Ekonómia pre neekonómov, politická filozofia pre nefilozofov

Kniha „Podivuhodné dobrodružstvá Jonathana
Gullibla
“ z pera amerického ekonóma Kena
Schoollanda
vyšla pred časom v slovenskom
preklade
. Prečo ju čítať?

Ekonómia pre neekonómov, politická filozofia pre nefilozofov

To, že bola preložená do desiatok
jazykov, že je bestsellerom vo svojej kategórii kníh, a že zozbierala
niekoľko ocenení, je možno zaujímavé; ale skutočne, prečo ju čítať? Pretože
ľudská pamäť je krátka, pretože naša kritickosť v prípade zaužívaných
všeobecností zázračne mizne, a pretože schopnosť klásť správne otázky je
v dnešnej dobe ubitá zúfalým nedostatkom predstavivosti. Putovanie s
Jonathanom Gulliblom po neznámom ostrove Corrumpo vedie bez komplikovaného
teoretizovania k odhaleniu mnohých rozporov „modernej“ spoločnosti. Kto im
nerozumie, ten sa len ťažko môže stať skutočným odporcom, prívržencom, či
reformátorom súčasných pomerov. Ten môže v najlepšom prípade dosiahnuť
pozíciu šikovného demagóga – demagóga seba aj ostatných... Dobrodružstvá
Jonathana Gullibla sú preto určené práve ľuďom, ktorí chcú vystúpiť
z tieňa vlastnej nevedomosti a obrniť sa tak voči vplyvu zhubných
pseudoprávd, ktoré sú nám denne servírované.

Jonathan nie je ekonóm či spoločenský
vedec, je len zvedavý chlapec snažiaci sa, v rámci svojich možností,
pomáhať druhým. V kontraste so svojím okolím je však obdarený pohľadom
dieťaťa poznávajúceho svet: pristupuje k problémom bez predsudkov
a kladie otázky. Tento svet je čitateľovi knižky veľmi blízky. Postoje
našich a corrumpských policajtov, politikov, zástupcov jednotlivých odvetví, či
centrálnych bankárov, sa totiž v zásade nelíšia; možno s jemným
rozdielom: absurdnosť ich dôsledkov vyniká na ostrove Corrumpo o čosi
efektnejšie.

Časť zo spomínaných absurdít si
Jonathan uvedomuje okamžite – vyvlastnenie domu a legálna policajná vražda
jeho brániacej sa majiteľky, poprava holiča strihajúceho bez licencie, či
uväznenie poľnohospodára pestujúceho „priveľké“ množstvá potravín; ide predsa o opatrenia,
ktorým súdny človek len ťažko priradí vľúdnejšie prívlastky ako „škodlivé“ a
„degeneratívne“. Veď kto by chcel žiť a pracovať na mieste, kde je jeho
existencia neustále ohrozovaná vyvlastňovacími zákonmi? Ako si predstaviť
ponuku kvalitných a lacných výrobkov v spoločnosti, kde právo na
výrobu majú len štátom vyvolení monopolisti? A ako zlúčiť prosperitu
a bohatstvo s núteným obmedzovaním výroby, či likvidáciou
„nadbytočnej“ produkcie? A predsa, aj keď je odpoveď intuitívne jasná
každému z nás, len málokto má silu vystúpiť z vlastnej
(s)corrumpo(vanej) apatie a vyjadriť nesúhlas. Naša súčasná situácia by
preto nemala nikoho prekvapovať: vyvlastňovanie; nezmyselné udeľovanie
licencií, televíznym vysielaním počnúc a poskytovaním telefónnych služieb
končiac; ničenie či obmedzovanie výroby poľnohospodárskych produktov – všetky
tieto opatrenia sú u nás napriek svojej škodlivosti nespochybniteľnou
samozrejmosťou.

