Ani zlých opatrovateliek už nie je dosť, za tie peniaze to nebudú robiť ani Ukrajinky. Ako pomáhame starým a chorým (Denník N)

 Denník N publikoval 8.5.2017 rozsiahli rozhovor o aktuálnej situácií v oblasti sociálnych služieb s Helenou Wolekovou a Máriou Machajdíkovou, ktorá pripravovala s INESS analýzu financovania sociálnych služieb na Slovensku. 

 

Ani zlých opatrovateliek už nie je dosť, za tie peniaze to nebudú robiť ani Ukrajinky. Ako pomáhame starým a chorým  (Denník N)

 Bývalá ministerka Helena Woleková hovorí o tom, ako fungujú služby pre chorých a starých. Niekoľko sto obcí neponúka svojim seniorom či zdravotne ťažko postihnutým žiadne služby. Na Slovensku sú zariadenia, kde býva aj viac ako 300 ľudí a často sa v nich porušujú ľudské práva.

Foto N - Tomáš Benedikovič

Helena Woleková je odborníčka na sociálne služby, v prvej ponovembrovej vláde bola ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny. Do rozhovoru vstupuje aj Mária Machajdíková, ktorá s ňou pracuje v Socii a s INESS pripravovala analýzu financovania sociálnych služieb na Slovensku.

Čo sa dočítate v rozhovore:

- Ktoré služby sa u nás poskytujú najhoršie.
- Prečo sa v niektorých zariadeniach porušujú ľudské práva
- Aké problémy majú sociálne služby a ako sa financujú.
- Prečo chýbajú opatrovateľky a či by pomohli Ukrajinky alebo Srbky.
- Koľko ľudí čaká na pobytovú službu.
- Ako sa bývalej ministerke žije s Parkinsonom.
- Ako sme pripravení na starnutie obyvateľstva.

Ktoré sociálne služby sú dnes u nás poskytované najhoršie?

Opatrovateľská služba. Dopĺňajú sa tam dva podporné nástroje – opatrovanie rodinnými príslušníkmi, ktorí dostávajú príspevok zo štátnych peňazí a opatrovateľská služba, ktorú by mali platiť obce a mestá. A tým, že obce a mestá neplatia, narastá počet ľudí, ktorí sú odkázaní na príspevok pri opatrovaní, ktorý vypláca úrad práce. Mestá a obce takmer vždy postrčia rodinných príslušníkov: "Choďte si pýtať príspevok z úradu práce." Ale ten príspevok je nízky a nestačí na to, aby kompenzoval náklady, ktoré má človek, keď prestane chodiť do práce a začne opatrovať.

Koľko dostane?

Okolo 230 eur. Uvažuje sa o jeho zvyšovaní pri najťažších prípadoch až na výšku minimálnej mzdy. Vtedy by sa mohlo stať, že sa rodinné opatrovanie rozšíri, a nebol by taký tlak na umiestnenie v zariadení.

V minulosti mnoho rodín doopatrovalo svojich seniorov doma. Prečo to dnes tak nie je?

Jedna vec je finančná, príspevky sú veľmi nízke. Druhá sú práve služby, ktoré by rodine mohli pomôcť, keď potrebuje voľno. V zákone máme odľahčovaciu službu, ale takmer sa nevyužíva, ľudia o nej nevedia alebo nie sú schopní pripraviť rodiča na zmenu. (Je to služba pre ľudí, ktorí opatrujú zdravotne ťažko postihnutého. Odľahčovacia služba má opatrovníka na čas nahradiť – na 24 hodín, najviac na 30 dní v roku. Cieľom je umožniť človeku, ktorý niekoho opatruje, aby si oddýchol, poznámka redakcie). Mnohí seniori nechcú ísť na prechodný pobyt, lebo sa boja, že už sa domov nevrátia. Často neprijmú ani opatrovateľku z obecného úradu. Ak by sa mestá a obce viac snažili, tak by sa odľahčovacia služba mohla rozbehnúť najmä v rodinách s deťmi, ktoré majú postihnutie. Tí si tiež potrebujú oddýchnuť. Ale najviac by to potrebovali asi ľudia, ktorí opatrujú ľudí s Alzheimerovou chorobou. Tam je potrebný 24-hodinový dohľad.

Pomáha dnes štát rodinám, ktoré opatrujú rodiča alebo dieťa s postihnutím?

Nepomáha. Nerozmýšľa nad tým, čo potrebujú. Okrem opatrovateľskej služby, čo je sociálna služba, potrebujú aj ošetrovateľskú, a to sú agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, čo patria pod zdravotníctvo. Aby to domáci opatrovatelia zvládli, potrebujú pravidelnú kontrolu ošetrovateľky u nich doma, aby im poradila, ako narábať s ťažko chorým starším človekom, akú stravu mu dávať, aké pomôcky si môžu vybaviť. Jeho zdravotný stav sa môže významne meniť. Nestačí, aby sestra prišla raz. Už pár rokov hovoríme o dlhodobej sociálno-zdravotnej starostlivosti, ale nedarí sa nám prekročiť hranice rezortov. Je to hit v celom svete, hovoria o tom všetci aj vo Svetovej zdravotníckej organizácii, overujú rôzne modely, len my sme sa nepohli od čias ministra Zajaca ani o jediný krok.

Ktorá obec poskytuje najlepšie sociálne služby?

Banská Bystrica je veľmi nadštandardná, lebo roky na tom systematicky pracuje. Prispôsobujú svoje služby potrebám obyvateľov – keď majú zariadenie, kde poskytujú služby, o ktoré nie je záujem, zmenia ich. Majú relatívne vysoký podiel sociálnych výdavkov v rozpočte (okolo 7 percent) a ľudia sú spokojní, lebo dostanú službu, ktorú potrebujú.

Machajdíková: Majú aj širokú paletu služieb, pre rôzne cieľové skupiny a robia aj služby, ktoré im priamo nevyplývajú zo zákona. Iný prístup vidieť aj pri príprave komunitného plánu – spolupracujú na ňom s organizáciami, poskytovateľmi, prijímateľmi a v tomto procese zistia, čo potrebujú.

Ktoré obce riešia sociálne služby najhoršie?

Niekoľko sto obcí nemá žiadnu službu. Obce, ktoré majú do 8-tisíc obyvateľov, neposkytujú služby, alebo ich poskytujú len minimálne.

Čo robia seniori alebo ich rodiny v takýchto obciach?

Veľa možností nemajú. Buď sa postarajú sami, alebo dajú odkázaného človeka do zariadenia v inej obci.

Predstava pobytových zariadení je často taká, že sa tam chorí seniori nemajú dobre. Že s nimi nechodia von, často ich nenakŕmia. Je táto predstava pravdivá?

Machajdíková: Nechceme krivdiť zamestnancom, lebo niekedy im systém neumožňuje fungovať inak. Ak máte v nočnej službe pre tridsiatich ľudí s Alzheimerom jednu sestru, tak nemôže individuálne každého uložiť do postele, prečítať mu, porozprávať sa s ním, skontrolovať či urobil všetko, čo mal. Systém tak ako je nastavený, im to fyzicky neumožňuje. Sú zariadenia, v ktorých sa nedodržiavajú ľudské práva.

Woleková: Sú veľké rozdiely medzi poskytovateľmi služieb. Neverejné zariadenia majú veľmi málo peňazí a potom nemajú na kvalifikovaný personál. Zákon hovorí, koľko klientov by malo byť na jedného zamestnanca. Niektoré zariadenia vedia, že ledva prežijú z toho, čo dostanú, a tak úplne rezignovali na to, aby zlepšovali svoje služby. Úplne sa zabrzdil rozvoj nových služieb. Len väčšie organizácie, ako sú košická či prešovská diecézna charita môžu rásť, ale ani tie často nemajú dosť síl a peňazí. Menšie zariadenia sa snažia svoje slabé stránky vyvážiť vyššou mierou empatie zamestnancov. Pri niekoľkých stovkách sa to nedá.

Helena Woleková (71)

je riaditeľka nadácie SOCIA, ktorá poskytuje finančnú pomoc pri vytváraní nových sociálnych služieb a presadzuje legislatívu, ktorá podporuje aktivity neziskových organizácií v tejto oblasti. Je bývalá politička, po 1989 bola vo VPN a neskôr ODÚ-VPN. V rokoch 1991 až 1992 bola ministerkou práce a sociálnych vecí.

Maria Machajdíková (40)

študovala na FFUK v Bratislave históriu a kultúrnu antropológiu. V sociálnej oblasti pracuje od roku 2008.

Koľko je dnes klientov na jedného zamestnanca?

Machajdíková: Zákon hovorí o maximálnych počtoch klientov na zamestnanca, ale do týchto zamestnancov sa rátajú aj upratovačky a údržba. V zariadení pre seniorov je to 2,3 prijímateľa na zamestnanca, ale keď hovoríme o 24-hodinovej službe, potrebujete mať dvoch až troch ľudí na jeden deň na jednu pozíciu. Na 2,3 klienta tak potrebujete 3 ľudí, ale peniaze dostanete len na jedného. Ministerstvo práce má odbor dohľadu a v máji minulého roku prezentovali zistenia, ako sa v zariadeniach dodržiavajú ľudské práva.

Na čo prišli?

Machajdíková: Že ich v zariadeniach často porušujú – určujú hodiny na vychádzku, obmedzujú návštevy, zakazujú im sledovať televíziu po desiatej večer, nesmú si donášať alkohol do zariadenia, nerešpektuje sa listové tajomstvo. Na jednej strane si poviete, že to je hrozné, lebo doma by to nik z nás nezniesol, ale keď ste viacerí v izbe, nemusí každému vyhovovať, aby ste do jednej pozerali televízor. Potom našli, že sa ľudia v zariadeniach neaktivizujú, neposkytujú sa služby odborne, niekde sa stále používajú sieťové postele a popruhy alebo sa zamykajú do izieb, aby nebehali v noci po chodbách. To sú veci, ktoré sa dejú, lebo to nevedia zvládnuť s jednou paňou v nočnej službe.

Napríklad budenie ráno na raňajky nie je otázka systému, to nemusia robiť.

Ale je to pre nich jednoduchšie. Ušetria si čas. Kdesi ďaleko na východe sa mi raz pochválili, že majú pult, ktorý je voľne prístupný 24 hodín, aby si mohli seniori vziať drobnosť na jedenie. Urobili to preto, lebo zistili, že sa starí ľudia báli, že im v domove nedajú jesť a budú hladovať.

Foto N - Tomáš Benedikovič

Čo sú najväčšie problémy sociálnych služieb u nás?

Veľkým problémom je, že v jednom zariadení žijú spolu seniori a ľudia v produktívnom veku so zdravotným postihnutím. Ľudia v produktívnom veku majú iné záujmy, robili by radi niečo aktívnejšie a kreatívnejšie, ale domový poriadok je pre všetkých rovnaký. Organizácia je rada, keď sú všetci doma a nemá ďalšie starosti so sprievodom na výlet alebo s tým, že by ich naučili, ako s ich postihnutím cestovať autobusom. Keď ich to nenaučia, nebudú chodiť medzi ľudí, pôjdu nanajvýš do zámockého parku. "Však máme krásny park, načo by niekam chodili," hovoria. Aj banskobystrický župan povedal, že v ich zariadení majú "taký pekný výbeh do parku malého kaštieľa". A keď ostanú fyzicky v kaštieli, udržiava sa aj starý medicínsky prístup.

Ten je aký?

Vysoké dávky liekov namiesto toho, aby pomáhali zmeniť psychiku klienta, zbaviť ho depresií a aktivovať jemu vlastné záujmy, im uľahčujú prácu. Mimoriadne nebezpečný je takýto prístup u detí a mladých dospelých. Keď budú všetci tvrdiť, že Janko si tie šnúrky nikdy nezaviaže, tak sa to aj stane a bude mu ich navždy uväzovať vychovávateľka. Ale v inom prostredí sa to naučí možno za mesiac. A v tom je celé tajomstvo kvality sociálnych služieb. Aj preto sa tak snažíme čo najskôr vybudovať sieť centier včasnej intervencie, ako vstupnú bránu do iného modelu podpory sociálnej a vzdelávacej inklúzie detí.

Koľko ľudí je vo veľkokapacitných zariadeniach?

Máme pár zariadení, kde je ich vyše 300. Viac ako polovica zariadení je pre vyše sto ľudí. A priemer je okolo 70. Vo veľkých zariadeniach, ktoré patria najmä pod obce a župy sa poskytuje veľa služieb a dochádza k mixu klientov. Viem o prípade od Liptovského Mikuláša, kde v jednej izbe ležal 35-ročný človek a vedľa neho 80-ročný. Mladý muž prišiel po nehode o nohy a sestra ho umiestnila do zariadenia, ktoré bolo najbližšie, aby ho mohla chodiť navštevovať. Po roku ju prosil, aby ho dala niekam inam, lebo nechcel byť so starými ľuďmi. Takto by to nemalo fungovať. Ľudia by sa mali posudzovať podľa toho, čo by ešte mohli dokázať, ale posudzujú sa podľa toho, čo nedokážu. Treba to otočiť, ale nik to nechce.

Prečo to nechcú? Ak dokážu človeka vrátiť do života a bude sa vedieť o seba postarať, pre štát to je lacnejšie, ako keď je v zariadení a musia sa o neho starať.

Na to, aby ste dokázali rozvinúť schopnosti konkrétneho človeka, musíte mať odborníkov. Pre manažment zariadení je z krátkodobého hľadiska dôležité, koľko opatrovateliek má na počet klientov a či zvládnu základnú starostlivosť. Neurobia to tety, ktoré opatrujú seniorov. Problém je v tom, že naša spoločnosť si nectí kvalitnú prácu odborníkov vo verejných službách. V zariadeniach je veľmi málo vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Nie sú schopní zabezpečiť ani základnú rehabilitáciu, ktorá by mala byť pravidelnou odbornou činnosťou. Sú radi, keď raz za mesiac príde rehabilitačná sestra a pozrie sa, v akom sú stave. A tie sestry ani nemajú komu povedať, čo s klientmi ďalej robiť. Opatrovateľky nemôžu robiť rehabilitácie, a špecializované zdravotné sestry ju nechcú robiť. Ale aspoň, že neodišli, lebo pre nízke platy sme ich už mnoho stratili nadobro.

Podľa údajov INESS 26-tisíc sestier odišlo do Rakúska. Nechýbajú?

Na západnom Slovensku všetci hovoria, že zohnať sestru alebo dobrú opatrovateľku je veľký problém, a v Bratislave ani nehovorím. Málokto u nás docení túto ťažkú prácu.

Zlých je dosť?

Ani zlých nie je dosť. Bratislava je náročná na opatrovateľstvo. Ľudia majú predstavu, že keď za nejakú službu zaplatia, mala by aj primerane tomu vyzerať. To nie je ako niekde na dedine, kde aj službu berú ako susedskú výpomoc. A tie dobré sú preč a poskytovatelia musia školiť stále nové. V Bratislave sú z hľadiska odmeňovania na tom lepšie, ale nie tak výrazne, aby ich to tu udržalo.

Koľko zarábajú v priemere?

Machajdíková: Nástupný plat vysokoškolsky vzdelaného pracovníka je 476 eur a opatrovateľka má ešte menej. Tieto platy sú tabuľkové, takže reálne sú vyššie, lebo pracujú aj v noci a cez víkendy. Ale to, čo štát platí, nestačí, aby zariadenia zaplatili odborných pracovníkov.

Mohli by to vyriešiť opatrovateľky z Ukrajiny či Srbska?

Myslím si, že za tie peniaze to ani Ukrajinky nebudú robiť.

Machajdíková: Ak budú vzdelané ako zdravotné sestry, určite pre nich budú nemocnice lukratívnejšie ako sociálne služby. Pomôcť by mohlo zvýšenie platov.

Aké služby by opatrovateľky mali poskytovať, ale nerobia to?

Ťažko povedať, lebo ide najmä o ošetrovateľské úkony, ako polohovanie či cvičenie, a to by mala robiť ošetrovateľka alebo fyzioterapeutka. Ale tie nechodia. Takže opatrovateľka príde, pomôže s obliekaním, umytím, a závisí od toho, či "poslúcha" klienta, alebo nie. Či je schopná trošku na neho pritlačiť v rámci aktivizácie, lebo keď dedo povie, že on z postele nevstane, mala by urobiť všetko preto, aby ho z nej vytiahla, aby sa začal hýbať. Cena tejto služby nie je nízka.

Koľko je to?

Sedem eur na hodinu, čo si málokto môže dovoliť. V mnohých obciach to platia z obecného rozpočtu a seniori len doplácajú 50 centov až dve eurá na hodinu. Ľudia si preto neuvedomujú, že je to služba ako každá iná a že pre opatrovateľku je to príjem na jej živobytie. Ľudia majú celkovo veľmi skreslenú zlú predstavu o tom, koľko stoja sociálne služby. Keď niekto povie 700 eur za mesiac, zalomia rukami a ťažko im vysvetliť, že služba má svoje náklady na zamestnancov, na stravu, teplo, ale aj na vytvorenie prostredia, ktoré posilňuje dôstojnosť človeka, chráni jeho súkromie, povzbudzuje ho.

Machajdíková: Veľmi dobré sú aktivity, ktoré vznikli v bežnej komunite, najmä mladých ľudí. Napríklad prednedávnom spisovali petíciu proti zrušeniu denného stacionára. Nespisovali ju príbuzní, ale aktivisti z blízkeho okolia. Minulé storočie dožívali ľudia vo svojom domácom prostredí a obec, komunita dokázali zachytiť ľudí v krízovej situácii či s postihnutím. Dnes žijeme individualizovane a nedôverujeme si, preto sa aj seniori boja otvoriť dvere cudziemu človeku a dostávajú sa do sociálnej izolácie. Nie sme zvyknutí mať ľudí so zdravotným postihnutím medzi sebou. Potrebujeme, aby sa o podporu rodín a seniorov zaujímala širšia komunita. To rodinám chýba, lebo dnes sa dostanú hneď do izolácie. "Máte dieťa so zdravotným postihnutím? To je mrzuté, ale na školu ho nevezmeme." Aj kamaráti sa s nimi často prestanú baviť. Rodiny potrebujú vedieť, že sú akceptované v komunite, potom by vedeli zvládnuť viac vecí. A dôležitá je prevencia. Lebo dnes začnete systém zaujímať, až keď máte problém. Nezaujímate ho predtým, a je jedno, či to je senior, niekto na ulici, alebo niekto s postihnutím. My začneme riešiť Kotlebu, až keď je v parlamente. V ničom nerobíme prevenciu.

Woleková: V obciach napríklad funguje kostol, pri ňom je cirkevná obec. Väčšinou je to skupina starších žien, ktoré do kostola chodia pravidelne. Zistia, že jedna prestala chodiť a idú zisťovať, čo sa deje. V službách by sme povedali, že robia terénnu sociálnu službu, či vyhľadávanie osamelých starších ľudí, aby im poradili, čo robiť a o aké služby pomoc požiadať. Vo všeobecnosti nepestujeme u nás vedomie spolupatričnosti a pomoci, naučili sme sa žiť za vysokým plotom alebo za dverami bytovky. Nič nevidím, nič nepočujem.

Ako sa to dá podporovať zo strany inštitúcií?

Napríklad v Trnave majú plán aktívneho starnutia na päť strán. Seniori si to naplánovali, nechali si to schváliť mestským zastupiteľstvom a teraz postupne žiadajú aj finančnú podporu na svoje aktivity, ktoré si aj sami zabezpečujú.

Koľko peňazí treba dať na sociálne služby, aby fungovali porovnateľne so susednými krajinami?

Machajdíková: Dnes dávame pol percenta HDP, ak by sme sa chceli vyrovnať Česku, mali by sme dávať 0,8 percenta. V rozvinutých krajinách je to aj cez percento.

Štát sa dá posudzovať aj z hľadiska toho, ako sa dokáže postarať o svojich seniorov a ľudí, ktorí potrebujú podporu. Ako z tohto hľadiska vychádza Slovensko?

Nie sme na tom až tak zle z hľadiska kapacity a rôznorodosti služieb. Sme možno priemer bývalého východného bloku. Ale z hľadiska kvality a dostupnosti je to stále málo.

Ilustračné foto – TASR

V roku 2015 ste písali do týždňa stĺpček o tom, že máte Parkinsonovu chorobu. Ako zmenila váš život?

Snažím sa ju ignorovať a robím všetko pre to, aby som bola fyzicky a duševne aktívna. Pracujem, chodím peši do práce aj z práce, cestujem. Neviem, či je to dobrá stratégia, ale po 15 rokoch života s pánom Parkinsonom som na tom zdravotne stále rovnako. Aktivita je pre mňa najúčinnejší liek.

V texte v týždni ste písali, že vám syn stále odporúča fajčiť marihuanu, ale vy sa tomu bránite.

Stále som to neskúsila, ale vždy keď syn príde po dlhšom čase domov, tak mi ju pripomenie. Aj by mi ju asi zohnal (smiech).

Čo vám pomáha byť aktívna?

Svet je veľmi zaujímavé miesto na život a stále je čo zlepšovať. Som súčasťou bežných vecí, ktoré sa dejú okolo mňa. Aj v nadácii SOCIA sme po 15 rokoch dosť výrazne zmenili stratégiu. Už nie sme klasickou nadáciou, ktorá rozdáva (väčšinou cudzie) peniaze, ale zakladáme v regiónoch nové služby, také sociálne start-upy, ktoré potom idú svojou vlastnou cestou. V tomto období sú to centrá včasnej intervencie pre rodiny so zdravotne postihnutými deťmi od 0 do 7 rokov. Je to nová služba a vyorávať brázdu ma celkom baví.

Podľa štatistík bude Slovensko v roku 2060 jednou z najstarších krajín na svete. Ako sme na to pripravení?

Odpoveď by mohla byť aj "nijako", ale nebola by to celkom pravda. Naše starnutie sa nedeje skokom, ale priebežne. Ak by sme teraz prijali stratégiu, že budeme služby prispôsobovať takým tempom ako populácia starne, mohli by sme to zvládnuť. Ale ak priebežne neprispôsobujeme štruktúru služieb ani aktuálnym potrebám, budeme potom neskôr potrebovať urobiť veľký skok. A to bude veľmi drahé.

Komunikujete s ministerstvom práce, myslia na to, že sa treba prispôsobiť tomu, že starneme?

Bohužiaľ, politici sú v tomto veľmi nezodpovední. Myslia len na štyri roky dopredu. V priebehu týchto rokov ešte stíhajú schváliť menšie úpravy dôchodkov, ale služby sú oveľa zložitejšie ako finančné dávky: treba investovať, organizovať, uspokojovať rôznorodé a stále sa meniace potreby občanov. Sú to osobné služby: človek – človeku. Na strane ministerstva ide stále o rovnaký scenár. Každý nový minister rieši najprv nezamestnanosť, lebo to sleduje celý národ. Potom rieši dôchodky, lebo dôchodcov je viac ako milión. Potom rieši sociálnu pomoc – aké dávky majú dostávať tí, ktorí nepracujú, či majú dávky odpracovať, alebo nie. A potom, ak zvýši čas, sa venuje sociálnoprávnej ochrane detí. A na konci sú sociálne služby.

Na vás sa teda ešte nedostalo?

V tomto volebnom období ešte nie. Len sľuby a divadlo na spoluprácu. Hrá sa v pracovnej skupine, v ktorej sú všetci (ministerskí úradníci, samosprávne kraje, mestá, poskytovatelia služieb). Vraj pripravujeme "systémové" zmeny vo financovaní sociálnych služieb, ale ešte sme ich návrh nedostali. Ja som tiež herečka v tomto komparze.

Minister Ján Richter (Smer) je už v úrade piaty rok, nemal by sa už o to začať zaujímať?

Tiež má najradšej tú zamestnanosť. K tomu sú údaje, je o čom rozprávať. V oblasti sociálnych služieb je informačný systém katastrofálny. Keď chcete urobiť poriadnu analýzu, musíte zbierať dáta sám, lebo nenájdete spoľahlivý zdroj. Bežne uvádzané dáta sú neúplné, nespoľahlivé, nemerajú, čo by mali merať. Keď sme chceli viac informácií k financovaniu služieb, čo je úplne tabu, tak náš ekonóm musel navštevovať jednotlivé organizácie, zbierať údaje od účtovníčok a čítať výročné správy, aby sme sa dopátrali k hodnoverným údajom.

Prečo je financovanie tabu?

Pretože pre financovanie služieb nemáme rovnaké pravidlá pre všetkých. Závisí od toho, aké náklady vykážu verejní poskytovatelia (to sú tí, ktorých zriadili obce, mestá a kraje). Od výšky ich nákladov sa odvíjajú finančné príspevky pre neverejných poskytovateľov služieb. Sú teda motivovaní, aby tieto sumy boli čo najnižšie a použijú údaj, ktorý sa im hodí viac. Narazili sme napríklad na to, že v danom roku vykazovala jedna organizácia štyri rôzne čísla, ktoré majú vypovedať o jej nákladoch na jedného klienta.

Machajdíková: Peniaze dostanú neverejní poskytovatelia na základe ekonomicky oprávnených nákladov verejných zariadení, ale oni si do nich nezarátavajú všetko. Napríklad účtovný systém môže verejným zariadeniam poskytnúť župa, a neplatia zaň, ale súkromné zariadenia si ho platiť musia.

Koľko stojí mesiac v domove dôchodcov pre človeka, ktorý je plne odkázaný na pomoc?

Je to veľmi veľké rozpätie od 500 do tisíc a viac eur.

Koľko z toho zaplatí štát alebo župa?

Štát platí 320 eur. Župa dáva len svojim zariadeniam pre seniorov, a to každému inak. Aj obce dávajú rôzne. Niekde dávajú zariadeniu príspevok na prevádzku, ale väčšinou hovoria, že zariadenia musia vyjsť z toho, čo dostali od štátu. Zostatok doplácajú klienti.

Ak by stál mesiac tisíc eur, tak po príspevku štátu ostane 680 eur, ktoré má zaplatiť klient. Ale priemerný dôchodok ľudí v zariadení je podľa INESS 250 eur. Kto to dopláca?

V štruktúre sociálnych zariadení môžeme rozlíšiť minimálne tri kategórie, ktoré kopírujú príjmovú štruktúru obyvateľstva: nízke, priemerné a vysoké náklady na služby rozdeľujú žiadateľov na chudobných, s priemerným príjmom a vysokým príjmom. Kde nie je rovnováha medzi nákladmi zariadenia a príjmami žiadateľa o službu, vznikajú poradovníky. Predlžujú sa aj tým, že na základe práva vybrať si potrebnú službu a poskytovateľa, žiadajú o umiestnenie aj tí, ktorí by si z hľadiska príjmu mohli dovoliť aj drahšie zariadenie.

Lacnejšie sú verejné zariadenia?

Áno. Rozdiel je tam preto, lebo pri súkromných do toho majitelia vložili peniaze a potrebujú, aby sa im vrátili. Potrebujú splatiť počiatočnú investíciu. Otázka, ktorej sa stále vyhýbame, je, či je zisk pri verejných službách oprávnený, alebo nie. Ekonómovia hovoria, že ak nie je zisk, z čoho bude rozvoj? Aj európska legislatíva hovorí, že primeraný zisk je prijateľný. V Česku je zisk prípustný, ale dosahuje ho len veľmi málo zariadení. Zisku sa neboja. Pre nášho pána ministra je zisk červeným súknom. Snaží sa presvedčiť verejnosť, že v sociálnych službách nemôže byť konkurencia ani súťaž. Ja hovorím, že musí byť. Kde je súťaž, tam musia byť aj pravidlá, že ten kto vyhrá, získa nejaký benefit – dobrú povesť či vysokú obsadenosť, s ktorou prídu aj peniaze. U nás súťaž nie je, lebo všetci dostanú od štátu nejakú odrobinku a z nej majú vyžiť.

Ilustračné foto– TASR

Dáva štát dosť peňazí na to, aby starí a chorí ľudia mohli v týchto zariadeniach žiť v dôstojných podmienkach?

Vo veľkokapacitných zariadeniach chce byť len veľmi málo ľudí. Stále hovoríme o tom, koľko máme čakateľov a žiadateľov, ale keď sa rozprávate s ľuďmi, ktorí v zariadeniach pracujú, tak vám dosvedčia, že len veľmi malé percento seniorov tam išlo z vlastnej vôle. Ostatní museli, lebo boli sami, nezvládali chorobu či postihnutie, alebo sa o nich rodina nevládala už ďalej starať. Musíme mať služby, ktoré pomôžu rodine udržať odkázaného člena rodiny čo najdlhšie doma.

Máme také služby?

Komunitné služby by mali ponúkať mestá a obce, ale tie tomu nevenujú takmer žiadnu pozornosť. Je to podobne ako na ministerstve: najprv vodovod, kanalizáciu, čistiareň a plyn, potom osvetlenie, cesty, dom smútku a nakoniec sociálne služby. Verili by ste, že dve tretiny obcí neposkytuje ani opatrovateľskú službu, hoci majú vysoký podiel seniorov? V roku 2004 v rámci decentralizácie niektoré obce a mestá prebrali od štátu sociálne zariadenia alebo vybudovali nové, ale nik ich nepodporil. Ministerstvo sa tvárilo, že už to nie je ich vec, ale kompetencia samosprávy, ktorá nebola a dodnes nie je pripravená na zvládnutie tejto úlohy. Sociálne služby sú jednou z mála originálnych kompetencií samosprávy a podobne ako na ministerstve aj u nich sú na poslednom mieste.

Na čakacej listine do pobytového zariadenie je podľa INESS 6000 seniorov a ľudí s postihnutím. Je to správny údaj?

Machajdíková: Problém je, že to číslo nemusí byť presné. Niektorí sa prihlásili, aj keď službu ešte nepotrebujú. V niektorých poradovníkoch nájdete človeka, ktorý je tam zapísaný už 24 rokov. Za ten čas už určite prijímali, mali voľné miesta, ale nešiel tam. Je tam asi pre istotu, keby zariadenie potreboval.

Koľko ľudí je na čakacej listine "pre istotu", aj keď služby ešte nepotrebuje?

Je to dosť veľká skupina. Časť z nich má vybraté zariadenie, v ktorom chce prežiť zvyšok svojho života a čaká na voľné miesto, lebo ľuďom zo zariadenia dôveruje. Stáva sa, že pri náhlom zhoršení zdravotného stavu alebo keď človeka prepúšťajú z nemocnice a nemá kam ísť, mu sociálny pracovník nemocnice vybaví miesto, ale často to nie je zariadenie, do ktorého chcel ísť.

Machajdíková: Druhá štatistika hovorí, že je stále 4,5 percenta kapacity v pobytových zariadeniach voľná. Keď máme kapacitu 27-tisíc miest, buď sú geograficky zle umiestnené, alebo nevyhovujú.

Woleková: Aj riaditelia hovoria, že často nestíhajú do mesiaca obsadiť uvoľnené miesto. Dlho trvá, kým nájdu klienta, ktorý chce naozaj do zariadenia ísť. Preto uvažujú o využití takýchto voľných lôžok na odľahčovaciu službu trvajúcu maximálne 30 dní, kým nastúpi nový klient.

Reálne sa to deje?

Deje, ale je to veľmi málo rozšírené.

Ako by mal vyzerať ideálny systém starostlivosti o starých ľudí?

Dôležité je prispôsobovať služby stavu odkázanosti na pomoc. Klasický príklad je aktivácia cez mobilitu. Ak staršieho človeka hospitalizujú, dávajú mu infúziu, preto leží. Keď sa vráti domov, už len leží, aj keď predtým chodil. Rodina to veľmi zle znáša, lebo sa dlhý čas snažila, aby bol dedo aktívny. A týždňový pobyt v nemocnici môže všetko zmeniť. Je dôležité, aby po týždni v nemocnici dostali následnú rehabilitáciu, aby s nimi cvičili a nútili ich, aby sa pohybovali. Celý komplexný ošetrovateľský proces je potrebné prepojiť s aktívnymi opatrovateľskými aktivitami.

Ak by sme porovnali život seniora v pobytovom zariadení u nás a v Česku, kto sa má lepšie?

Je to veľmi ťažké zovšeobecniť, ale myslím si, že Česi sú kreatívnejší. Najviac im závidíme nový systém financovania služieb. Oni o služby nežiadajú, oni si ich nakupujú. Každý, kto je posúdený ako človek odkázaný na pomoc druhej osoby, dostane "příspevek na péči" v diferencovanej výške podľa stupňa odkázanosti a veku (deti do 18 rokov a dospelí). Táto finančná dávka potlačí odkázanú osobu do roly zákazníka, ktorý si vyberá službu čo najlepšie jeho potrebám. Za finančný príspevok si kúpi službu v dennom stacionári a za dve hodiny večernej služby zaplatí svojej sestre dohodnutú cenu za starostlivosť, ktorú mu poskytuje v spoločnom byte. Od zavedenia nového systému v roku 2006 začali českí poskytovatelia sociálnych služieb reálny boj o klienta, ktorý v rukách drží balíček peňazí.

Prečo to tak u nás nefunguje?

Navrhovali sme zaviesť novú štátnu dávku pri odkázanosti aj u nás, ale neuspeli sme. Jednorazové zavedenie nového systému je vysoko nákladné (v Čechách to bolo okolo 17 miliárd českých korún – 635 miliónov eur), pretože do systému sa zaraďuje aj príspevok na opatrovanie. Občan dostane svoju dávku a on rozhodne, či zaplatí za starostlivosť svojej rodine, profesionálnej opatrovateľke, alebo zaplatí službu v zariadení. Uvedomujeme si výšku požiadavky na štátnu pokladnicu, preto navrhujeme 5- až 7-ročné obdobie postupného zvyšovania výdavkov. Jedným z vysvetlení nášho neúspechu je, že zmena by sa mala robiť počas piatich až siedmich rokov, ale volebné obdobie je len štyri roky.

Čo je sociálna služba:

Sociálne služby majú pomôcť ľuďom v nepriaznivej sociálnej situácii.

Aké poznáme:

Sociálne služby na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb v zariadeniach, ktorými sú:

- nocľaháreň,
- útulok,
- domov na polceste,
- nízkoprahové denné centrum,
- zariadenie núdzového bývania,

sociálne služby na podporu rodiny s deťmi, ktorými sú:

- pomoc pri osobnej starostlivosti o dieťa a podpora zosúlaďovania rodinného života a pracovného života,
- poskytovanie sociálnej služby v zariadení dočasnej starostlivosti o deti,
- poskytovanie sociálnej služby v nízkoprahovom dennom centre pre deti a rodinu,

sociálne služby na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nepriaznivého zdravotného stavu alebo z dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku, ktorými sú:

- poskytovanie sociálnej služby v zariadení pre osoby, ktoré sú odkázané na pomoc inej osoby a pre osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek,
- opatrovateľská služba,
- prepravná služba,
- sprievodcovská služba a predčitateľská služba,
- tlmočnícka služba,
- sprostredkovanie tlmočníckej služby,
- sprostredkovanie osobnej asistencie,
- požičiavanie pomôcok,

sociálne služby s použitím telekomunikačných technológií, ktorými sú:

- monitorovanie a signalizácia potreby pomoci,
- krízová pomoc poskytovaná prostredníctvom telekomunikačných technológií a

podporné služby, ktorými sú:

- odľahčovacia služba,
- pomoc pri zabezpečení opatrovníckych práv a povinností,
- poskytovanie sociálnej služby v dennom centre,
- poskytovanie sociálnej služby v integračnom centre,
- poskytovanie sociálnej služby v jedálni,
- poskytovanie sociálnej služby v práčovni,
- poskytovanie sociálnej služby v stredisku osobnej hygieny.

Veronika Foltínová
Denník N, 9.5.2017

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards