Agresívne vyhýbanie sa šetreniu

Včera sa v Hospodárskych novinách objavil podnetný komentár riaditeľa IFP Martina Filka. Autor sa v ňom zamýšľa nad morálkou ľudí, ktorí sa „agresívne vyhýbajú plateniu daní“, teda v rámci zákona optimalizujú dane tak, aby platili čo najmenej.

Agresívne vyhýbanie sa šetreniu

Argumentuje pritom známym behaviorálnym ekonomickým experimentom. V ňom skupina účastníkov na začiatku dostane sumu peňazí. Následne môže z tejto sumy každý anonymne ľubovoľnou čiastkou (aj nula) prispieť do spoločnej kasy. Peniaze z kasy sa potom zdvojnásobia a rovnomerne prerozdelia medzi všetkých ľudí – aj tých, ktorí do spoločného prispeli nulou. Tí na tom aj najviac zarobia, keďže im ostane počiatočná suma plus dostanú podiel zo spoločnej kasy. Väčšina účastníkov týchto hier pochopí tento mechanizmus a do spoločnej kasy dávajú málo, alebo nič. Pritom celá skupina by mala najväčší výnos vtedy, ak by všetci dali do spoločnej kasy všetko, pretože v nej sa peniaze zdvojnásobia. A práve takýmito nemorálnymi čiernymi pasažiermi sú podľa Martina Filka spomínaní agresívni optimalizátori.

To je však hra. Realita sa od nej odlišuje v jednom zásadnom bode. Predstavme si, že hodnoty sa vložením do štátnej kasy znásobujú. Znásobia sa dvakrát práve vtedy, ak dáte do kasy hodnotu 1 euro, vláda ho investuje povedzme do diaľnice, ktorá vyprodukuje hodnotu 2 eurá. Jedno vložené euro vyprodukovalo dve eurá.

Zádrhel je v tom, že ak to 1 euro ostane v rukách spotrebiteľov a podnikateľov, tí ho tiež na niečo použijú a vyprodukujú hodnoty. Spomínaný experiment ale svojim nastavením vychádza z predpokladu, že spoločná kasa násobí vložené hodnoty číslom 2, kým súkromných rukách sa násobia 1. Teda experiment vychádza z predpokladu, že vláda dokáže tvoriť hodnoty lepšie ako súkromníci vyhýbajúci  sa vyšším daniam.

Tu si asi nemusíme hovoriť, že je to dosť chabý predpoklad. Pri pohľade na „efektivitu“ verejných výdavkov sa natíska otázka, či tá hra nemá byť nastavená úplne inak. A síce že peniaze, ktoré si účastníci nechajú, sa vynásobia číslom 2, a peniaze ktoré dajú do spoločnej kasy, sa tiež vynásobia – ale číslom 0,5. Inak povedané, ak podnikateľ vďaka optimalizácii ušetrí nejaké eurá a reinvestuje ich vo firme, prospech z takéhoto kroku bude pre nás všetkých väčší, ako keď sa zo štátnej kasy nalejú do krachujúcich železníc, zaplatí sa za ne výlet do Petrohradu či nakúpia činky pre úradníkov. Nemusí ich dať ani priamo do firmy. Ak si za ne postaví bazén, peniaze pretečú iným podnikateľom, či živnostníkom, ktorí za ne vyprodukujú ďalšie a ďalšie hodnoty.

Ľudia optimalizujú dane tým agresívnejšie, čím agresívnejšie sa vláda vyhýba šetreniu s nimi. Posúdenie morálnosti tohto aktu nechám na čitateľoch. Možno ak by sa vláda miesto neustáleho zháňania nových a nových príjmov pre svoju kasu zaoberala upchaním toho deravého vedra, do ktorého ich leje, žiadne takéto morálne polemiky by nebolo treba viesť.

Pripomínam aj starší článok Juraja Karpiša na túto tému.

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards