no o to veľkorysejšom slovenským altruizmom. Prehrievajúci sa trh práce pri stagnujúcich mzdách však nie je jediný signál toho, že model veľkých zahraničných investícii Slovensku prestáva vyhovovať.

.nožnice sa roztvárajú

Existujú významné rozdiely v efektivite medzi najlepšími a najhoršími firmami v odvetviach. Podľa novembrového komentára Národnej banky Slovenska majú najlepšie podniky v odvetví asi päť- až sedemnásobne vyššiu produktivitu ako tie najhoršie. Inak povedané, zamestnanec v efektívnej firme vyrobí päť až sedemkrát väčšiu hodnotu, ako jeho kolega na rovnakej pozícii v neefektívnom závode. Pritom obaja majú dnes približne rovnakú mzdu. Zdá sa, že rozdiel v produktivite sa časom ešte zväčšuje. Domáce firmy, ktoré sa najčastejšie ocitli v spodnej polovici efektívnosti, nie sú schopné konkurovať lídrom v sektore. Výsledok: nevyužívame výrobné faktory efektívne.

A práve tu sa dostávame späť k nášmu ekonomickému modelu. Lákaním zahraničných investorov s ich know-how, top technológiami a manažérskymi postupmi prispievame k nárastu celkovej produktivity. Zároveň však prehlbujeme rozdiely medzi najvýkonnejšími podnikmi, ako napríklad Samsung, a domácimi firmami. Ich výrobné faktory sú limitované a odkázané iba na lokálne možnosti. K čomu môže takáto nerovnováha v odvetviach viesť? To závisí od dvoch faktorov: Tým prvým je, či budú rozdiely v produktivite kopírovať rozdiel v mzdách. Ak sa tak stane, čaká nás írska cesta. Ostrovná krajina totiž od krízy prichádza s vlastným špecifickým modelom ekonomiky. Nízke dane pre zahraničných investorov kombinuje so škandinávskym prerozdelením príjmov naprieč obyvateľmi. Cieľom je dorovnať rozdiely v mzdách ľudí, ktorí pracujú pre menej produktívne firmy. Práve pre tieto podniky sú vyššie platy existenčnou otázkou.

Tým druhým faktorom je fluktuácia pracovnej sily. Pracovníci by sa mali prirodzene presúvať k firmám s vyššou produktivitou. Toto však u nás zatiaľ nefunguje. Brzdí to tradične nízka slovenská migrácia medzi regiónmi, no i neflexibilný Zákonník práce. Čo s tým? NBS odporúča podporiť efektívnosť výrobných zdrojov reformami, ktoré zvýšia ich kvalitu. V prípade Slovenska môže najmä uvoľnenie regulácie trhu práce uľahčiť prechod pracovných síl do najproduktívnejších firiem. Radovan Ďurana z ekonomického think tanku INESS prenáša vinu za nerovnováhu v odvetviach na investičné stimuly: ,,Štátne dotácie sú kontraproduktívna politika, pretože k tým, ktorí majú prístup k najlepším technológiám a know-how, štát presúva zdroje, a to od tých, ktorí k nim prístup majú horší a tým sťažuje ich situáciu," vysvetľuje analytik.

.čím neskôr, tým ťažšie

Slovensko je stále malou otvorenou ekonomikou. Neznamená to však, že naše hospodárstvo nič samo nezmôže. Samozrejme, postaviť sa čelom proti vplyvom zvonka celkom nejde, no nemusíme už byť ani celkom odkázaní na vonkajšie sily. Ekonomický model, ktorý sme výhodne na začiatku milénia prijali, nám už celkom nesedí. Tie prínosy, ktoré sa objavili s prvou veľkou investíciou vo Volkswagene alebo v Kii, už neprišli s poslednou investíciou v Nitre. A veľmi smutnou správou pre pracujúcich občanov na Slovensku je, že historicky nízka nezamestnanosť sa neprejavuje v raste miezd. Je to aj vinou dovozu lacnej pracovnej sily z tretích krajín. Vytvára sa tak priepasť medzi lídrami odvetví a neefektívnymi podnikmi a náš trh práce nedokáže na túto prekážku flexibilne reagovať. Dôkazom je aj naša pozícia v rámci stredoeurópskeho celku. Z najhoršej štartovacej pozície sme sa stali lídrom Vyšehradskej štvorky, no to už prestáva platiť.

V ideálnom svete by sme si mali počas najlepších ekonomických rokov pripravovať model, ktorý nás posunie o krok vpred. V momente, keď zistíme, že zaužívaný systém prestáva fungovať, zvykne byť už neskoro. Zmena na nový model už potom nemusí byť plynulá ani bezbolestná. Toto sa stalo na konci deväťdesiatych rokov a môže sa opäť zopakovať o pár rokov. Tým, čo nás môže medzi jednotlivými systémami presúvať, sú reformy. Pritom to jediné, čo sme v poslednom čase dokázali zreformovať, je chápanie tohto slova. Stal sa z neho strašiak a vulgarizmus. Paradoxne však reformy nemusia a ani nemajú mať identickú formu. Dnes je dopyt po reformách, ale iného druhu ako v deväťdesiatych rokoch. V prvom rade táto krajina potrebuje stabilnejšie a silnejšie inštitúcie. Potrebuje napríklad trh práce s opatreniami, ktoré na jednej strane prispejú k migrácii zamestnancov medzi regiónmi alebo firmami, a na druhej pokryjú zamestnancovi výpadok v príjme počas presunu k efektívnejšiemu zamestnávateľovi. Alebo vzdelávacie inštitúcie, ktoré by mali pripraviť kvalifikovanejšiu pracovnú silu, pre ktorú nie sú ekonomickí migranti zo Srbska konkurenciou.

Pri reformách však platí pravidlo: čím neskôr, tým ťažšie. Autobusy plné Srbov ochotných pracovať za pár stoviek a nízka efektívnosť domácich firiem naznačujú, že lákanie zahraničného kapitálu stovkami miliónov eur už nie je pre Slovensko vhodný ekonomický model.

richard Kališ, Týždeň, 

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards