Zákaz fajčenia – výhra alebo prehra?

Pred Veľkou nocou skončí lehota na zaslanie
pripomienok k návrhu zákona,
ktorý by mal zakázať fajčenie v podstate vo všetkých verejných priestoroch.
Ustanovenie zákona zakazuje fajčenie v „zariadeniach spoločného stravovania“.
Týka sa teda všetkých reštaurácií, barov a krčiem, kde sa podáva jedlo.

Zákaz fajčenia – výhra alebo prehra?

Zákaz fajčenia mnohých
nefajčiarov poteší (aj autor je aktívny nefajčiar), ale zástancov slobodnej
spoločnosti potešiť nemôže. Zákon porušuje vlastnícke práva majiteľov takýchto
zariadení, pričom zvýhodňuje vybranú skupinu obyvateľstva. Súčasná situácia pritom
nepredstavuje krízový stav, ktorý by parlament oprávňoval k zákonu
obmedzujúceho vlastnícke práva.

Svoj prvý komentár
a argumenty, prečo so znením zákona nesúhlasím, som zverejnil na blogu aktuálne.sk.
Čítanosť tohto príspevku o zákaze fajčenia a rozsiahla diskusia ma
prekvapili. Viacero prispievateľov ma vyzývalo k účasti v diskusii,
bohužiaľ reagovať na také množstvo príspevkov sa nedá. Navyše diskusné fóra sú
zahltené príspevkami, ľudí, ktorí si na diskusiu s argumentmi nepotrpia.
Rozhodol som sa radšej doplniť ďalší text, v ktorom sa dúfam vyjadrím
presnejšie a zareagujem na otázky z diskusie. Je určený čitateľom,
ktorí sú zvedaví na dôvody, ktoré ma vedú k odmietavému stanovisku
k tomuto zákonu a zároveň sú trpezliví, aby sa prehrýzli dlhším
textom.

Zákaz fajčenia – výhra alebo prehra?

Radovan Ďurana

Hneď na úvod by som chcel
spresniť svoj postoj a vnímanie problému:

Problematiku zákazu fajčenia v krčmách nerozoberám z hľadiska
dopadov fajčenia na zdravie ľudí.

Diskusiu o zákaze fajčenia
v krčmách zameriavam na právne a spoločenské dopady, hľadám teda
odpoveď na otázku:

Má štát má právo (dôvod) zasahovať do súkromného vlastníctva majiteľov
alebo prevádzkovateľov krčiem v takom rozsahu akým je zákaz fajčenia?

Otázka zdravotných dopadov
fajčenia patrí lekárom, nie ekonómom či spoločenskovedným disciplínam. Ich
úlohou je dokazovať negatívne dopady fajčenia a dôkazmi a teóriami
vysvetľovať, ako veľmi je škodlivé pasívne fajčenie.

Téma vlastníckych práv
a zásahov štátu však už je predmetom záujmu ekonómov. Dôvody sú jednoduché:
úlohou ekonómov je identifikovať odpovede na kauzálne otázky, čo spôsobuje ekonomický
rast a zvyšovanie/znižovanie životnej úrovne občanov. Práve preto nie je
ekonóm pri analýze týchto otázok limitovaný súladom, alebo nesúladom zákazu
fajčenia s platnou legislatívou. Ekonóm preto môže vysloviť názor, že platný
zákon obmedzuje potenciálny hospodársky rast a preto by mal/nemal byť
používaný ako pozitívny príklad pre podporu ďalšieho zákazu/regulácie. Takýto
výrok však rozhodne nemôže byť vnímaný ako návrh na porušovanie zákonov, len na
ich zmenu.

Druhý predmet záujmu je čisto
spoločenského charakteru. Už nie ako ekonóm ale ako občan ako každý iný sa
pýtam, či by mal väčšinovo volený parlament zakazovať fajčiarom vykonávať svoj
zlozvyk na miestach, kde im to vlastník umožňuje. Či je na mieste takýto zákaz,
posilňujúci represívny, silový charakter štátu v zdanlivom spoločenskom
konflikte, ktorý nemá katastrofický charakter a nedochádza v ňom k
porušovaniu vlastníckych práv.

Moje odpovede sú ďalej vpísané
medzi reakcie z diskusných príspevkov, ktoré som si dovolil zoradiť do
piatich kategórií.

a)

Mám právo na
nefajčiarske priestory, čistý vzduch:

„Inak fajcenie
je mi rovnako neprijemne, ako keby sa ma niekto neprijemne dotykal. Napr. mi
dal slabu facku. Mozem fackat fajciarov???“

„Co ale maju
robit rodicia s malymi detmi v takom auparku alebo poluse, kde je nefajciarska
cast restauracie plna (aj fajciarov, ktori tam nefajcia) a maju na vyber len
fajciarsku cast?“

„Tvoja osobna
sloboda sa konci tam, kde sa zacina moja“

„Skus si
zamenit zakaz fajcenia v restauraciach za zakaz poskodzovania zdravia skupiny v
restauraciach a teraz skus najst nejaky argument.“

„pri takych zvratenych
predstavach o slobode vyhlasime že nasilnici a agresivne zamerany ludia
maju pravo mlatit ostatnych,lebo inak su porušovane ich slobodne prava“

Sloboda
neznamená, že človek môže robiť čokoľvek, čo si zmyslí. Hoci v diskusii
nesprávne použitý ale podľa mňa platný výrok je, že sloboda končí tam, kde
začína sloboda druhého. Kritický moment je ale vyznačenie hraníc, kde sa končí
a začína aplikácia tohto prístupu. Nie je to problém jednoduchý, nie
náhodou sa kvôli nemu udialo veľa vojen a konfliktov. No som presvedčený,
že západná civilizácia dospela k záveru (aj vďaka neúspechu komunistického
projektu štátneho vlastníctva slobody a majetku), že pre všetkých členov
spoločnosti je najvýhodnejšie (a efektívne „organizované“) spolužitie vtedy, ak
sú hranice slobody určené vlastnícky – to znamená právom na vlastný život
a produkty vlastnej práce. To prvé znamená, že človek má právo vlastniť
svoje telo. Vlastniť svoje telo znamená, že nikto iný nemôže o ňom nemôže rozhodovať,
nesmie ho napadnúť ani poškodiť, len sám človek s ním môže nakladať podľa
ľubovôle (aj preto nemôže byť potrestaná samovražda). To druhé znamená, že
človek má právo vlastniť a užívať plody svojej práce. Mať právo znamená,
že na nadobudnutý majetok nesmie nikto
iný siahať ani ho poškodzovať. Len majiteľ s ním môže nakladať podľa
ľubovôle, ale len dovtedy, ak nepoškodzuje majetok alebo právo na život
druhého. Právo nakladať s majetkom podľa ľubovôle znamená, že len vlastník
môže rozhodovať o tom, koho na svoj pozemok a do svojho domu pustí.

Z tohto konceptu
je zrejmé, že ak by chcel niekto tvrdiť, že má právo chodiť do nezadymených priestorov, tak naplnením tohto práva formou
príkazu prevádzkovať nezadymené krčmy by automaticky došlo k porušeniu
práva na majetok. Pretože by to už nebol vlastník, ktorý rozhoduje
o využití svojho majetku, ale niekto iný. Logicky preto nie je možné
o žiadnom takomto „práve“ ani uvažovať, lebo „právom“ nemôže byť to, čo
porušuje iné základné práva.

Z tejto
úvahy sa odvíjajú ostatné odpovede.

Ak vstupujem
do krčmy, v ktorej sa môže fajčiť, vydávam tým signál, že fajčenie akceptujem.
Robím tak dobrovoľne, dobrovoľne znášam „nepríjemné pocity“ príp. poškodzovanie
zdravia Ak ja dobrovoľne vstúpim do
zadymeného priestoru, nemôžem sa označiť za „napadnutého, ani poškodeného“. Fackovaný,
alebo omočený fajčiar však áno, bolo by agresívnym spôsobom porušené jeho právo
na vlastné telo a majetok.

Ten druhý
citát je nepresný v závere. Rodičia detí majú na výber tri možnosti,
nielen fajčiarsku reštauráciu v Auparku, ale McDonald’s (ktorý je nefajčiarsky, hoci za cenu
dlhého čakania na voľné miesta, alebo nedostatočnej ponuky) alebo nefajčiarske
priestory kdekoľvek inde, alebo domácu kuchyňu. Vlastník Auparku nie je povinný
zabezpečovať dostatok nefajčiarskych priestorov na občerstvenie. Je zaujímavé,
že ľudia bežne prijímajú obmedzenie ponuky (napr. nie všetky obchody sú
otvorené nonstop, kino nepremieta ráno o ôsmej a podobne), ale
nedostatok nefajčiarskych priestorov považujú za obmedzenie, ktoré by mal štát
napraviť príkazom.

K predposlednému
výroku treba dodať, že dobrovoľne škoda vzniknúť nemôže, preto argument zákazu
poškodzovania zdravia nemožno prijať. Tak ako majiteľ squashového ihriska
nemôže niesť zodpovednosť za natrhnuté väzy hráča, tak krčmár nenesie
zodpovednosť a nespôsobuje tým škodu tomu, kto dobrovoľne vstúpi do fajčiarskej krčmy.

Bohužiaľ,
nikde v príspevkoch som nenašiel argumenty alebo zdôvodnenie práva na
nefajčiarsky priestor. Spochybňuje ho dokonca aj samotný návrh zákona, ktorý
hovorí, že aj v zdravotníckych zariadeniach môžu byť zriadené fajčiarne (
a teda priestory, kde „právo“ nefajčiarov neplatí). Ak by totiž štát chcel
vyhlásiť niečo ako „právo na nefajčiarske priestory“ , musel by sám zakladať
nefajčiarske krčmy, tak ako musí prevádzkovať základné školy, keď garantuje
právo na vzdelanie, a štátne nemocnice, keď garantuje právo na ošetrenie.

b)

Ak je väčšina za nefajčiarske krčmy,
krčmári sa musia prispôsobiť

„Restauracia
je sluzba obcanom. Ked si vacsina mysli ze sa tam nema fajcit, tak sa tam
nebude fajcit. Ked sa stat (rozumej vacsina) rozhodol nepodporovat fajcenie -
tak jednoducho neostava len to dodrziavat.“

Žijeme
v demokratickom zriadení, kde väčšinou zvolený parlament môže rozhodnúť
o vyvlastňovaní cudzieho majetku, o povinnosti platiť za televízne
vysielanie, ktoré nesledujem, o povinnosti absolvovať očkovanie, ktoré
považujem za škodlivé. Väčšina však nemusí mať pravdu, a nemusí rozhodovať
v súlade s právom (pozor, nie zákonom). Osobne zastávam názor, že
k zásahom do vlastníckych práv by malo dochádzať len v najnutnejších
(katastrofických) prípadoch. Problém väčšinového rozhodovania výstižne
vyjadruje výrok Larryho Flynta: Päť vlkov a jedna ovca nemôžu hlasovať
o tom, čo bude na večeru.

c)

Povolenie na
krčmu obsahuje množstvo regulácií, preto zákaz fajčenia nie je ničím výnimočný,
ale len jeden z mnohých
: „Na to aby si krčmu mal musis dodrziavat kopu
nariadeni, ktore ti stat nanuti. Teda nanutit jedno navyse nie je ziaden
precedens.“ „bežne akceptujeme zásadnejšie obmedzenia slobody nakladania s majetkom,
ako je zákaz fajčenia“ „Ak chces prevadzkovat krcmu - musis sa zaviazat splnat
kopu hygienickych noriem. Zakaz fajcenia bude len jedna z nich. V pripade ze
tie normy nedodrzis tak ti ju zavru.“

Je pravda, že
existuje veľa predpisov upravujúcich podnikanie krčmárov. Väčšinou sa týkajú
hygieny. Tieto predpisy však nezakazujú predmet činnosti krčmára, nezakazujú
čapovať pivo, ale len ho upravujú. Inými slovami – nezakazujú spotrebu, iba upravujú
spôsob je realizácie. Hoci nemusím súhlasiť s veľkou časťou týchto
predpisov, treba im priznať niekoľko spoločných vlastností – chránia všetkých
zákazníkov rovnako a v zásade nebránia krčmárovi podnikať. Mnohí
s tým možno nebudú súhlasiť, ale pre niektorých krčmárov je možnosť
fajčenia v ich podniku základnou črtou podnikateľského plánu. Vedia, že
veľká časť ich klientely navštevuje krčmy práve kvôli možnosti tam fajčiť,
a ak by sa táto možnosť stratila, mohli by o časť klientely prísť. Je
preto zrejmé, že zákaz fajčenia by ich obmedzoval v podnikaní. Čiže zákaz
fajčenia - na rozdiel od hygienických noriem – jednu skupinu zákazníkov
zvýhodňuje na úkor druhých (fajčiarov) a zasahuje do predmetu podnikania.
Preto nemôžem prijať analógiu – že sa jedná len o ďalší predpis. Zákaz je
zákaz (nie právo), preto zákazom fajčenia dochádza k obmedzeniu vlastníckych
práv majiteľov krčiem (aj fajčiarov) v prospech nefajčiarov. Na tento krok
podľa mňa neexistuje dôvod, nakoľko existujú alternatívy (hoci málo a sú
drahé, ale existujú) a nejedná sa o katastrofickú, naliehavú udalosť
(akou by napríklad mohlo byť rozšírenie nebezpečných baktérií v prípade
nedodržiavania hygienických noriem).

d)

Moja pravda je dôležitejšia

„ako neaktivny
nefajciar mam vazny problem ist sa zabavit (mozno okrem krestanskych plesov bez
cigariet a alkoholu) niekde odkial nevyjdem ako keby som vyfajcil za vecer 60
cigariet... A to mi fakt vadi.. A tato pravda je pre mna a vacsinu nefajciarov
dolezitejsia ako Vasa.“

Tu je ťažko
argumentovať. Nefajčiari požadujú zásah do vlastníckych práv podnikateľov, aby sa
mohli zabávať. Sú podnikatelia povinní im to zabezpečiť? Prečo?

Objavili sa
argumenty, že je nedostatok nefajčiarskych priestorov. Čo to ale je
nedostatok? V úzkom centre Bratislavy je minimálne 8 podnikov, kde sa nefajčí. Je to málo
alebo veľa? Ozval sa dokonca argument, že ak sa aj nefajčiarske podniky
vyskytnú, sú to len kaviarne, a že nikde nečapujú pivo. Mal by preto
nastúpiť štát a prikázať podnikateľom – zriaďte nefajčiarske krčmy
a čapujte tam pivo? Alebo by mal nebodaj takéto podniky prevádzkovať sám
štát z peňazí daňových poplatníkov? Mimochodom, v Cafe Zero (centrum
Bratislavy) sa nefajčí a pivo tam čapujú.

e)

Krčma je verejný priestor, preto sa naň
nevzťahujú vlastnícke práva v plnom rozsahu

„Nechápem
argumenty typu že krčma je súkromný majetok a tak si tam môže robiť každý čo
chce. Krčma je verejný priestor, do ktorého ma majiteľ MUSÍ pustiť počas
otváracích hodín.“

Tento bod je
dôležitý pre vysvetlenie základných postojov. V bode a) tvrdím, že právo
vlastniť majetok je výdobytok modernej západnej spoločnosti, vďaka ktorému si
môžeme užívať dnešný blahobyt. Zároveň sú vlastnícke práva efektívnym
nástrojom, ktorý umožňuje riešiť konflikty bez násilia.. Treba však rozlišovať
medzi právom a zákonom. So zákonom, ktorý krčmárovi prikazuje vpustiť
každého zákazníka počas otváracích hodín nesúhlasím, lebo ho neviem logicky
zdôvodniť. Osobne nerozumiem tretej forme vlastníctva, ktorú naša legislatíva
pozná, a neviem ju pomenovať. Alebo je majetok súkromný, alebo verejný. Ak
si do bytu nepustím hocikoho, tak aj do krčmy pustím iba koho chcem. To, že
tento zákon je v rozpore nielen s prirodzenými právami, ale aj
sedliackym rozumom, mimochodom dokazuje existencia privátnych klubov. Vlastníci
chcú mať kontrolu nad tým, kto vstupuje na ich súkromný majetok.

Na záver štyri poznámky.

Súhlasím s tvrdením, že
mnohí fajčiari sa správajú bezohľadne (tu pozor na rozdiel – bezohľadnosť
a poškodzovanie sú dva rôzne pojmy). Bezohľadnosť je v mojom vnímaní
čiernym bodom v charaktere spoločnosti. Chcel by som žiť
v spoločnosti, ktorej sa darí bezohľadnosť eliminovať . Eliminovať však
neznamená zakrývať. Zákaz fajčenia nezmení na bezohľadnosti fajčiarov vôbec
nič. Osobne si myslím, že proti bezohľadnosti neexistuje iný liek ako výchova a
pozitívny vzor, preto žiadne rýchle riešenie neexistuje. Zákaz fajčenia môže
naopak ešte zvýšiť bezohľadnosť tých, ktorých by mal „prevychovať“. Keď ste ma
vyhnali z krčmy, budem vám húliť do ksichtu na chodníku. To sa už
mimochodom deje. Stačí sa prejsť popred nové kancelárske budovy, v ktorých
je fajčenie zakázané. Nás nefajčiarov ale môže tešiť, že počet fajčiarov
dlhodobo klesá.

Fajčiari si svoje náklady
zdravotnej starostlivosti a s veľkou pravdepodobnosťou aj náklady u nefajčiarov
predplatia v dostatočnej výške. To, že v slovenskom rozpočte dnes nepoznáme nasmerovanie daní (bohužiaľ) nie je
vôbec dôležité, pretože ak by štát skutočne chcel fajčiarov penalizovať za
zvýšené náklady, tak by tie dane zdravotným poisťovniam transferovať mohol. Pre
neinformovaných fajčiarov – k dnešnému dňu pri priemernej cene krabičky 75
Sk zaplatí fajčiar štátu 50 Sk. Pri dennej spotrebe to je 18.250 Sk ročne. Za prefajčených
30 rokov je to viac ako pol milióna. Dohromady zaplatia fajčiari 15 mld. Sk
v roku 2008, čo predstavuje zhruba šestinu (!) príjmov zdravotných
poisťovní. Fajčiari, ďakujeme vám! Mimochodom, ale to už ide nad rámec tejto
diskusie, fajčiari práve vďaka výskytu rakoviny a nízkemu veku dožitia
„lacnejšími“ občanmi, ako priemer. „Nestihnú“ sa totiž dožiť stareckého veku,
ktorý je najnákladnejší kvôli vysokým výdavkom na zmierňovanie srdcových
ochorení, vysokého tlaku, cukrovky a pod.

Všetci tí, ktorí veria
v nedostatok dopytovaných nefajčiarskych priestorov (mnohí sa považujú za
väčšinu) by mali predtým, ako vyslovia požiadavku zákazu fajčenia zdôvodniť:

Prečo je nedostatok
nefajčiarskych krčiem založených nefajčiarmi? Prečo oni sami nezaložia taký
podnik, keď vidia ziskovú príležitosť, ktorú ostatní podnikatelia tak banálne
prehliadajú?

Matej
Šuster odpovedá na túto otázku takto
: „kuřáci si podstatně více cení
možnosti v hospodě kouřit, než nekuřáci oceňují nezakouřené prostředí. Kdyby
tomu totiž bylo naopak, tedy nekuřáci by byli ochotni zaplatit více za „zcela
čistý vzduch“ v hospodě než kuřáci za možnost si v hospodě zapálit, pak by
drtivá většina hospod byla již nyní „nekuřáckých“

(včetně stavebně oddělených prostor pro kuřáky a
nekuřáky), protože by se tu podnikatelům nabízela vysoce atraktivní zisková
příležitost“.

Inými slovami, väčšina v prieskume verejnej mienky
(70% požaduje zákaz fajčenia), ešte neznamená, že väčšina je ochotná si za
nefajčiarske priestory zaplatiť. V ekonomickej reči to teda znamená, že
dopyt je príliš malý. A kde nie je dopyt, nie je obyčajne ani produkt.

Pozn. aktívny nefajčiar (ním je
aj autor tohto článku) sa spozná napríklad podľa toho, že:

-si neodpustí poznámku, keď vidí
fajčiarov na zem zahadzovať ohorky na zastávkach
-počas obednej prestávky otravuje
fajčiacich ľudí otázkou, či sú fakt takí bezohľadní, že ich ani nenapadne, že
by ich fajčenie mohlo tým, ktorí práve jedia, vadiť
- odmieta návrh na účasť v
diskusiách, ktoré slúžia len na dofajčenie cigarety
- pravidelne fajčiarom pripomína, že za nimi ostáva nepríjemný smrad

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards