(Ne)kritický IFP (eTrend)

Hamburgerové dane sú politickým nástrojom ako naplniť štátnu kasu, zaštítené naoko šľachetným záujmom. Zníženie miery obezity je krásny cieľ, ale dane ako nástroj nevhodné. Ak relevantná ekonomická literatúra tieto dane rovno nehádže do koša, tak minimálne hovorí, že vieme málo o vzťahu elasticity dopytu po potravinách a znižovaní nákladov zdravotníctva prostredníctvom nižšieho BMI, píše na blogu eTrend dňa 2.4. 2012 Radovan Ďurana z INESS.

(Ne)kritický IFP (eTrend)

Komentár o Hamburgerových daniach z pera IFP končí záverom, ktorý je v rozpore so samotným textom. Odporúča venovať pozornosť daniam z potravín, hoci text obsahuje viac výhrad, ako dôkazov o schopnosti daní napraviť problém.

Zhrnutie nášho pohľadu na hamburgerové dane:
Hamburgerové dane sú politickým nástrojom ako naplniť štátnu kasu, zaštítené naoko šľachetným záujmom. Zníženie miery obezity je krásny cieľ, ale dane ako nástroj nevhodné. Ak relevantná ekonomická literatúra tieto dane rovno nehádže do koša, tak minimálne hovorí, že vieme málo o vzťahu elasticity dopytu po potravinách a znižovaní nákladov zdravotníctva prostredníctvom nižšieho BMI.

Spornosť komentára spočíva v nepresných formuláciách a v nekritickom vyhodnotení potenciálnych prínosov a nákladov zdaňovania.

Komentár začína vetou „Nadmernú spotrebu tukov, cukrov a soli je možné považovať za škodlivú pre zdravie človeka, čo z hľadiska ekonómie predstavuje zvýšené náklady na zdravotnú starostlivosť.“

Nie. Z hľadiska ekonómie môžeme povedať, že ľudia napĺňajú svoje potreby, uspokojujú potrebu konzumovať chutné jedlá. Ak človek dobrovoľne preferuje nadváhu, miluje jedlo, tak nadmerným stravovaním prejavuje svoje preferencie, napĺňa svoje ciele efektívnou alokáciou zdrojov, koná dobrovoľne, maximalizuje úžitok. Z hľadiska ekonómie rozhoduje o škodlivosti a dopadoch správania jednotlivec, činí tak na základe porovnávania prínosov a nákladov konkrétneho správania. Slané čipsy neznamenajú len hrozbu obličkám, ale aj pocit uspokojenia, vďaka takýmto pocitom ráno vstaneme z postele. A pochopiteľne, chorobne obézni jednotlivci nie sú daňový, ale medicínsky problém.

Problém tohto správania vzniká len vďaka existencii povinného zdravotného poistenia, ktoré neumožňuje prenášať rizikové správanie do ceny zdravotného poistenia. Takto vzniká priama externalita, keďže morbídne obézni poistenci (nad 40 BMI) sú takmer o 100% drahšíako zdraví, a tieto náklady financuje zvyšok pracujúcej populácie. Tento transfer je možné len vďaka porušovaniu vlastníckych práv – nútenému prerozdeľovaniu prostredníctvom zdravotného poistenia.

IFP ešte hovorí o nepriamej externalite, ale tu nejde o ekonomický fenomén, ale skôr o „ekonomizáciu“ štátnej moci a „privlastňovanie“ si výstupu práce jednotlivca: „Nepriamou externalitou uvedeného správania je napr. znížená produktivita (buď počas produktívneho veku, alebo v dôsledku predčasného ukončenia produktívneho veku, resp. smrti), zníženie príjmu a morálne náklady pre rodinu, a pod.“ Je to podivný pohľad, z ktorého napríklad vyplýva, že dobrovoľné rozhodnutie nepracovať je nepriama externalita pre spoločnosť. Bill Gates nám odchodom z Microsoftu spôsobil nesmiernu externalitu, a teda by sme ju mali zdaniť…

Ostaňme teda pri zdôvodnení, že negatíva jednej štátnej regulácie (verejného zdravotného poistenia), je potrebné eliminovať inou štátnou intervenciou (hamburgerové dane). Úprava zdravotného poistenia by bola pritom pochopiteľné najlepším riešením, ale takáto reforma nebola cieľom komentáru. Hľadáme teda druhé najlepšie riešenie. Cieľ druhotnej intervencie pritom vychádza z tejto hypotézy:

Znížením BMI jednotlivca dôjde k zníženiu jeho spotreby zdrojov verejného zdravotníctva, a tým internalizácii časti externých nákladov.

Sú teda dane z potravín vhodným nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa?

Zdaňovanie potravín má minimálne osem zásadných nedostatkov (a väčšina z nich je spomínaná aj v komentári):

  1. Daň postihuje zdravých ľudí – tí ktorí znášajú náklady externality budú znášať aj náklady jej odstránenia
  2. Daň viac postihuje pohybovo aktívnych, ktorí z titulu vyššieho výdaja majú vyšší kalorický príjem. Daň ich môže od tohto často zdraviu prospešného správania odradiť (a zvýšiť náklady zdravotníctva)
  3. Elasticita dopytu obéznych a ľudí s nadváhou je nízka, podobne ako je tomu u fajčiarov, či silných alkoholikov. V prípade tabaku je to síce požehnaním štátnej pokladnice, ale v prípade daní z potravín by to bol problém (počet fajčiarov aj napriek zhruba 700% daňovej záťaži klesá veľmi pomaly). Ak je cieľom zmena BMI obéznych – daň by musela byť vysoká a postihujúca všetky substitúty – a tým by znásobovala nechcené náklady uvedené v bodoch 1 a 2. Odhady elasticity a jej dopadov sú slabé, ale napríklad tento zdroj uvádza, že zavedenie 20% dane na sladené nápoje by znížilo BMI vysoko obéznych z 40,00 na 39,98. Príliš málo muziky za veľa peňazí (administrácie dane a negatívne dopady).
  4. Kvôli bodu 3. sa samozrejme vynorí problém s dopadmi na nízkopríjmové skupiny, ktorým by výrazne zdraželo jedlo. Riešenie tohto problému treťou reguláciou – dotáciami na zdravú stravu (zeleninu, ovocie) by bolo len perličkou na torte série vládnych regulácií, kde jedna sa snaží napraviť nedostatky druhej bez žiaduceho výsledku.
  5. Selektívne dane, napr. daň z tuku, by viedli k hľadaniu rôznych aditív (napr. nahradzujúcich chuť tuku), ktoré v konečnom dôsledku nemusia byť zdraviu prospešné (to je problém aj umelých sladidiel, snáď s výnimkou stévie)
  6. Dane z potravín by v istom rozsahu obmedzili tok investícií do potravinárskeho priemyslu
  7. Nemožnosť pokryť všetku spotrebu – rast čierneho trhu – s produktmi s pravdepodobne s nižšou kvalitou. Ako by daň odvádzali domácnosti, ktoré chovajú prasiatka na zabíjačku?
  8. Zavedenie daní vo väčšine krajín je v rozpore s myšlienkou „zdaním externalitu a výnos použijem na boj s ňou“ (napríklad pri dani z emisií je proklamovaný úmysel používať výnos na „zelené“ technológie – nekomentujeme skutočný výsledok). Výnosy hamburgerových daní nie sú viazané na použitie v boji proti obezite. Väčšinou ide o všeobecný príjem (Maďarsko, Dánsko), alebo nahradenie iných daní (Fínsko)

Suma sumárum, negatív je mnoho a majú významné dopady, ktoré však neboli dostatočne posudzované. V ekonomickej literatúre je množstvo rozporuplných záverov v tejto otázke, viď tu a tu a tu, o konsenze nemôže byť reči.

I napriek tomu končí komentár záverom, ktorý hamburgerové dane neodmieta kvôli ich nedostatkom, resp. nedostatku informácií. Samotný záver je navyše „zacyklený“.
„Praktická implementácia oboch typov opatrení je relatívne náročná, avšak potenciálne pozitívne efekty vo forme úspor vo verejných financiách (vyššie príjmy cez dane alebo úspory na strane výdavkov zdravotného poistenia) a potenciálne aj zlepšenie zdravotného stavu obyvateľstva sú podľa nás dostatočným dôvodom na to, aby sa tejto téme venovala v budúcnosti pozornosť.“

Stručne povedané: Možno vzniknú úspory vo verejných financiách (vďaka zdravšej populácii = nižším nákladom verejného zdravotníctva) a nadôvažok k tomu ešte aj budeme mať možno zdravšiu populáciu. Záhadné zdvojenie prínosov. Dovolím si opraviť znenie záveru v duchu logiky IFP:
Možno bude zdravšia populácia, a možno sa tým podarí niečo usporiť. Síce máme dva veľké otázniky, ale keďže bude v štátnej kase viac peňazí z daní (hoci nevieme, či si VS ako celok v dlhodobom období polepší) je to „podľa nás dostatočným dôvodom na to, aby sa tejto téme venovala v budúcnosti pozornosť.“

Za pozornosť by to stálo, keby sa IFP opieralo vo svojom komentáre o práce, ktoré odhadujú na Slovensku schopnosť týchto daní znížiť váhu obéznych – a znížiť tak náklady zdravotníctva. Takýto zdroj však v komentári chýba, čo znižuje jeho kvalitu na úroveň polo-faktických argumentov za každú cenu pre zavedenie nových daní.

Poznámka:
Pre tých, ktorí netrpia nutkaním uvaliť daň na čokoľvek, čo sa hýbe, a zároveň majú snahu zlepšovať spoločnosť nie len pozitívnym príkladom a osvetou, ale aj donútením, uvádzame prístup v Japonsku. Ten je v mnohom odlišný od prostého zdaňovania, aj keď má svoje nedostatky. Stanovuje jednoznačné merateľné ciele a prípadný výnos s penalizácie viaže na konkrétny (súvisiaci účel).

V roku 2008 ministerstvo zdravotníctva v Japonsku vydalo tzv. metabo zákon, ktorého cieľom je obmedziť náklady chronických a metabolických ochorení (obezita je častým faktorom týchto ochorení) obezite. Japonci majú len 3% obezitu (podľa OECD) a tým patria medzi rozvinuté krajiny, ktoré majú najnižšiu mieru obezity. Tento zákon nariaďuje, aby lokálne vlády a zamestnávatelia zaviedli test merania pásu do svojich každoročných povinných preventívnych kontrol pre ľudí vo veku 40-75 rokov. Ženy a muži, ktorí neprejdú testom a prekročia obvod pása – muži 90 cm a ženy 85 cm, sú povinní navštevovať poradňu, byť monitorovaní cez telefón, mailom a budú dostávať motivačnú podporu pri chudnutí – v závislovosti od rizikovosti, ktorú vyhodnotí lekár aj na základe iných testov.

Dodržiavanie správania nie je individuálne vymožiteľné. Zodpovednosť za dodržiavanie padá na plecia zamestnávateľov a lokálne vlády. Tie sú povinné zabezpečiť minimálne 65% účasť vo vyššie uvedených aktivitách. Druhým cieľom je znížiť mieru obezity o 25% do roku 2015. Neúspech môže znamenať pokuty vo výške 10% zo súčasných platieb na zdravotné zabezpečenie tzn. že zamestnávatelia budú musieť zaplatiť viac peňazí do programov zdravotnej starostlivosti pre starších. Viac tu.

Radovan Ďurana

eTrend, 2.4. 2012

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards