Štuchanec nie je všeliek

Ekonomický nobelista Richard Thaler ukazuje, ako pomôcť ľuďom v rozhodovaní a pritom im neubrať zo slobody rozhodovania.

Za posledných sedem rokov, čo píšem do .týždňa o ekonomických nobeláčoch, som čelil väčšinou tomu istému problému. Ako čitateľom predstaviť ekonóma, o ktorom väčšina z nich nikdy nepočula, a ich prácu, ktorá väčšinou bola v „surovej“, akademickej podobe. Tento rok mám problém presne opačný.

Víťazom sa stal americký behaviorálny ekonóm Richard Thaler. Jeho kniha Nudge (spoluautor Cass Sunstein, u nás predávaná v roztomilom českom preklade ako Šťouch) z roku 2008 sa stala svetovým bestsellerom, porovnateľným napríklad so slávnym Freaconomics. V momente písania tohto článku, teda dva dni po ohlásení víťaza, paperbacková verzia tejto knihy vyskočila na 3. miesto v predajnosti kníh na Amazone. Čo viac povedať o ekonómovi a jeho práci, keď už toho bolo povedané za poslednú dekádu veľa?

Homo irracionalis                                                  

Behaviorálna ekonómia sa snaží do ekonómie vniesť psychologický rozmer. Konkrétne Richard Thaler (a tu si vypomôžem priamou citáciou od Kráľovskej švédskej akadémie vied) rozvinul toto myslenie v troch oblastiach.

Za prvé – limitovaná racionalita. Ľudia dokážu robiť čiastkové kalkulácie, ale nedokážu si ich poskladať do veľkého obrazu. Zároveň je myslenie zasiahnuté rôznymi skresleniami, takže si napríklad ceníme tú istú vec viac, ak ju vlastníme, než keď ju ešte len môžeme vlastniť. Za druhé – vnímanie „férovosti“ hrá v ekonomickom rozhodovaní dôležitú úlohu. Firmy tak napríklad kvôli obavám z pohoršenia zákazníkov nad „neférovosťou“ môžu držať stabilné ceny napriek stúpajúcemu dopytu. Za tretie – ľudia nemajú sebadisciplínu. Poddávajú sa krátkodobým impulzom, ktoré zruinujú ich inak dobré dlhodobé plány.

Najmä do tretej položky spadá jeho koncept šťuchania (nudging). Podľa neho jednoduchý a lacný zásah z vonka – poštuchnutie – môže človeku pomôcť k lepšiemu konaniu. Častokrát tým poštuchnutím môže byť iba lepšie úvodné nastavenie. Poštuchávanie sa dá robiť v rôznych kontextoch – od futbalových bránok v pisoároch (ktoré motivujú pánov mieriť lepšie a ubrať prácu upratovačke) až po dôchodkové systému. Napríklad to, či pri vstupe do II. piliera je pre sporiteľa ako úvodný fond nastavený dlhopisový, alebo indexový, môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý dôchodkový systém, bez toho, aby bol sporiteľ k čomukoľvek donútený.

Čistejšie verejné toalety a bohatší dôchodcovia podtrhujú prínosy behaviorálnej ekonómie (ktorej je Thaler spolu Danielom Kahnemanom a Vernonom Smithomasi najvýznamnejším predstaviteľom súčasnosti) pre spoločnosť. Snaha vyhýbať sa zásahom, ktoré obmedzujú slobodu voľby (teda zákazom a príkazom), im zbiera body aj radoch zástancov voľného trhu. Nakoniec, štúchačom sa niekedy hovorí paternalistickí libertariáni.

Vlk sýty, ale z kozy ubudlo

Nie je však takéto označenie len bezobsažný oxymoron? Nudging má niekedy až nekritických obdivovateľov medi „policy wonkami“, teda modernými tvorcami politík. Ako by sa podarilo prelomiť známe porekadlo o vlkovi a koze. Na jednej strane môže tvorca politiky vylepšovať svet, ako sníval už od detstva, ale tentokrát na svoju hlavu nedostane spŕšku nadávok do boľševikov. Veď nezakazuje, ani neprikazuje.

Je tu však viacero problémov, ktoré naznačujú, že ani behaviorálna ekonómia nemá odpoveď na všetko. Len v krátkosti začnime tým, že mnohí jej predstavitelia, vrátane Thalera, vykopávajú otvorené dvere. Koncept človeka, ovládaného nielen rozumom, ale aj vášňami, či morálkou, sa v ekonómii objavuje pravidelne od Smitha, cez Hayeka až po Caplana. Druhý problém je už väčší - výpovedná hodnota behaviorálnych experimentov.

Ako študent som sa ich zúčastnil viacero – bola to skvelá príležitosť za chvíľu zarobiť zopár libier. Hry sa snažili simulovať rôzne vyjednávacie situácie, no chudobný študent z východnej Európy nezohľadňoval žiadnu implikovanú morálku a maximalizoval svoj zisk. Stačila by ale drobná zmena prostredia a chovanie by už bolo iné. Na mieste je otázka, nakoľko sú výsledky experimentov univerzálne. Hlavne v tých prípadoch, keď nevidíme žiadnu reakciu trhu na predložený problém. Prečo tak málo (ak vôbec nejakí) podnikatelia nevyužívajú spomínané iracionality ako ziskovú príležitosť?

No, oni to využívajú. Tým sme pri ďalšom probléme. Klasickí ekonómovia boli vytešení z neviditeľnej ruky trhu práve preto, že dokázala vyťažiť zo správania sebcov, márnotratníkov a hlupákov maximum pre spoločnosť. Identifikovať iracionálne správanie je prvý krok, druhý krok je nájsť, ako naň spoločnosť zareagovala. Thaler sám v jednom texte uvádza príklad anarchistickej spoločnosti, v ktorej reštaurácie predávajú otrávené jedlo. Ignoruje pritom možnosť vzniku spontánneho poriadku. Pritom by mu na postrehnutie tohto efekt stačila všímavá návšteva juhovýchodnej Ázie s jej pouličnými stánkami.

A teraz finále. Aby ste mohli štuchať, musíte mať cieľ. Ako ten cieľ vznikne? Kto pošťuchne tvorcov politík k správnym cieľom? Thaler často uvádza príklady stravovania a obezity. Paradoxne, práve tu sa ukazuje, že pol storočia boli ľudia pošuchovaní dosť nesprávnym smerom - preč od tukov a smerom ku karbohydrátom. Čo bude ďalší cieľ masového pošťuchovania a z akých preferencií bude zostavený? Vezmime si bezhotovostnú ekonomiku. Plná výhod pre finančný systém a monetárne autority, ale s nemalými rizikami pre bežných ľudí.

Chcel som pre vás originálny článok, tak som to skúsil s kritikou. Oslavných komentárov si nájdete stovky a Thalerovi patria právom. Vrhol svetlo na mnoho aspektov ľudského konania a popísal sadu nástrojov, s ktorými sa dá v tvorbe politiky mnohé vylepšiť. Spolu so svojimi predchodcami v priebežne zatuchajúcom hlavnom prúde ekonómie spôsobil rozruch. A dokázal ekonómiu priblížiť aj bežným ľuďom, bez potreby obstavať sa hradbou matematického formalizmu. Gratuláciu na záver pripájam aj ja.