Jonathan však demaskuje aj
opatrenia, ktoré väčšina ľudí považuje za neškodné, či dokonca prospešné: Veď
prečo by mal niekto protestovať proti regulácii nájomného – nepredstavujú snáď
nízke ceny bytov súčasť ideálu, ktorý tak urputne sledujeme? Prečo permanentne
nezvyšovať minimálnu mzdu a sociálne výhody zamestnancov – nie je vysoký
životný štandard pracujúcich prvoradý? Prečo krotiť tlačiarenský stroj
centrálnej banky a nevyrábať ešte väčšie množstvá bankoviek – netrpíme
snáď všetci nedostatkom peňazí? Štipka ekonomických súvislostí vedie k
nekompromisnému odvrhnutiu podobných postojov. Väčšine ľudí však tieto
súvislosti zostávajú skryté a na rozdiel od Jonathana Gullibla sa k ich
znalosti ani nepribližujú. V duchu
toho najtvrdšieho masochizmu tak často dosahujú „ciele“ tešiace len nemnohých z
nich – nedostatok bytov, nezamestnanosť, infláciu a mnohé ďalšie.

Zamestnávateľ totiž nezamestná
pracovníka ktorého mzda by mala prevyšovať peňažnú hodnotu jeho prínosu
podniku. A pokiaľ minimálna mzda a ostatné štátom určené náklady túto
hodnotu prekročia, nemôžeme sa čudovať, že zamestnancovi nakoniec nezostane
žiadna mzda a ocitne sa na dlažbe. Prirodzene, zvyšovaním minimálnej mzdy sa
stále viac ľudí stáva nezamestnanými a nezamestnateľnými...

Rovnaký princíp platí v prípade
majiteľov bytov: Pokiaľ svoje náklady nebudú vďaka regulácii schopní premietať
do nájomného, prestanú stavať nové byty a údržbu tých postavených začnú
zanedbávať. Lacné schátrané byty pre vyvolených – to je skutočný dôsledok
konzistentne uplatňovanej regulácie nájomného.

V súvislosti s infláciou je
potrebné uvedomiť si zásadný fakt: v skutočnosti nikomu z nás
nezáleží na tom, aké množstvo ničím nekrytých papierikov nazývaných „koruny“ má
v peňaženke. Dôležité je, čo si za ne môže kúpiť. Zvýšením množstva
bankoviek sa však množstvo reálnych vecí – tých o ktoré nám ide v skutočnosti,
v ekonomike nezvyšuje. Ľudia sa len ocitajú s väčším množstvom
„papierikov“ v peňaženkách a „zbavujú“ sa ich výmenou za iné veci
ochotnejšie ako pred nárastom množstva bankoviek. Ceny rastú, konštatujeme
infláciu. Získavajú tí ktorí novovytlačené bankovky dostanú ako prví – predtým
než ceny stihnú vzrásť, ostatní strácajú...

Jonathanove dobrodružstvá sa,
bohužiaľ, na tomto mieste nekončia. Spolu s ním sa čitatelia stávajú
účastníkmi série ďalších pokleskov súčasnosti – dôsledkov rozporov ktoré nám vo
víre vlastných každodenností unikajú. A riešenie? Z obavy aby sme
snáď nepokazili čitateľovu radosť ponúkneme dve nápovedy: Prvá: každá autorita,
štátna či neštátna, ktorá sa samozvane chopí „práva“ rozhodovať v mene
ostatných ľudí, dospieva, z pohľadu týchto ľudí, nevyhnutne k
chybným rozhodnutiam – ich skutočné ciele totiž nepozná. Druhá: kolektívne
vlastníctvo, vlastníctvo kde je „majiteľom“ celá spoločnosť, speje
k drancovaniu a likvidácii tohto vlastníctva. Nikto tu nemá motiváciu
investovať – ovocie takejto investície sa totiž rozpočítava medzi všetkých
členov spoločnosti a „investorovi“ tak pripadá v pomere
k vynaloženému úsiliu len miniatúrny podiel; každý je však motivovaný brať
a žmýkať – aj škoda je totiž rozložená medzi všetkých členov
spoločnosti...

Čítajte Jonathana Gullibla. Pretože ľudská pamäť je
krátka, pretože naša kritickosť v prípade zaužívaných všeobecností
zázračne mizne, a pretože schopnosť klásť správne otázky je v dnešnej
dobe ubitá zúfalým nedostatkom predstavivosti.

Šimon Biľo (Liberton.sk, autor študuje NF VŠE v Prahe)

Autor je spolupracovníkom INESS.

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards