Zabíja šetrenie rast? (.týždeň)

Dňa 29.4.2013 vyšiel Jurajovi Karpišovi z INESS autorský článok v týždenníku .týždeň.

Zabíja šetrenie rast? (.týždeň)

Na pokus o diskreditáciu názorov Rogoffa a Reinheirtovej bol najvyšší čas. Cez nimi definovanú hranicu dlhu 90 percent HDP sa eurozóna prehupla práve v roku 2012.

Čo zmenila chyba v exceli u Rogoffa a Reinheirtovej, ktorí poukazovali na negatívny vplyv dlhu na ekonomický rast po prekročení 90 percent HDP? Nič. Negatívny vzťah medzi výškou štátneho dlhu a tempom ekonomického rastu predsa zostal aj po odstránení chýb. Okrem toho naň poukazujú aj výskumy iných autorov. Samozrejme, konkrétny tvar a sklon krivky bude vždy len artefaktom ekonomickej histórie, závislým od arbitrárnej voľby krajín či období. Nemôže byť predsa dôkazom kauzálneho vzťahu. Nikto hádam neverí, že sa dá predpovedať rast krajiny len na základe výšky štátneho dlhu, pri ignorovaní  súkromného dlhu, technologického pokroku, spôsobu použitia štátom minutých peňazí, imigrácie a množstva iných faktorov. Napríklad dlh Veľkej Británie v roku 1816 dosiahol 240 percent HDP. A potom vypukla priemyselná revolúcia. Naopak, Grécko zasiahla nedávno ekonomická katastrofa pri polovičnom dlhu.

Príležitosti využiť medializované rozhorčenie nad excelovými prehreškami ekonómov sa chytili politici, ktorí už majú dosť obmedzujúceho diktátu trhu a žiada sa im opäť bezstarostnejšie načrieť do verejných zdrojov. Kombinácia dočasného prímeria na bojisku finančných trhov (zabezpečeného sľubom ECB vytlačiť toľko eur, koľko bude treba) a zdanlivej akademickej podpory ich záujmov, vyprovokovala mnohých na naozaj odvážne výroky. Podľa prezidenta Európskej komisie Barrosa úsporné opatrenia v Európe „už dosiahli svoje limity“. Slovenský premiér tiež neodolal: „Som rád, že prichádza aj na moje slová, pretože z krízy sa dá iba preinvestovať.“

Problém je, že keď míňa štát, neinvestuje, ale väčšinou spotrebúva. V lepšom prípade sa peniaze rozdajú cez dávky, platy alebo faktúry za „právne služby“ priamo do rúk iným ľuďom a oni ich minú do ekonomiky. V horšom sa za to naozaj niečo postaví alebo kúpi, najlepšie niečo obrovské, drahé a neprehliadnuteľné. Postaví sa poloprázdna diaľnica, kúpi sa čistiaci voz za pol milióna eur pre obec s 14 kilometrami ciest alebo sa rozšíri kapacita prázdneho letiska. Taký malý pohreb kapitálu, ktorý pritom mnoho generácií akumulovalo v pote tváre.

Ale to, ako je znovuobjavené odhodlanie míňať cudzie peniaze odtrhnuté od súčasnej európskej reality, odhalí už letmý pohľad na čísla. Drvivá väčšina krajín eurozóny nedodržuje požadované deficity a konsolidačné ciele sa napriek existencii „prísneho“ fiškálneho paktu posúvajú Grécku, Portugalsku, Španielsku, a čuduj sa svete, aj Francúzsku. Kde je teda radikálne šetrenie? Podiel výdavkov v eurozóne na HDP v roku 2012 medziročne vzrástol o pol percenta, a to na polovicu hrubého domáceho produktu. Polovicu! To naozaj neznie ako podvyživený štátny sektor po radikálnej šetriacej kúre.

Problémom je, že pod jedným pojmom „austerity“ (znižovanie deficitov) sa ukrývajú dva úplne rôzne druhy opatrení. Zvyšovanie daní, aj znižovanie verejných výdavkov, pričom politici idú ľahšou cestou. Ťarchu znižovania deficitov sa snažia hodiť vyššími daňami na súkromný sektor čiže producentov hodnôt, pracovných miest a – rastu.

Austerity naozaj zabíja ekonomiku. Ale určite nie tým, že sa príliš šetrí.

Juraj Karpiš

.týždeň, 29.4.2013

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards