Vrátime sa ku korune? (.týždeň)

Takmer
všetky nové peniaze, vytvorené Európskou centrálnou bankou, natiekli do
periférnych krajín s tým, že v Grécku to nafúklo bublinu vo verejnej správe a v
Írsku i Španielsku bublinu v nehnuteľnostiach, vysvetľoval príčiny súčasných
problémov eurozóny pre .týždeň dňa 28.11. 2010 Juraj Karpiš z INESS.

Vrátime sa ku korune? (.týždeň)

Írsko požiadalo o pomoc a štáty eurozóny vrátane Slovenska
okamžite prisľúbili záruky vo výške 85 miliárd eur. Trhy však zostávajú
nepokojné. Čo sa deje? Hrozí koniec eura?

Zabudnite na staré členenie na euroskeptikov a
europtimistov, stráca totiž význam. Európa, najmä štáty eurozóny, totiž práve
čelí najväčšej kríze vo svojich dejinách. Od októbra strieda jedna zlá správa
druhú. Európske štáty sa najskôr nedohodli na prísnom vynucovaní rozpočtovej
disciplíny, keď štáty porušujú takzvané maastrichtské kritériá. Neskôr sa
nedohodli na novom rozpočte pre EÚ, keď Británia a Holandsko odmietli podporiť
rast výdavkov v čase krízy a prvýkrát hrozí EÚ rozpočtové provizórium. Ale to
sú ešte tie menšie problémy. Po tom, ako Berlín s Parížom dotlačili Dublin, aby
požiadal euroval o garancie pre svojich veriteľov, sa v Írsku vzbúrila ulica a
demonštranti žiadajú predčasné voľby. Navyše, denník Financial Times
Deutschland koncom minulého týždňa priniesol ďalšiu šokujúcu informáciu, že
väčšina štátov eurozóny spolu s Európskou centrálnou bankou tlačia Portugalsko,
aby podľa vzoru Írska požiadalo o pomoc z eurovalu. Týmto chcú vraj zabrániť
tomu, aby o pomoc nemuselo žiadať veľké Španielsko. 

.merkelová v akcii

Náš minister financií Ivan Mikloš už špekuluje o hrozbe, že
sa eurozóna rozpadne a premiérka Iveta Radičová prirovnala mechanizmus eurovalu
k pyramídovej hre. O konci spoločnej meny však špekulovali aj iní. Európsky
prezident Herman Van Rompuy vyhlásil, že ak neprežije eurozóna, neprežije ani
Európska únia. Nemecká kancelárka Angela Merkelová dodala, že „situácia je
mimoriadne vážna“ a ratingové agentúry znižovali európskym štátom
ratingy. 

Angela Merkelová, ktorá sa od vypuknutia gréckej krízy
správa ako neoficiálna prezidentka EÚ, však čelila aj ostrej kritike. Jej kroky
spochybnil írsky premiér Brian Cowen, ale aj portugalský minister financií,
ktorý jej konanie prirovnal k faulu a grécky premiér George Papandreou tvrdí,
že jej reformné návrhy môžu zlomiť chrbticu niektorých európskych krajín. Čo sa
to vlastne deje?

Všetko sa začalo pred vyše mesiacom vo francúzskom meste
Deauville. Na stretnutí francúzskeho prezidenta a nemeckej kancelárky padlo
rozhodnutie, že Nemecko sa vzdá návrhu, aby krajiny, ktoré nedokážu v
budúcnosti udržať rozpočtový deficit pod úrovňou 3 percent HDP, platili prísne
pokuty. Výmenou za to Paríž podporil návrh, aby eurozóna „po Grécku“
negarantovala automatickú záchranu všetkých svojich členov. Merkelová chcela,
aby trhy pochopili, že riziko nebudú v budúcnosti znášať iba Nemci (a štáty,
ktoré sa podieľajú na eurovale), ale aj samotné bankrotujúce štáty a súkromné
banky. Riziko sa malo rozložiť a Európska centrálna banka (ECB) by mohla,
podobne ako americký FED, nechať štát neschopný splácať svoje dlhy
zbankrotovať. Stal sa však presný opak. A maslo na hlave má práve Merkelová.

.kancelárka sa zľakla

Sedíme v kancelárii
Juraja Karpiša v bratislavskom inštitúte INESS, ktorý upozorňoval na riziko
vzniku dnešných problémov a od vypuknutia gréckej krízy kritizoval vývoj
eurozóny. „Merkelová ustúpila. Pripustila bankrot ako možnosť, čo okamžite
vystrašilo trhy. Bolo len logické, že dôsledkom takéhoto vyhlásenia bolo
zreálnenie, a teda zvýšenie rizikových prirážok, za ktoré si ohrozené štáty
požičiavajú peniaze. Investori si uvedomili, že časť rizika budú niesť aj oni,
tak to premietli do prirážky. Politici sa však zľakli vlastných slov a vzápätí
vyslali presne opačný signál,“ objasňuje postup Karpiš.
Ten spočíval v tom,
že tvrdý prístup „padni, komu padni“ mal začať platiť až od roku 2013 a nateraz
budú všetky štáty pred bankrotom zachránené. Nemecko pritlačilo na Írsko, nech
preventívne požiada o garancie euroval, hoci samotní Íri mali dlhy na
najbližšie mesiace pokryté. Dôvodom bol strach o osud írskych bánk, ktoré
zaznamenali masívny odliv vkladov. Dôsledok bol pre mnohých prekvapivý: po
krátkom upokojení situácie vypukli nové požiare. Rizikové prirážky zdraželi pre
Grécko, Portugalsko aj Španielsko. Železná guľa dlhu, ktorá tieto krajiny
zaťažuje, sa tak stala ešte ťažšou. Preto tie kritické výroky na adresu nemeckej
kancelárky.

Zhrnutie je nasledovné: krajiny eurozóny (s výnimkou
Slovenska), ktoré pred pár mesiacmi prisľúbili Grékom 110 miliárd eur, pridali
rovnaký sľub, že v prípade potreby pošlú Írom ďalších 85 miliárd eur. Na chodbe
už pritom čakajú Portugalci. A Španieli chodia pre istotu opatrne po
špičkách. 

.osudová chyba 

Republika na zelenom ostrove sa v istom zmysle stala obeťou
vlastného úspechu. Vladimír Baláž, ekonóm z Prognostického ústavu SAV, pre
.týždeň hovorí, že kým Grécko alebo Portugalsko sú v dlhodobých systémových
problémoch s nevýkonnou ekonomikou, Írsko postihla finančná porucha: „Krajina
veľmi rýchlo zbohatla a do nehnuteľností sa začalo vo veľkom investovať kvôli
špekuláciám a nie kvôli bývaniu.“ V rokoch 1996 až 2007 stúpli ceny domov štvornásobne
a na vrchole bubliny bolo v stavebníctve zamestnaných až 13 percent
pracujúcich, čo je dva- až trikrát viac ako za normálnych okolností. 

Podiel na vzniku bubliny takéhoto rozsahu má aj spoločná
európska mena a nemožnosť Dublinu schladiť stavebnú horúčku zvyšovaním
úrokových sadzieb. „Takmer všetky nové
peniaze, vytvorené Európskou centrálnou bankou, natiekli do periférnych krajín
s tým, že v Grécku to nafúklo bublinu vo verejnej správe a v Írsku i Španielsku
bublinu v nehnuteľnostiach,“ hovorí Juraj Karpiš.
Írske banky sa ocitli vo
vážnych problémoch a za týchto okolností sa im vláda rozhodla pomôcť. A práve
tu sa stala osudová chyba. Írska vláda sa zbytočne rozhodla veľkoryso
garantovať, že splatí dlhy svojich bánk v plnej výške. Zlé investičné
rozhodnutia bankárov tak zaplatia írski daňoví poplatníci a tohtoročný deficit
verejných financií sa šplhá na astronomických 32 percent HDP. Netreba pritom
zabúdať, že Írsko, podobne ako Grécko, spláca pôžičky nemeckých (v prípade
Írska tiež anglických) bánk. Zatiaľ čo Grécko dlhovalo podľa nemeckého
týždenníka Spiegel nemeckým bankám 28 miliárd eur, Írsko až 115 miliárd eur.
Nemecká vláda tak „záchranou“ Grécka a Írska sekundárne zachraňuje svoje
vlastné banky. Výhodou je, že Grécko, Írsko, a napokon aj Portugalsko sú
relatívne malé krajiny. Čo sa však stane, ak bude treba pomáhať Španielom?

.koniec a nový začiatok

Španielsko potrebuje viaceré štrukturálne reformy, má vysokú
20-percentnú nezamestnanosť, rastú mu rizikové prirážky na nové pôžičky a
deficit štátneho rozpočtu by mal tento rok presiahnuť 10 percent. Celkový dlh
je však „len“ na úrovni 66 percent HDP, čo je zhruba polovica gréckeho a o
štvrtinu menej ako v Portugalsku či Írsku. Madrid teda stále nemá problémy ako
ostatné menované štáty. Isté však je, že ak by nervozita na trhoch ďalej
rástla, na rade bude práve Španielsko. A vo chvíli, keď požiada o pomoc
eurovalu Madrid, nastane pravdepodobne v Európe veľký poplach. „Myslím si, že by to vyvolalo zásadnú zmenu
fungovania eurovalu aj celej eurozóny,“ dodáva Karpiš.
 

Španielsko zatiaľ
podľa analytika INESS neurobilo rovnaké nepríjemné zúčtovanie, aké urobil
Dublin. Nereštrukturalizovalo banky a tvári sa, že to ani nebude potrebné.
Veľkú časť nehnuteľností však držia práve španielske banky, ktoré odkúpili
developerské projekty, keď neboli developeri schopní splácať úvery. Španielske
banky to pritom vykazujú ako svoje reálne aktíva, čím kamuflujú straty. Otázkou
preto je, dokedy to budú ignorovať investori, ktorí požičiavajú bankám peniaze
na fungovanie. „A to sa odhaduje strašne ťažko. Ak by však začali unikať vklady
do iných krajín, môže to spustiť celý proces,“ hovorí Karpiš.
A to by
vrátilo fungovanie eurozóny o krok späť. Ani Nemci, ktorí sú tiež zadlžení, si
nemôžu dovoliť donekonečna platiť všetky cudzie dlhy. Napokon, je to práve
Nemecko, kde bola pomoc Grécku napadnutá pred ústavným súdom.

.budúcnosť eura

Aké sú teda scenáre ďalšieho vývoja? Čo všetko sa môže stať
a ako sa to bude týkať Slovenska? Do úvahy pripadajú štyri základné scenáre.

Ten prvý je optimistický a volá po ňom napríklad
rešpektovaný týždenník Economist. Európa by sa mala sústrediť na podporu
zdravého ekonomického rastu, urobiť všetky potrebné reformy a vďaka tomu sa
čarovne za vlastný vrkoč vytiahnuť z bahna problémov. Vyšší rast by znížil
nezamestnanosť, umožnil splácanie dlhov, znížil deficity, čím by sa vyplatili
všetci súkromní či štátni veritelia. Európa by sa bez prílišných nákladov mohla
vrátiť pred obdobie krízy a do budúcnosti sa poučiť. Optimistický scenár by za
istých okolností uniesol aj záchranu Španielska. Euroval by vydal dlhopisy a
nazberané peniaze by sa požičali Španielsku. 

Na Iberskom polostrove by prestali problémy s likviditou,
obnovil by sa rast a Madrid by časom splatil všetky pôžičky. Slovensko by na
tom dokonca zarobilo. 

Druhým, pre euro optimistickým scenárom sú návrhy európskych
federalistov. Ľudia ako bývalý belgický premiér Guy Verhofstadt navrhujú, aby
sa po menovej centralizácii a vzniku spoločnej meny euro dokončila aj fiškálna
centralizácia. EÚ by mala svoje priame príjmy a o výške dôchodkov či
jednotlivých rozpočtov by sa rozhodovalo centrálne. Napriek všetkým problémom
od Írska po Grécko však stále ide o snívanie vzdialené realite. 

.reforma eurovalu?

Pravdepodobnejší je jeden z dvoch realistickejších scenárov.
Európa sa nemôže spoliehať na pomoc zvonka, jej dlhy nedokáže splatiť žiadna
krajina na svete (vrátane Číny), bude si teda musieť pomôcť sama. Európske
politické elity investovali príliš veľa kapitálu do spoločnej meny, logicky sa
ju preto budú snažiť udržať. Najpravdepodobnejšie je, že Nemecko pomenuje svoju
hranicu, za ktorou už nebude ochotné zachraňovať iné štáty. Dôsledkom bude, že
krajiny eurozóny, neschopné splácať svoje dlhy, bude čakať štandardný riadený
bankrot. Prirodzene, otrasie to viacerými nadnárodnými bankami a dotkne sa
Nemecka a všetkých veľkých štátov. V prípade zhoršenia situácie budú Berlín a
ostatné metropoly musieť obetovať niektoré banky a sústrediť sa na záchranu
tých najdôležitejších. Na nič iné jednoducho nebudú peniaze. Eurozóna to
prežije a po bolestných opatreniach bude môcť nanovo rásť. 

Menej reálnym scenárom je návrat k starým menám. Ani to však
nemožno vylúčiť. Spúšťacím mechanizmom pritom nemusia byť veľké, ale menšie
štáty. Ak by po Grécku a Írsku potrebovali zachraňovať aj Portugalsko a
Španielsko a ostatné štáty by sa museli zadlžovať, aby mohli týmto krajinám
požičiavať, krajiny ako Slovensko, ale aj Rakúsko či Holandsko môžu začať konať
samostatne. Nebudú si totiž pred svojimi voličmi a v mene falošnej solidarity
dovoliť masívne zadlžovanie, a preto budú zvažovať vystúpenie z eurozóny a
návrat ku korunám, šilingom či guldenom. 

Nech už to bude akokoľvek, Slovensko si zatiaľ počína až
prekvapivo dobre. Dokázali sme povedať nie Grécku, odmietnuť harmonizáciu daní
za pomoc Írsku a súčasne podporovať všetky rozumné návrhy Angely Merkelovej.
Otázkou je, či vieme pomenovať hranicu, keď by sme sa mali vrátiť k bankovkám s
Andrejom Hlinkom a Milanom Rastislavom Štefánikom.

Táto úvaha by ešte nedávno vyzerala ako bláznovstvo.
Posledné týždne však ukazujú, že včerajšie istoty už neplatia.

.jaroslav Daniška .lukáš Krivošík

.týždeň,
48/2010, 28. november 2010

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards