Koľko jadrových elektrární potrebujeme (.týždeň)

Dňa 1.9. 2012 vyšiel Martinovi Vlachynskému z INESS autorský článok v časopise .týždeň na tému jadrová energia.

Koľko jadrových elektrární potrebujeme (.týždeň)

Po Fukušime sa diskusia o energetických zdrojoch zmenila na zúrivý boj odporcov jadra proti často podobne odhodlaným obrancom jadrovej energie. Debata o takých významných projektoch, ako sú elektrárne, by sa nemala stať duelom buď – alebo.

 Po niekoľkých rokoch protestov vrátane hladovky deviatich matiek Rakúšania na jeseň 1978 rozdielom necelého percenta v politicky zneužitom referende rozhodli, že čerstvo vybudovaná jadrová elektráreň Zwettendorf sa nespustí. Vyhodili tak 14 miliárd šilingov a zároveň zákonom zarazili akýkoľvek ďalší rozvoj jadrovej energetiky v krajine. Pozornosti ušiel len univerzitný reaktor vo viedenskom Prátri, ktorý  funguje dodnes. Pri tom je však z podstaty jeho dizajnu nemožné roztavenie paliva.

Svet si pri tomto nie práve lacnom rozhodnutí ani veľmi neklepal na čelo, keďže o štyri mesiace sa stala nehoda v americkej elektrárni Three Mile Island, ktorá bol v dovtedajšej histórii druhou najväčšou jadrovou nehodou. Mimochodom, najväčšou bola Kyštymská nehoda z roku 1957, o ktorej však zo Sovietskeho zväzu uniklo len minimum informácií. Minuloročná havária v japonskej Fukušime odštartovala novú vlnu protijadrového sentimentu. V Japonsku sa postupne zastavilo všetkých 50 reaktorov a v máji ostala krajina bez jadrovej energie – prvý raz po 42 rokoch. V júli dva z reaktorov opäť začali produkovať elektrinu, no jadrová energia v tejto krajine zažíva krušné časy. Podobne aj Nemecko sa pod vplyvom katastrofy rozhodlo natrvalo zavrieť osem reaktorov a vláda v Berlíne posilnila odhodlanie spraviť Spolkovú republiku do roku 2022 bezjadrovou.

Na tomto základe by sa mohlo zdať, že tempo rozvoja nukleárnej energie sa spomalí. No realita tomu zatiaľ nenasvedčuje, skôr naopak. Vo svete je momentálne 433 funkčných reaktorov. Ďalších 65 je vo výstavbe, 158 vo fáze plánovania a 329 navrhnutých. Samozrejme, plán je jedna vec a realita druhá. Veď napríklad podľa koncepcie z 80. rokov malo byť dnes v Československu 22 reaktorov v siedmich jadrových elektrárňach a niekoľko jadrových teplární. Zároveň prichádza k priebežnému vyraďovaniu reaktorov či už z technických, alebo politických príčin. V posledných dekádach výstavba jadra stagnovala a medzi rokmi 1996 až 2009 sa reálne zvýšil počet reaktorov o šesť. No zdá sa, že sa chystá nová renesancia. World Nuclear Association odhaduje, že do roku 2030 sa počet reaktorov vo svete zvýši o 142. Len v Číne je momentálne vo výstavbe 26 reaktorov, 51 je plánovaných a 120 navrhnutých. Letmý pohľad na svetovú mapu naznačuje, kde všade môžeme očakávať novú výstavbu. Celá Južná Amerika má len tri reaktory a Afrika jeden jediný.

 .jadro nie je lacné

Slovensko je v oblasti jadrovej energetiky výnimočne jednotné. Prakticky všetky významnejšie politické strany deklarujú jadrovej energetike podporu, alebo prinajmenšom nedeklarujú odpor. Podobne aj v rámci verejnosti existujú len malé a prakticky neviditeľné ohniská odporu. Popri hokejistoch, prírode a ľudovkách je teda výstavba „atómiek“ u nás akousi otázkou národnej hrdosti, dôkazom, že „aj my na to máme.“ Bolo by už načase, aby sa do energetickej koncepcie u nás vnieslo robustnejšie ekonomické rácio.

Nechajme bokom bezpečnosť prevádzky, ku ktorej sa patrí vyjadrovať jadrovým fyzikom a konštruktérom. Otázka na ekonóma znie, nakoľko sú jadrové elektrárne výhodné. Prevádzkové náklady na výrobu elektriny sú minimálne, len o trochu vyššie, ako pri vodných elektrárňach, kde voda padá do turbín „zadarmo“. Problém je, že náklady na ich výstavbu sú obrovské. V menších ekonomikách (ako napríklad tá naša) väčšinou ide o jedno z najväčších investičných rozhodnutí, ktoré kladie veľké nároky na verejné zdroje – alebo aspoň na budúce zdroje vo forme garancií.

K obrovským investičným nákladom (minimálne 4 miliardy eur) treba prirátať špecifické náklady na prevádzku, ako je zabezpečenie fyzickej ochrany objektov a paliva pri transporte. A najmä zaistenie bezpečnosti ako takej. Každá drobnejšia chyba si vyžaduje odstávku, pričom niektoré môžu znamenať nečakaný výpadok príjmov na mnoho mesiacov, ako sa momentálne deje napríklad v belgickej elektrárni Doel, ktorú museli pre praskliny na reaktorových nádržiach odstaviť. Nemôžeme zatvárať oči ani pred najväčším rizikom, teda vážnou haváriou, ktorá si vynúti predčasné ukončenie prevádzky a stratu utopených investícií. Nakoniec, sami sme to zažili. Elektráreň A1 v Bohuniciach fungovala len sedem rokov a od roku 1979 až dodnes prebieha jej likvidácia.

Apropo, likvidácia. Náklady na vyraďovanie predstavujú okolo štvrtiny nákladov na výstavbu, a to bez nákladov na likvidáciu či spracovanie samotného vyhoreného paliva. Životnosť elektrárne je teoreticky  niekde medzi 30 až 60 rokmi. Po príklad, že sa často končí dokonca pod spodnou hranicou,  nám opäť stačí odskočiť si do Bohuníc, kde sa V1 odstavila po 28 rokoch prevádzky.

Jadrové a tepelné elektrárne zároveň musia bojovať s novým nepriateľom. Investície do obnoviteľných zdrojov s garantovanou cenou výkupu sú zlatou baňou a vytláčajú voľné zdroje z iných energetických investícií. Len v Nemecku sa na ne vynaložilo okolo 100 miliárd eur, za ktoré mohlo byť postavených niekoľko jadrových či desiatky tepelných elektrární.

 .koľko elektriny vlastne potrebujeme?

Aktuálne sa u nás dokončujú bloky 3 a 4 v Mochovciach. Pôvodné projektované náklady 1,3 miliardy eur sa vyšplhali na 3,4 miliardy. Nie div, výstavba aj s prestávkou trvá už 27 rokov. Hoci ju financuje ENEL, daňový poplatník na ňu prispieva dividendami zo štátneho podielu, ktoré ostávajú minimálne do roku 2014 vlastníkovi. V pláne je aj výstavba jedného či dvoch nových blokov v Jaslovských Bohuniciach. Stáť by mala okolo 4 až 6 miliárd eur a financovať by ju mali České energetické závody (ČEZ). Hustota výskytu podmieňovacieho spôsobu v tomto texte naznačuje, aká je realita. Počiatočný odhad nákladov býva väčšinou len hanblivým nástrelom a štátom vlastnený ČEZ sa do tejto investície nijako nehrnie. Doma ho vláda tlačí do výstavby dvoch blokov v Temelíne a ďalšieho v Dukovanoch, do ktorej sa mu, najmä z ekonomických dôvodov, tiež príliš nechce.

Nový jadrový zdroj bude podľa slovenskej aj českej strany údajne nevyhnutný, tak prečo sa doň investori nehrnú? Vyššie uvedené náklady sú prekážkou, ale prekonateľnou. Negatívny tón predošlých riadkov by čitateľa nemal mýliť – nie je určený samotnej nukleárnej energii, ale neekonomickému spôsobu, akým sa o nej rozhoduje. Množstvo analýz sa snažilo vyrátať náklady na výrobu 1 MWh elektrickej energie a vo väčšine z nich sa (v závislosti od metodológie) jadro ocitlo niekde v strede rebríčka nákladnosti, keď je podstatne lacnejšie ako napríklad solárna energia. Na druhej strane, ekonomickú efektívnosť paroplynovej a často aj uhoľnej energie nedosahuje – v prípade plynu dokonca ani po zarátaní emisných nákladov. Jednoducho, jedna vec je  investovať do jadrových elektrární v Číne alebo Indii, kde sa desiatky reaktorov poľahky stratia v mori dopytu stoviek miliónov obyvateľov, posúvajúcich sa z chudoby do strednej vrstvy, a iné v maličkej krajine v strede Európy. Aj tam by však ťažko vznikali v takom množstve bez štátneho financovania alebo aspoň záruk.

Spotreba elektriny na Slovensku ešte len pred piatimi rokmi prekonala úroveň z roku 1989. Odvtedy rastie len veľmi mierne, až stagnuje. Prognózy síce predpokladajú do roku 2030 nárast spotreby o 30 percent, no prognózy sa robia na to, aby boli nepresné. Napríklad prognóza vývoja spotreby elektrickej energie v roku 1996 dala pesimistický scenár spotreby v roku 2010 viac ako 35 TWh a optimistický viac ako 45 TWh. V skutočnosti sme nespotrebovali ani 30 TWh elektriny. Spotreba elektriny stagnuje nielen v súvislosti s prebiehajúcou krízou, ale aj vďaka klesajúcej energetickej náročnosti slovenského priemyslu, ktorý na každé vyrobené euro HDP potrebuje menej a menej elektriny. K západoeurópskej úrovni nám však ostáva ešte dlhá cesta. Exportná pozícia Slovenska je momentálne zľahka prebytková a s nábehom nových blokov v Mochovciach bude export už výrazný. No mali by politici tlačiť na výstavbu ďalších a ďalších reaktorov len s cieľom vybudovať si pozíciu lokálneho exportéra? Kto natešene predpokladá, že začneme „žhaviť“ drôty k susedom a inkasovať peniažky, respektíve dividendy zo zisku, nemal by sa unáhliť. Nielenže elektrinu nejde len tak presúvať ako jablká, ale je otázne, či ju niekto bude až tak veľmi chcieť. Nejde len o dôsledok krízy. Aj bruselský pioniersky záväzok, zraziť spotrebu energie do roku 2020 o 20 percent, môže znamenať, že spotreba v Európe bude stagnovať a ceny padať. Zachrániť by to mohol hladný Balkán, no ten sa s výstavbou plynovodov Nabucco a South Stream dostane k lacnému zdroju energie.

Keď sme už pri plyne, postrehli ste spustenie paroplynovej elektrárne Malženice? Otvárala sa bez veľkého kriku, stála okolo 400 miliónov eur (teda približne desatinu z toho, čo nás budú stáť dva bloky v Mochovciach) a má inštalovaný výkon 430 MW, takmer ako jeden mochovský reaktor. Na jej obsluhu stačí 30 ľudí.

Otázka teda nestojí, či jadro, alebo nie, ale koľko to stojí. Dať rozhodovanie o (ne)výstavbe ďalších zdrojov do rúk politikov miesto investorov môže byť pekne drahé.  Kamenná doba nám nehrozí. Pokiaľ bude dopyt po elektrine v budúcnosti rásť, vždy sa nájde niekto, kto naň dokáže efektívne odpovedať.

.martin Vlachynský

Autor je analytik INESS.

.týždeň, 1.9. 2012

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards