INESS

Institute of Economic and Social Studies

skeng facebook twitter rss youtube

Môj dar:

Ďakujeme.sk
Market Finesse
Objednať Market Finesse
Cena Nadacie Orange za rok 2014banner-3banner-1banner-2

INESS v médiách

Ani zlých opatrovateliek už nie je dosť (Denník N)

INESS, 15.05.2017 07:33 , zaradenie INESS v médiách
Kategórie: sociálny systém

 Denník N publikoval 12.5.2017 rozsiahli rozhovor o aktuálnej situácií v oblasti sociálnych služieb s Helenou Wolekovou a Máriou Machajdíkovou, ktorá pripravovala s INESS analýzu financovania sociálnych služieb na Slovensku.

 Exministerka Helena Woleková hovorí o tom, ako fungujú služby pre chorých a starých. Za peniaze, ktoré berú opatrovateľky, k nám neprídu pracovať ani Ukrajinci zvyknutí na nižšie mzdy

Niekoľko sto obcí neponúka svojim seniorom či zdravotne ťažko postihnutým žiadne služby, upozorňuje riaditeľka nadácie Socia Helena Woleková.

V minulosti mnoho rodín doopatrovalo svojich seniorov doma. Prečo to dnes tak nie je?

Jedna vec je finančná, príspevky sú veľmi nízke. Druhá sú služby, ktoré by rodine mohli pomôcť, keď potrebuje voľno. V zákone máme odľahčovaciu službu, ale takmer sa nevyužíva, ľudia o nej nevedia alebo nie sú schopní pripraviť rodiča na zmenu. (Odľahčovacia služba má opatrovníka na čas nahradiť – na 24 hodín, najviac na 30 dní v roku. Cieľom je umožniť človeku, ktorý niekoho opatruje, aby si oddýchol, poznámka redakcie). Mnohí seniori nechcú ísť na prechodný pobyt, lebo sa boja, že už sa domov nevrátia. Často neprijmú ani opatrovateľku z obecného úradu. Ak by sa mestá a obce viac snažili, tak by sa odľahčovacia služba mohla rozbehnúť najmä v rodinách s deťmi, ktoré majú postihnutie. Tí si tiež potrebujú oddýchnuť. Ale najviac by to potrebovali asi ľudia, ktorí opatrujú ľudí s Alzheimerovou chorobou. Tam je potrebný 24-hodinový dohľad.

Pomáha dnes štát rodinám, ktoré opatrujú rodiča alebo dieťa s postihnutím?

Nepomáha. Nerozmýšľa nad tým, čo potrebujú. Okrem opatrovateľskej služby, čo je sociálna služba, potrebujú aj ošetrovateľskú, a to sú agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, čo patria pod zdravotníctvo. Aby to domáci opatrovatelia zvládli, potrebujú pravidelnú kontrolu ošetrovateľky u nich doma, aby im poradila, ako narábať s ťažko chorým starším človekom, akú stravu mu dávať, aké pomôcky si môžu vybaviť. Jeho zdravotný stav sa môže významne meniť. Nestačí, aby sestra prišla raz. Už pár rokov hovoríme o dlhodobej sociálno-zdravotnej starostlivosti, ale nedarí sa nám prekročiť hranice rezortov. Je to hit v celom svete, hovoria o tom všetci aj vo Svetovej zdravotníckej organizácii, overujú rôzne modely, len my sme sa nepohli od čias ministra Zajaca ani o jediný krok.

Ktorá obec poskytuje najlepšie sociálne služby?

Banská Bystrica je veľmi nadštandardná, lebo roky na tom systematicky pracuje. Prispôsobujú svoje služby potrebám obyvateľov – keď majú zariadenie, kde poskytujú služby, o ktoré nie je záujem, zmenia ich. Majú relatívne vysoký podiel sociálnych výdavkov v rozpočte (okolo 7 percent) a ľudia sú spokojní, lebo dostanú službu, ktorú potrebujú. Machajdíková: Majú aj širokú paletu služieb, pre rôzne cieľové skupiny a robia aj služby, ktoré im priamo nevyplývajú zo zákona. Iný prístup vidieť aj pri príprave komunitného plánu – spolupracujú na ňom s organizáciami, poskytovateľmi, prijímateľmi a v tomto procese zistia, čo potrebujú.

Ktoré obce riešia sociálne služby najhoršie?

Niekoľko sto obcí nemá žiadnu službu. Obce, ktoré majú do 8-tisíc obyvateľov, neposkytujú služby, alebo ich poskytujú len minimálne.

Čo robia seniori alebo ich rodiny v takýchto obciach?

Veľa možností nemajú. Buď sa postarajú sami, alebo dajú odkázaného človeka do zariadenia v inej obci.

Predstava pobytových zariadení je často taká, že sa tam chorí seniori nemajú dobre. Že s nimi nechodia von, často ich nenakŕmia. Je táto predstava pravdivá?

Machajdíková: Nechceme krivdiť zamestnancom, lebo niekedy im systém neumožňuje fungovať inak. Ak máte v nočnej službe pre tridsiatich ľudí s Alzheimerom jednu sestru, tak nemôže individuálne každého uložiť do postele, prečítať mu, porozprávať sa s ním, skontrolovať, či urobil všetko, čo mal. Systém tak, ako je nastavený, im to fyzicky neumožňuje. Sú zariadenia, v ktorých sa nedodržiavajú ľudské práva. Woleková: Sú veľké rozdiely medzi poskytovateľmi služieb. Neverejné zariadenia majú veľmi málo peňazí a potom nemajú na kvalifikovaný personál. Zákon hovorí, koľko klientov by malo byť na jedného zamestnanca. Niektoré zariadenia vedia, že ledva prežijú z toho, čo dostanú, a tak úplne rezignovali na to, aby zlepšovali svoje služby. Úplne sa zabrzdil rozvoj nových služieb. Len väčšie organizácie, ako sú košická či prešovská diecézna charita, môžu rásť, ale ani tie často nemajú dosť síl a peňazí. Menšie zariadenia sa snažia svoje slabé stránky vyvážiť vyššou mierou empatie zamestnancov. Pri niekoľkých stovkách sa to nedá.

Koľko je dnes klientov na jedného zamestnanca?

Machajdíková: Zákon hovorí o maximálnych počtoch klientov na zamestnanca, ale do týchto zamestnancov sa rátajú aj upratovačky a údržba. V zariadení pre seniorov je to 2,3 prijímateľa na zamestnanca, ale keď hovoríme o 24-hodinovej službe, potrebujete mať dvoch až troch ľudí na jeden deň na jednu pozíciu. Na 2,3 klienta tak potrebujete 3 ľudí, ale peniaze dostanete len na jedného. Ministerstvo práce má odbor dohľadu a v máji minulého roku prezentovali zistenia, ako sa v zariadeniach dodržiavajú ľudské práva.

Na čo prišli?

Machajdíková: Že ich v zariadeniach často porušujú – určujú hodiny na vychádzku, obmedzujú návštevy, zakazujú im sledovať televíziu po desiatej večer, nesmú si donášať alkohol do zariadenia, nerešpektuje sa listové tajomstvo. Na jednej strane si poviete, že to je hrozné, lebo doma by to nik z nás nezniesol, ale keď ste viacerí v izbe, nemusí každému vyhovovať, aby ste do jednej pozerali televízor. Potom našli, že sa ľudia v zariadeniach neaktivizujú, neposkytujú sa služby odborne, niekde sa stále používajú sieťové postele a popruhy alebo sa zamykajú do izieb, aby nebehali v noci po chodbách. To sú veci, ktoré sa dejú, lebo to nevedia zvládnuť s jednou paňou v nočnej službe.

Napríklad budenie ráno na raňajky nie je otázka systému, to nemusia robiť.

Ale je to pre nich jednoduchšie. Ušetria si čas. Kdesi ďaleko na východe sa mi raz pochválili, že majú pult, ktorý je voľne prístupný 24 hodín, aby si mohli seniori vziať drobnosť na jedenie. Urobili to preto, lebo zistili, že sa starí ľudia báli, že im v domove nedajú jesť a budú hladovať.

Čo sú najväčšie problémy sociálnych služieb u nás?

Veľkým problémom je, že v jednom zariadení žijú spolu seniori a ľudia v produktívnom veku so zdravotným postihnutím. Ľudia v produktívnom veku majú iné záujmy, robili by radi niečo aktívnejšie a kreatívnejšie, ale domový poriadok je pre všetkých rovnaký. Organizácia je rada, keď sú všetci doma a nemá ďalšie starosti so sprievodom na výlet alebo s tým, že by ich naučili, ako s ich postihnutím cestovať autobusom. Keď ich to nenaučia, nebudú chodiť medzi ľudí, pôjdu nanajvýš do zámockého parku. "Však máme krásny park, načo by niekam chodili," hovoria. Aj banskobystrický župan povedal, že v ich zariadení majú "taký pekný výbeh do parku malého kaštieľa". A keď ostanú fyzicky v kaštieli, udržiava sa aj starý medicínsky prístup.

Ten je aký?

Vysoké dávky liekov namiesto toho, aby pomáhali zmeniť psychiku klienta, zbaviť ho depresií a aktivovať jemu vlastné záujmy, im uľahčujú prácu. Mimoriadne nebezpečný je takýto prístup u detí a mladých dospelých. Keď budú všetci tvrdiť, že Janko si tie šnúrky nikdy nezaviaže, tak sa to aj stane a bude mu ich navždy uväzovať vychovávateľka. Ale v inom prostredí sa to naučí možno za mesiac. A v tom je celé tajomstvo kvality sociálnych služieb. Aj preto sa tak snažíme čo najskôr vybudovať sieť centier včasnej intervencie, ako vstupnú bránu do iného modelu podpory sociálnej a vzdelávacej inklúzie detí.

Koľko ľudí je vo veľkokapacitných zariadeniach?

Máme pár zariadení, kde je ich vyše 300. Viac ako polovica zariadení je pre vyše sto ľudí. A priemer je okolo 70. Vo veľkých zariadeniach, ktoré patria najmä pod obce a župy sa poskytuje veľa služieb a dochádza k mixu klientov. Viem o prípade od Liptovského Mikuláša, kde v jednej izbe ležal 35-ročný človek a vedľa neho 80-ročný. Mladý muž prišiel po nehode o nohy a sestra ho umiestnila do zariadenia, ktoré bolo najbližšie, aby ho mohla chodiť navštevovať. Po roku ju prosil, aby ho dala niekam inam, lebo nechcel byť so starými ľuďmi. Takto by to nemalo fungovať. Ľudia by sa mali posudzovať podľa toho, čo by ešte mohli dokázať, ale posudzujú sa podľa toho, čo nedokážu. Treba to otočiť, ale nik to nechce.

Prečo to nechcú? Ak dokážu človeka vrátiť do života a bude sa vedieť o seba postarať, pre štát to je lacnejšie, ako keď je v zariadení a musia sa o neho starať.

Na to, aby ste dokázali rozvinúť schopnosti konkrétneho človeka, musíte mať odborníkov. Pre manažment zariadení je z krátkodobého hľadiska dôležité, koľko opatrovateliek má na počet klientov a či zvládnu základnú starostlivosť. Neurobia to tety, ktoré opatrujú seniorov. Problém je v tom, že naša spoločnosť si nectí kvalitnú prácu odborníkov vo verejných službách. V zariadeniach je veľmi málo vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Nie sú schopní zabezpečiť ani základnú rehabilitáciu, ktorá by mala byť pravidelnou odbornou činnosťou. Sú radi, keď raz za mesiac príde rehabilitačná sestra a pozrie sa, v akom sú stave. A tie sestry ani nemajú komu povedať, čo s klientmi ďalej robiť. Opatrovateľky nemôžu robiť rehabilitácie, a špecializované zdravotné sestry ju nechcú robiť. Ale aspoň, že neodišli, lebo pre nízke platy sme ich už mnoho stratili nadobro.

Podľa údajov INESS 26-tisíc sestier odišlo do Rakúska. Nechýbajú?

Na západnom Slovensku všetci hovoria, že zohnať sestru alebo dobrú opatrovateľku je veľký problém, a v Bratislave ani nehovorím. Málokto u nás docení túto ťažkú prácu.

Zlých je dosť?

Ani zlých nie je dosť. Bratislava je náročná na opatrovateľstvo. Ľudia majú predstavu, že keď za nejakú službu zaplatia, mala by aj primerane tomu vyzerať. To nie je ako niekde na dedine, kde aj službu berú ako susedskú výpomoc. A tie dobré sú preč a poskytovatelia musia školiť stále nové. V Bratislave sú z hľadiska odmeňovania na tom lepšie, ale nie tak výrazne, aby ich to tu udržalo.

Koľko zarábajú v priemere?

Machajdíková: Nástupný plat vysokoškolsky vzdelaného pracovníka je 476 eur a opatrovateľka má ešte menej. Tieto platy sú tabuľkové, takže reálne sú vyššie, lebo pracujú aj v noci a cez víkendy. Ale to, čo štát platí, nestačí, aby zariadenia zaplatili odborných pracovníkov.

Mohli by to vyriešiť opatrovateľky z Ukrajiny či zo Srbska?

Za tie peniaze to ani Ukrajinky nebudú robiť. Machajdíková: Ak budú vzdelané ako zdravotné sestry, určite pre ne budú nemocnice lukratívnejšie ako sociálne služby. Pomôcť by mohlo zvýšenie platov.

Aké služby by opatrovateľky mali poskytovať, ale nerobia to?

Ťažko povedať, lebo ide najmä o ošetrovateľské úkony, ako polohovanie či cvičenie, a to by mala robiť ošetrovateľka alebo fyzioterapeutka. Ale tie nechodia. Takže opatrovateľka príde, pomôže s obliekaním, umytím, a závisí od toho, či "poslúcha" klienta, alebo nie. Či je schopná trošku na neho pritlačiť v rámci aktivizácie, lebo keď dedo povie, že on z postele nevstane, mala by urobiť všetko pre to, aby ho z nej vytiahla, aby sa začal hýbať. Cena tejto služby nie je nízka.

Koľko je to?

Sedem eur na hodinu, čo si málokto môže dovoliť. V mnohých obciach to platia z obecného rozpočtu a seniori len doplácajú 50 centov až dve eurá na hodinu. Ľudia si preto neuvedomujú, že je to služba ako každá iná a že pre opatrovateľku je to príjem na jej živobytie. Ľudia majú celkovo veľmi skreslenú zlú predstavu o tom, koľko stoja sociálne služby. Keď niekto povie 700 eur za mesiac, zalomia rukami a ťažko im vysvetliť, že služba má svoje náklady na zamestnancov, na stravu, teplo, ale aj na vytvorenie prostredia, ktoré posilňuje dôstojnosť človeka, chráni jeho súkromie, povzbudzuje ho. Machajdíková: Veľmi dobré sú aktivity, ktoré vznikli v bežnej komunite, najmä mladých ľudí. Napríklad prednedávnom spisovali petíciu proti zrušeniu denného stacionára. Nespisovali ju príbuzní, ale aktivisti z blízkeho okolia. V minulom storočí dožívali ľudia vo svojom domácom prostredí a obec, komunita dokázali zachytiť ľudí v krízovej situácii či s postihnutím. Dnes žijeme individualizovane a nedôverujeme si, preto sa aj seniori boja otvoriť dvere cudziemu človeku a dostávajú sa do sociálnej izolácie. Woleková: V obciach napríklad funguje kostol, pri ňom je cirkevná obec. Väčšinou je to skupina starších žien, ktoré do kostola chodia pravidelne. Zistia, že jedna prestala chodiť, a idú zisťovať, čo sa deje. V službách by sme povedali, že robia terénnu sociálnu službu, či vyhľadávanie osamelých starších ľudí, aby im poradili, čo robiť a o aké služby pomoc požiadať. Vo všeobecnosti nepestujeme u nás vedomie spolupatričnosti a pomoci, naučili sme sa žiť za vysokým plotom alebo za dverami bytovky. Nič nevidím, nič nepočujem.

Ako sa to dá podporovať zo strany inštitúcií?

Napríklad v Trnave majú plán aktívneho starnutia na päť strán. Seniori si to naplánovali, nechali si to schváliť mestským zastupiteľstvom a teraz postupne žiadajú aj finančnú podporu na svoje aktivity, ktoré si aj sami zabezpečujú.

Koľko peňazí treba dať na sociálne služby, aby fungovali porovnateľne so susednými krajinami?

Machajdíková: Dnes dávame pol percenta HDP, ak by sme sa chceli vyrovnať Česku, mali by sme dávať 0,8 percenta. V rozvinutých krajinách je to aj vyše percenta.

Štát sa dá posudzovať aj z hľadiska toho, ako sa dokáže postarať o svojich seniorov a ľudí, ktorí potrebujú podporu. Ako z tohto hľadiska vychádza Slovensko?

Nie sme na tom až tak zle z hľadiska kapacity a rôznorodosti služieb. Sme možno priemer bývalého východného bloku. Ale z hľadiska kvality a dostupnosti je to stále málo.

V roku 2015 ste písali do týždňa stĺpček o tom, že máte Parkinsonovu chorobu. Ako zmenila váš život?

Snažím sa ju ignorovať a robím všetko pre to, aby som bola fyzicky a duševne aktívna. Pracujem, chodím peši do práce aj z práce, cestujem. Neviem, či je to dobrá stratégia, ale po 15 rokoch života s pánom Parkinsonom som na tom zdravotne stále rovnako. Aktivita je pre mňa najúčinnejší liek.

V texte v týždni ste písali, že vám syn stále odporúča fajčiť marihuanu, ale vy sa tomu bránite.

Stále som to neskúsila, ale vždy, keď syn príde po dlhšom čase domov, tak mi ju pripomenie. Aj by mi ju asi zohnal (smiech).

Čo vám pomáha byť aktívna?

Svet je veľmi zaujímavé miesto na život a stále je čo zlepšovať. Som súčasťou bežných vecí, ktoré sa dejú okolo mňa. Aj v nadácii SOCIA sme po 15 rokoch dosť výrazne zmenili stratégiu. Už nie sme klasickou nadáciou, ktorá rozdáva (väčšinou cudzie) peniaze, ale zakladáme v regiónoch nové služby, také sociálne start-upy, ktoré potom idú svojou vlastnou cestou. V tomto období sú to centrá včasnej intervencie pre rodiny so zdravotne postihnutými deťmi od 0 do 7 rokov. Je to nová služba a vyorávať brázdu ma celkom baví.

Podľa štatistík bude Slovensko v roku 2060 jednou z najstarších krajín na svete. Ako sme na to pripravení?

Odpoveď by mohla byť aj "nijako", ale nebola by to celkom pravda. Naše starnutie sa nedeje skokom, ale priebežne. Ak by sme teraz prijali stratégiu, že budeme služby prispôsobovať takým tempom, ako populácia starne, mohli by sme to zvládnuť. Ale ak priebežne neprispôsobujeme štruktúru služieb ani aktuálnym potrebám, budeme potom neskôr potrebovať urobiť veľký skok. A to bude veľmi drahé.

Komunikujete s ministerstvom práce, myslia na to, že sa treba prispôsobiť tomu, že starneme?

Bohužiaľ, politici sú v tomto veľmi nezodpovední. Myslia len na štyri roky dopredu. V priebehu týchto rokov ešte stíhajú schváliť menšie úpravy dôchodkov, ale služby sú oveľa zložitejšie ako finančné dávky: treba investovať, organizovať, uspokojovať rôznorodé a stále sa meniace potreby občanov. Sú to osobné služby: človek – človeku. Na strane ministerstva ide stále o rovnaký scenár. Každý nový minister rieši najprv nezamestnanosť, lebo to sleduje celý národ. Potom rieši dôchodky, lebo dôchodcov je viac ako milión. Potom rieši sociálnu pomoc – aké dávky majú dostávať tí, ktorí nepracujú, či majú dávky odpracovať, alebo nie. A potom, ak zvýši čas, sa venuje sociálnoprávnej ochrane detí. A na konci sú sociálne služby.

Na vás sa teda ešte nedostalo?

V tomto volebnom období ešte nie. Len sľuby a divadlo na spoluprácu. Hrá sa v pracovnej skupine, v ktorej sú všetci (ministerskí úradníci, samosprávne kraje, mestá, poskytovatelia služieb). Vraj pripravujeme "systémové" zmeny vo financovaní sociálnych služieb, ale ešte sme ich návrh nedostali. Ja som tiež herečka v tomto komparze.

Minister Ján Richter (Smer) je už v úrade piaty rok, nemal by sa už o to začať zaujímať?

Tiež má najradšej tú zamestnanosť. K tomu sú údaje, je o čom rozprávať. V oblasti sociálnych služieb je informačný systém katastrofálny. Keď chcete urobiť poriadnu analýzu, musíte zbierať dáta sám, lebo nenájdete spoľahlivý zdroj.

Každý nový minister rieši najprv nezamestnanosť, lebo to sleduje celý národ. Potom dôchodky, lebo dôchodcov je viac ako milión. Potom rieši sociálnu pomoc – aké dávky majú dostávať tí, ktorí nepracujú, či majú dávky odpracovať, alebo nie. Ak zvýši čas, sa venuje sociálnoprávnej ochrane detí. A na konci sú sociálne služby.

Helena Woleková (71)

Riaditeľka nadácie SOCIA, ktorá poskytuje finančnú pomoc pri vytváraní nových sociálnych služieb a presadzuje legislatívu, ktorá podporuje aktivity neziskových organizácií v tejto oblasti. Po roku 1989 vstúpila do politiky, bola vo Verejnosti proti násiliu a neskôr ODÚ-VPN. V rokoch 1991 až 1992 bola ministerkou práce a sociálnych vecí.

Maria Machajdíková (40)

Študovala na FFUK v Bratislave históriu a kultúrnu antropológiu. V sociálnej oblasti pracuje od roku 2008.

ČO JE SOCIÁLNA SLUŽBA

Sociálne služby majú pomôcť ľuďom v nepriaznivej sociálnej situácii.

AKÉ POZNÁME

Sociálne služby na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb v zariadeniach:

– nocľaháreň,

– útulok,

– domov na polceste,

– nízkoprahové denné centrum,

– zariadenie núdzového bývania,

sociálne služby na podporu rodiny s deťmi:

– pomoc pri osobnej starostlivosti o dieťa a podpora zosúlaďovania rodinného života a pracovného života, poskytovanie sociálnej služby v zariadení dočasnej starostlivosti o deti,

– poskytovanie sociálnej služby v nízkoprahovom dennom centre pre deti a rodinu,

sociálne služby na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nepriaznivého zdravotného stavu alebo z dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku:

– poskytovanie sociálnej služby v zariadení pre osoby, ktoré sú odkázané na pomoc inej osoby, a pre osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek, opatrovateľská služba, prepravná služba,

– sprievodcovská služba a predčitateľská služba,

– tlmočnícka služba, sprostredkovanie tlmočníckej služby, sprostredkovanie osobnej asistencie,

– požičiavanie pomôcok,

sociálne služby s použitím telekomunikačných technológií:

– monitorovanie a signalizácia potreby pomoci,

krízová pomoc poskytovaná prostredníctvom telekomunikačných technológií a podporné služby:

- odľahčovacia služba, pomoc pri zabezpečení opatrovníckych práv a povinností,

- poskytovanie sociálnej služby v dennom centre,

- poskytovanie sociálnej služby v integračnom centre,

- poskytovanie sociálnej služby v jedálni,

- poskytovanie sociálnej služby v práčovni,

- poskytovanie sociálnej služby v stredisku osobnej hygieny

  pošli na vybrali.sme.sk  Delicious  digg  Linkuj  twitter