Chýbajú nám pravičiari (Denník Postoj)

Denník Postoj vo svojom článku zo 6. septembra 2016 spomína INESS.

Chýbajú nám pravičiari (Denník Postoj)

Príliš ľahko sa tu zakorenil názor, že najprv treba vyzbierať veľa daní, až potom sa máme pýtať, čo sa s nimi robí. Voľakedy valcovali verejnú diskusiu. Dnes sa vytratili alebo sa opotrebovali a ich guráž vyprchala. Pravicové ekonomické presvedčenie bolo charakteristické pre verejný diskurz Slovenska v čase, keď krajina prechádzala najväčšími reformami, teda pred pätnástimi rokmi. Podľa Václava Klausa, vtedajšieho českého prezidenta a zásadného pravičiara, to bolo až nedemokraticky reformné obdobie Slovenska. Vďaka rozmachu a zahraničným investorom, ktorí sem vtedy začali prichádzať, vznikla prezývka Tatranský tiger.

No odvtedy pravicové hlasy výrazne zoslabli a dnes sú len slabým doplnkom v debate o tom, kam by sa krajina mala uberať. Stratila sa tak sila, ktorá by pomáhala vyvažovať debatu o úlohe štátu.

Aké to bolo

Hoci Dzurindove vlády čelili často aj výraznej mediálnej kritike, napríklad pre kupovanie poslancov či neprehľadné privatizácie, podpora slovenských názorových lídrov pre vtedajšie ekonomické reformy bola veľmi silná. Miestami až nekritická a insitná. Roky 1998 až 2006 boli najsilnejšie chvíle ekonomickej pravice na Slovensku. Odvtedy sa začala vytrácať, a to z niekoľkých dôvodov.

Jeden bol generačný. Prvý raz od pádu komunizmu bolo možné cítiť prílev mladých ľudí, ktorí študovali na západných univerzitách. Tých už nevzrušovala idea slabého štátu, dovtedy taká typická pre krajiny zdevastované socializmom. Nastupujúca generácia si osvojila iné, európskejšie heslá – lepší štát, odbornejší štát, zodpovednejší štát. Presadil sa slogan, že nemožno mať západoeurópsky štát za východoeurópske dane. Postupne si táto myšlienka podmanila takmer celý mienkotvorný a mediálny priestor. V tomto sa Slovensko priblížilo k povahe západu, kde mienkotvorcovia vo verejnej správe, médiách či akademickom prostredí výrazne preferujú ľavicový naratív.

Tabu zlomil Mikloš

Celú mentálnu premenu výrazne urýchlila kríza v 2009. Hoci Slovensko počas prvej Ficovej vlády rástlo z dnešného pohľadu neuveriteľným tempom až desať percent ročne, nepretavilo sa to do lepšieho manažmentu verejných financií. Naplno sa to odhalilo, keď prišla recesia a naše verejné financie sa takmer zosypali. Dokonca sme si zažili aukciu dlhopisov, ktorú sme museli zrušiť, pretože nám za rozumnú cenu nik nechcel požičať, pretože sme sa javili ako nespoľahlivá krajina.

V tejto situácii sa opäť vystriedali vlády, v roku 2010 sa na ministerstvo financií vrátil Ivan Mikloš.

Paradoxne práve on prelomil mentálnu hranicu, že pravicová vláda dane nezvyšuje.

Hoci Ivana Mikloša, vtedajšieho ministra financií, majú mnohí za daňového jastraba, v skutočnosti to bol on, kto presvedčil pravičiarov, že aj pravica musí niekedy dvíhať dane. Potreba ozdraviť verejné financie bola taká akútna, že proti zvyšovaniu daní pravičiari ani veľmi nebojovali. (A treba dodať, že v krátkom období škrtmi a daňami naozaj deficit skresal. A to za rok výrazne viac, ako za ďalších Ficových/Kažimírových päť rokov spolu.)

Od krízy sa už potom na Slovensku nesformuloval silný prúd, ktorý by dokázal tlačiť verejnou mienkou na tieto témy. Názoroví lídri i väčšina niekdajších pravicových strán (napr. maďarské strany či KDH) skonvergovali do centristických až ľavicových postojov. SDKÚ zaniklo a tvrdých pravičiarov prebrala SaS, zostala v tom však tak nejako osamotene, viac sa vyhranila na iných témach a navyše nemá podporu konzervatívnych pravičiarov.

Z médií sa prakticky úplne vytratili ekonomicky pravicovo orientovaní komentátori, ktorí si zažili obdobie, keď sa krajina reformovala v pomečiarovskom období. Tí, čo zostali, zostarli a reformátorské nadšenie už tak neprežívajú. Zaujímavé je, že táto zmena sa odohrala aj v ekonomických magazínoch, hoci nie tak výrazne, ako v bežných médiách, najmä denníkoch. Niečo podobné sa prihodilo aj ľuďom v prominentných pravicových think-tankoch. Z viacerých zástupcov zostal prakticky len INESS, ktorý cítiť v debate.

 Tak trochu podvodom

Odvolávanie sa na pravicové obdobie je zrejme najsilnejšia zbraň, ktorá je proti pravicovým argumentom a ich nositeľom používaná. Ten argument tvrdí, že verejný diskurz a ekonomická politika sú príliš pravicové, východoeurópske a treba ich poeurópštiť. Že sa už konečne musíme zbaviť dedičstva pravicových vlád a naskočiť na moderné, západné myslenie.

No to je podvodná rétorika.

Podľa indexu príjmovej nerovnosti (GINI) patrí Slovensko medzi najrovnostárskejšie krajiny Európskej únie. Príjmová nerovnosť Slovenska je podľa štatistického úradu Európskej únie Eurostat medzi najnižšími v Únii. V rebríčku 32 krajín sme sa umiestnili na ôsmom mieste, výrazne vyššie, ako sú Francúzsko, Švajčiarsko či Dánsko. A nesúvisí to s tým, akí sme bohatí či chudobní. Česi sú ešte o kúsok viac rovnostárski, no oveľa menej Maďarsko či Poľsko, nehovoriac o pobaltských krajinách alebo Bulharsku a Rumunsku, ktoré sú na konci tabuľky.

Podobne výrazne nadpriemerné je u nás zdaňovanie práce (veľkosť daňového klinu), teda výška daní a sociálnych odvodov a odvodov. To je u nás na úrovni Švédska, výrazne vyššie, ako je priemer vyspelých krajín vrátane Nórska či Dánska. Nadpriemernú máme tiež DPH. Slovensko nie je žiadny daňový raj ani pre firmy, patríme síce k miernemu podpriemeru, no stále sme na úrovni Švédska, nižšie zdanenie firiem majú všetky ostatné krajiny V4, ale napríklad aj Slovinsko, Veľká Británia či Fínsko.
Čo živí mýtus

Ak je u nás nízka miera prerozdelenia, vysoké zdanenie, prečo sa tak presadil dojem, že sme skôr pravicovo fungujúca krajina?

Ako argument sa najčastejšie používa ukazovateľ celkového prerozdelenia, ktorý je na Slovensku nižší, ako je priemer Únie. To akoby napovedalo, že máme nízke dane. Lenže dôvod nižšej miery prerozdelenia je úplne iný, špecificky slovenský – veľa železa v našom HDP.

Stručné vysvetlenie: ak vyrobí architekt HDP za 100 eur, tak povedzme, že 40 eur sú jeho náklady na priestor, energie a na kúpu počítača raz za tri roky. Ak však vyrobí HDP za 100 eur pracovník v automobilovej fabrike, okrem priestoru, energií a pracovného náradia potrebuje mať aj tú megadrahú výrobnú linku. Teda zo 100 eur dá 40 na nástroje a energie a ďalších 20 na splatenie linky. Zo 100-eurového HDP mu tak zostane 40 eur. Ak teraz zdaníte prácu oboch rovnako, 70 eur aj 40 eur tou istou sadzbou, vyjde vám, že človek v automobilke odviedol akosi málo daní v pomere k HDP, ktoré vytvoril.

A Slovensko je práve tou krajinou, kde sa nadpriemerne veľa HDP produkuje na výrobných linkách.

Podiel miezd na HDP je u nás 39 percent, priemer EÚ je však až 48 percent, čo je naozaj veľký rozdiel. Preto hoci naše mzdy zdaníte rovnakou, či dokonca vyššou sadzbou ako tie západoeurópske, dostanete nižší pomer vyzbieraných daní k HDP. Je to taká štatistická hra. Akcentovanie miery prerozdelenia však úplne stačí ako presvedčivý argument na mienkotvorcov a živenie mýtu, že tu máme slabý štát.
Prečo to chýba

Pravicový pohľad na vyváženie diskusie tu pritom intenzívne chýba. Za posledné roky sa tu s daňami a verejnými financiami dejú veľké veci. Patríme medzi krajiny s najrýchlejšie rastúcimi daňami, pričom sa to neodráža ani v lepšom verejnom hospodárení, ani v reformách.

No pozornosť verejnosti sa sústreďuje takmer výhradne na to, kde a čo sa predražene nakúpilo. Niet pochýb, že ide o potrebnú vec, ale je fér (hoci nepopulárne) povedať, že to nestačí. Téma hospodárenia s verejnými financiami na makroúrovni, teda to, aké oblasti a opatrenia má štát riešiť, do čoho nalievať peniaze, sa neprávom stala zanedbávanou.

Slovensko má dnes oveľa vyššie daňové príjmy, ako plánovalo, dane sa priebežne zvyšujú, no rozpočtový schodok neklesá ani sa neinvestuje do štrukturálnych zmien. Zákon o štátnom rozpočte má nulovú váhu, pretože rozpočet aj tak zakaždým dopadne výrazne inak, ako sa naplánuje.

No kritika tohto rastu daní sa veľmi nenosí. Ujal sa totiž názor, že ak chceme mať lepší štát, musíme vyzbierať veľa daní, no a potom sa môžeme snažiť o ich efektívne využitie. Lenže zostáva len pri prvom – stále vyššom daňovom zaťažení. A to vlastne s požehnaním mienkotvorcov.
Nejde len o dane

V slovenskom kontexte to bolo vždy tak, že v ekonomických otázkach pravica ponúkala zodpovednejšiu alternatívu ako ľavica. Aby sme boli spravodliví, treba dodať, že to nie je norma. Vo svete sú možné všetky kombinácie – ľavica reformujúca pracovný trh (Schröderovo Nemecko) či ľavica zodpovedne hospodáriaca – severské krajiny, ale aj ekonomicky nezodpovedné pravice.

No na Slovensku platí klišé, že zodpovednejší ekonomický program presadzovala vždy pravica. Zodpovednejší však väčšinou znamená nepríjemnejší, reštriktívnejší, menej populistický. A preto pravicový pohľad získal imidž neľudskosti.

Nejde však len o dane a odvody, kde chýba aj silnejší pravicový tlak ako partner do debaty. Cítiť to aj pri politikách v jednotlivých rezortoch, najmä tých, ktoré poskytujú služby pre celú populáciu. Napríklad v zdravotníctve.

Každý nový prepočet potvrdzuje, že naše zdravotníctvo má veľké medzery v efektivite. Dôvodov je mnoho, tu je jeden z nich: prílišná návštevnosť u lekárov a s tým súvisiace množstvo predpisovaných liekov. Slováci navštívia lekára raz tak často, ako napríklad v severských krajinách alebo Portugalsku, Slovinsku či Francúzsku, v priemere o polovicu viac ako obyvatelia iných krajín EÚ.

Dôvodov je viac, jedným z nich je prístup pacientov. Tí návštevy u lekára a lieky jednoducho vyžadujú aj vtedy, keď to nie je nevyhnutné. (Odporúčame text Soplíkoví pacienti by nemali byť kráľmi.)

Štát sa snažil to vyriešiť. Väčšinou cez triky s výmennými lístkami.

No nefungovalo to. Podľa nedávnej štúdie Hodnota za peniaze zameranej na zdravotníctvo výmenné lístky nemali na výsledok efekt. To, čo malo reálny vplyv, boli symbolické poplatky za návštevu u lekára za druhej Dzurindovej vlády.

Tie však Fico zrušil a odvtedy sa o tom nehovorí. Máme tu tak situáciu, keď sa naše zdravotníctvo nedokáže dobre postarať o ťažko chorých, no napriek tomu sa prehnane venuje nepodstatným výkonom, ktoré generujú aj nadmernú spotrebu liekov. Pri debatách o zdravotníctve však nik neotvára tému zavedenia poplatkov pre tých, ktorí zdravotníctvom plytvajú. Radšej žijeme s predstavou, že k lekárovi sa dá dostať aj bez jednoeurového poplatku, hoci na to doplácajú ľudia, ktorí viac zdravotníctva naozaj urgentne potrebujú. A to sú zväčša tí chudobnejší.

Podobných príkladov sa dá nájsť mnoho (zastávať sa napríklad zlepšovania podnikateľského prostredia je tiež nehodné názorových lídrov). Nedá sa čakať, že by s týmito témami kampaňovali politici, za toto sa body masy nezbierajú. Problém je, že aj medzi tými, ktorí veria, že sú hlasom zdravého rozumu, sa už tieto postoje objavujú sporadicky.

A už dlhšie cítiť, že Slovensko na to dopláca.

Denník Postoj, 06.09.2016

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards