Slovensko si pripomína 25. výročie samostatnosti (Topky)

Topky uviedli názor Radovana Ďuranu na dopady rozdelenia Československa. 1.1.2018

Slovensko si pripomína 25. výročie samostatnosti (Topky)

BRATISLAVA - V dôsledku rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) na dva samostatné štáty - Českú republiku (ČR) a Slovenskú republiku (SR). Slovensko vzniklo 1. januára 1993 samostatná SR, keď na spoločnej schôdzi vlády SR a Národnej rady SR prijali poslanci vyhlásenie k vzniku nezávislej Slovenskej republiky. Obyvatelia Slovenska si 1. január pripomínajú ako Deň vzniku SR. V Českej republike v ten deň slávia Deň obnovy samostatného českého štátu.

Rozdeleniu Česko-Slovenska predchádzalo v rokoch 1990 - 1992 množstvo stretnutí a rokovaní československých, českých aj slovenských politikov i štátnych inštitúcií. Dňa 21. januára 1992 Federálne zhromaždenie ČSFR neprijalo návrhy prezidenta Václava Havla - novelu ústavného zákona o referende a ústavný zákon o prijatí novej Ústavy ČSFR. Jedenásteho marca 1992 sa prerušili rokovania medzi SNR a ČNR o štátoprávnom usporiadaní a mali v nich pokračovať novozvolené parlamenty.

Rozhodli Mečiar a Klaus

To, že zdĺhavé vyjednávanie o budúcnosti spoločného štátu naberie iný smer, bolo jasné hneď po československých parlamentných voľbách v júni 1992. V parlamentných voľbách 1992 zvíťazila v ČR koalícia Občianska demokratická strana (ODS) - Kresťanskodemokratická strana a na Slovensku Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS).

Následne sa začala séria rokovaní vedúcich predstaviteľov ODS a HZDS. Predsedovia víťazných strán Václav Klaus a Vladimír Mečiar sa zhodli, že ich predstavy o budúcnosti spoločného štátu sú nezlučiteľné. Definitívne spečatili svoje rozhodnutie koncom augusta, kedy v brnenskej vile Tugendhat novinárom oznámili, že československý štát bude od 1. januára 1993 minulosťou.

Drsná debata k rozdeleniu Československa: VIDEO Mečiar sa opäť rozohnil! Útok na Havla
Medzi štyrmi očami

Ešte pred začatím tohto stretnutia spolu obaja politici pod mohutným platanom na záhrade vily dve a pol hodiny rokovali iba medzi štyrmi očami. Presný obsah ich rozhovoru zostal utajený, každopádne viedol k odstráneniu niektorých rozporov a k zhode nad harmonogramom zániku federácie.

Funkcionalistická vila Tugendhat, architektonický skvost teraz zapísaný v zozname pamiatok UNESCO, sa tak dostala do československých politických dejín, lebo práve v nej sa konala aj prvá schôdzka predstaviteľov oboch republík po voľbách v júni 1992. Už táto prvá povolebná schôdzka Klausa a Mečiara dala jednoznačne najavo, že skončila doba natiahnutých diskusií medzi politickými reprezentáciami oboch republík, ktoré trvali prakticky od pádu komunizmu v novembri 1989.

Rozpad sa nezadržateľne blížil, náznaky boli jasné

HZDS prišlo s návrhom premeny federácie na ekonomické a obranné spoločenstvo, to však ODS odmietla. Dôležitým signálom nezadržateľného rozpadu Československa bol i fakt, že ODS nominovala Klausa na funkciu českého premiéra, hoci ho po voľbách prezident Václav Havel poveril zostavením federálnej vlády. Štátoprávne rokovania sa od tej chvíle viedla na úrovni republikových vlád.

Aj to bol rozdiel proti zvyklostiam z minulého obdobia, kedy medzi sebou rokovali predstavitelia republikových a federálnych orgánov a do diskusií so svojimi iniciatívami vstupoval i prezident. Práve nečitateľnosť a rôznorodosť vyjednávačov boli podľa politológov jednou z hlavných príčin toho, že dlhotrvajúce rokovania neviedli k žiadnemu výsledku. Všetky uvažované modely nového štátoprávneho usporiadania, medzi ktorými nechýbala idea "dvojdomu" či konfederácie, nakoniec vždy zostali len v oblasti teórie.

Radikálna zmena vyjednávacích tímov

Po júni 1992 sa tiež na oboch stranách radikálne zmenili vyjednávacie tímy. Na českej strane vo voľbách prepadlo Občianske hnutie, v ktorého radoch figurovali protagonisti predchádzajúcich schôdzok - napríklad Petr Pithart, Pavel Rychetský a Jiří Dienstbier. Vladimír Mečiar sa do čela slovenskej politiky vrátil rok a štvrť po tom, čo bol v apríli 1991 pre nezhody s vtedy vládnym hnutím Verejnosť proti násiliu (VPN) odvolaný z premiérskej funkcie.

Odstredivé povolebné tendencie ešte umocnila voľba prezidenta, pri ktorej poslanci 3. júla zablokovali potvrdenie Václava Havla vo funkcii, čo bolo v Českej republike vnímané značne negatívne. Slovenská národná rada navyše 17. júla prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a v rovnaký deň Havel oznámil svoju abdikáciu.

Federácia zanikla

Havlovo odstúpenie malo skôr symbolický význam. Hoci išlo o prezidenta republiky, nemal Václav Havel v tom čase prakticky žiadny vplyv na rozhovory o ďalšom osude spoločného štátu. Harmonogram zániku federácie, ktorý ODS a HZDS pripravili vo vile Tugendhat, sa cez drobné komplikácie podarilo presadiť aj v parlamente.

Prvého septembra 1992 SNR prijala Ústavu SR, ktorá nadobudla platnosť o mesiac neskôr, 1. októbra 1992. Dňa 25. novembra 1992 prijalo Federálne zhromaždenie ústavný zákon o zániku ČSFR, ktorý nadobudol platnosť o polnoci z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993. Úderom polnoci 31. decembra 1992 prestal československý štát po 74 rokoch existovať.

Na poslednom zasadnutí vlády SR pred vznikom samostatnej Slovenskej republiky bol okrem iného schválený návrh Dohody vlád SR a ČR o spoločnom postupe pri prechode práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zo štátnych orgánov a štátnych organizácií ČSFR v súvislosti so zánikom federácie.

Nastali polnočné oslavy

Na námestiach slovenských miest sa od polnoci 1. januára 1993 uskutočnili polnočné oslavy vzniku SR. V ten deň sa uskutočnila aj spoločná schôdza NR SR a vlády SR, na ktorej prijali vyhlásenie k vzniku samostatnej SR. Už počas prvého dňa existencie nezávislej SR ju diplomaticky uznalo 93 štátov sveta, medzi nimi aj USA, Ruská federácia, Čína, Spojené kráľovstvo, Nemecko a Francúzsko. Prvým, kto 1. januára 1993 odovzdal vtedajšiemu premiérovi Vladimírovi Mečiarovi oficiálne dokumenty o nadviazaní diplomatických stykov so SR, bol 30 minút po polnoci nemecký generálny konzul.

V ďalších hodinách a v prvých januárových dňoch roku 1993 sa SR stala členom významných svetových organizácií a inštitúcií: napríklad Svetovej banky, Organizácie Spojených národov (OSN), UNESCO. Aj v ďalších mesiacoch roku 1993 sa SR stávala členom významných inštitúcií a organizácií: od marca bola členom Stredoeurópskeho združenia voľného obchodu (CEFTA), ďalej Rady Európy (RE) a ďalších.

Slovensko sa integrovalo od prvých dní

Od prvých dní existencie sa SR usilovala integrovať do európskych a atlantických štruktúr. So vznikom SR začala svoju činnosť aj Armáda SR, ktorá sa neskôr transformovala na terajšie Ozbrojené sily SR. Od 8. februára 1993 začala na území samostatnej SR platiť nová mena - slovenská koruna (Sk).

Nahradila dovtedajšiu česko-slovenskú korunu. Slovenská koruna však 1. januárom 2009 vstúpila do minulosti, keďže ju na území krajiny nahradilo euro ako nová národná mena na Slovensku. V čase od 1. januára do 16. januára 2009 platil na slovenskom území duálny obeh oboch mien. Od 17. januára 2009 sa slovenská koruna začala sťahovať z obehu. Prijatím eura za bežné platidlo sa zavŕšil integračný proces do EÚ. Od roku 2004 je SR členským štátom NATO a Európskej únie, od decembra 2007 je členom schengenského priestoru.

Prvým slovenským prezidentom sa stal Kováč

Dňa 15. februára 1993 poslanci zvolili za prvého prezidenta demokratickej povojnovej SR kandidáta HZDS Michala Kováča. Pri príležitosti sviatku Dňa vzniku SR udeľuje prezident krajiny štátne vyznamenania osobnostiam spoločenského, kultúrneho a politického života.

Česi zažili viac vlád aj premiérov, Slováci mali viac prezidentov

Hlavy štátu
Prvým prezidentom samostatnej Českej republiky sa stal posledný čs. prezident Václav Havel, parlament ho do najvyššej ústavnej funkcie zvolil v januári 1993, funkcia je ujal 2. februára. Začiatkom roku 1998 bol zvolený druhýkrát. Druhým českým prezidentom sa začiatkom roka 2003 stal Václav Klaus, zvolený poslancami a senátormi v treťom kole tretej voľby, funkcia je ujal 7. marca 2003. V roku 2008 bol v kontroverzný voľbe zvolený za prezidenta pre druhé funkčné obdobie. Tretím českým prezidentom - prvým vznikli priamej voľby - sa v roku 2013 stal Miloš Zeman, ktorý v druhom kole porazil Karla Schwarzenberga. Za mesiac sa bude v ČR prezident voliť znovu, Zeman má osem vyzývateľov.

FOTO Česi si zvolia prezidenta: Ostrý boj proti Zemanovi, návrat škandalózneho expremiéra
Jediným slovenským prezidentom, ktorého zvolil parlament, bol Michal Kováč (vo funkcii od marca 1993 do marca 1998). Potom, čo sa v roku 1998 hlavu štátu nepodarilo zvoliť, bola v roku 1999 zavedená priama voľba prezidenta. Na jar 1999 bol prezidentom zvolený niekdajší primátor Košíc Rudolf Schuster. O päť rokov neskôr už funkciu neobhájil, na rozdiel od svojho nástupcu na Bratislavskom hrade Ivana Gašparoviča, ktorý bol prezidentom v rokoch 2004 až 2014. Terajší hlavou SR je Andrej Kiska, ktorý pred tromi rokmi porazil v druhom kole Roberta Fica.

Vlády
V Českej republike vládlo od rozpadu Československa 14 kabinetov na čele s 12-imi premiérmi. Dvakrát boli predsedom vlády len Václav Klaus (júl 1992 až január 1998) a Mirek Topolánek (august 2006 až máj 2009). Trikrát mala ČR vládu označovanú za úradnícku - prvýkrát od januára do júla 1998 pod vedením Jozefa Tošovského, druhýkrát od mája 2009 do júla 2010 pod vedením Jana Fischera a tretíkrát od júla 2013 do januára 2014 pod vedením Jiřího Rusnoka. Osem z vlád bolo koaličných, a to pod vedením premiéra z ODS alebo ČSSD.

Tri kabinety boli jednofarebné - vláda Miloša Zemana (1998 až 2002), ktorej členov nominovala ČSSD, prvý Topolánkov kabinet (september 2006 až január 2007), utvorený ODS, a nedávno menovaná vláda Andreja Babiša (ANO). Dve zo 14 vlád nezískali dôveru (Topolánkova v októbri 2006 a Rusnokova v auguste 2013). O Babišovom kabinete sa bude hlasovať pravdepodobne v januári; Topolánkova druhá vláda bola jedinou, ktorej poslanci vyjadrili nedôveru (v marci 2009). Len tri kabinety nastupujúce po voľbách vydržali celé volebné obdobie - prvá Klausova vláda (1992 až 1996), Zemanov kabinet a koaličná vláda Bohuslava Sobotku (2014 až 2017).

Na Slovensku vládlo od roku 1992 deväť kabinetov na čele so štyrmi premiérmi a jednou premiérkou. Súčasný predseda vlády Robert Fico vedie od vlaňajška už tretí kabinet (prvýkrát 2006 až 2010, druhýkrát 2012 až 2016). Dvakrát boli predsedami vlády Vladimír Mečiar (1992 až 1994 a 1994 až 1998; premiérom bol tiež za čias Československa od júna 1990 do apríla 1991) a Mikuláš Dzurinda (dve funkčné obdobia 1998 až 2006). Väčšina vlád samostatnej slovenský republiky bolo koaličných.

Premiéri pochádzali z HZDS (Mečiar), Demokratickej únie (Jozef Moravčík, od marca do decembra 1994), SDK / SDKÚ-DS (Dzurinda a Radičová) a Smeru - sociálnej demokracie (Fico). Jednofarebná bola iba druhá Ficova vláda (2012 až 2016). Z kabinetov, ktoré nastúpili po parlamentných voľbách, skončili predčasne len dva - prvý Mečiarova a koaličné kabinet Ivety Radičovej vládnuca v rokoch 2010 až 2012. Slovensko potom vôbec nemá skúsenosť s úradníckym kabinetom.

Za svoje neúspechy sa nemôžeme vyhovárať na Prahu

Československo sa rozdeľovalo v čase, keď sa k sebe slovenská a česká spoločnosť najviac priblížili. Tvrdí to sociologička Zora Bútorová z Inštitútu pre verejné otázky (IVO). Podobne ako väčšina Slovákov, aj ona bola pred 25 rokmi za zachovanie spoločného štátu a odsudzovala rozhodnutie politikov rozdeliť ho bez referenda. Bútorová patrila po vzniku samostatnej Slovenskej republiky medzi kritikov vládnutia vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. "Svojimi výskumnými aktivitami som sa usilovala podporiť demokratický a prozápadný vývoj nového štátu," povedala.

Za pozitívum vzniku samostatnej republiky Bútorová považuje, že Slováci museli prevziať zodpovednosť za svoj štát. "Už sa nemôžeme za svoje neúspechy a zlyhania vyhovárať na Budapešť, Moskvu či Prahu. Prebudila sa občianska spoločnosť, ktorá cítila spoluzodpovednosť za stav krajiny a v deväťdesiatych rokoch i neskôr významne prispela k priaznivým zmenám," povedala.

Vzťahy medzi Slovenskom a Českom zostali podľa nej intenzívne. Potvrdzuje to aj Paulína Tabery z českého Centra pre výskum verejnej mienky Sociologického ústavu AV ČR. "Podľa prieskumu IVF z roku 2015 dôveru voči Čechom pociťuje 78 percent Slovákov a voči Slovákom 79 percent Čechov," zdôraznila. Bútorová dodala, že pre Slovákov je Česká republika akýmsi etalónom, ku ktorému sa vzťahujú a s ktorým sa prirodzene porovnávajú.

Dlhá história

História československej federácie siaha ešte do čias bývalého socialistického Československa. Ústavný zákon o československej federácii bol totiž prijatý Národným zhromaždením Československej socialistickej republiky (NZ ČSSR) 27. októbra 1968 a vyhlásený v Zbierke zákonov pod číslom 143/1968 Zb. Slávnostne ho podpísali na Bratislavskom hrade v Sieni federácie vtedajší poprední predstavitelia Československa.

Zákon o československej federácii riešil postavenie Slovenska v rámci ČSSR pretvorením centralistického štátu na federáciu Českej socialistickej republiky (ČSR) a Slovenskej socialistickej republiky (SSR). Orgánmi federácie boli vláda, Federálne zhromaždenie, prezident a Ústavný súd.

Federálne zhromaždenie ČSSR pozostávalo zo Snemovne ľudu, ktorá mala 200 poslancov volených z celého územia federácie, a Snemovne národov, v ktorej zastupovalo ČSR 75 poslancov a rovnaký počet bol zo SSR. Zákon o federatívnom usporiadaní ČSSR nadobudol platnosť 1. januára 1969. Zásadný obrat nastal po novembrových udalostiach v roku 1989, keď sa začali prvé diskusie o zániku federácie.

Obe krajiny ekonomicky rástli

Rozdelenie prinieslo obidvom novovzniknutým štátom určité výhody. Zatiaľ, čo Česká republika mohla pokračovať v reformách, Slovensko sa mohlo začať samostatne rozhodovať. Zhodujú sa na tom analytici, podľa ktorých vývoj oboch krajín dokazuje, že rozdelenie neviedlo k žiadnym veľkým negatívam pre oba štáty.

Analytici označujú rozdelenie Československa za jediné zmysluplné riešenie. "V oboch krajinách panovalo v závere existencie federácie napätie ohľadom ďalších ekonomických reforiem a na Slovensku navyše silneli tendencie k získaniu úplnej samostatnosti," priblížil analytik českej ČSOB banky Petr Dufek. "Rozvod" oboch krajín bol podľa jeho slov veľkorysý z obidvoch strán, čo umožnilo vznik nadštandardne dobrých vzťahov medzi obidvomi štátmi.

"Rozvod" bol jediným riešením

Rozdelenie Československa tak prinieslo pre obe hospodárstva určité pozitíva. "Pre ČR bolo pozitívne to, že mohla pokračovať v nastúpenom trende reforiem bez federálnych obmedzení, či už tých legislatívnych, alebo finančných. Pre Slovensko zase vidím výhodu v tom, že si začalo žiť na svoj účet a vydalo sa na cestu podľa vlastnej vôle," vymenoval Dufek s tým, že krajiny sa neskôr opäť zišli v Európskej únii (EÚ). "Slovensko sa rozhodlo zafixovať kurz koruny a prijať euro. ČR si zvolila cestu nominálnej konvergencie spojenej s posilňovaním meny a väčšiu flexibilitu menovej politiky," priblížil vývoj Dufek.

Z ekonomického hľadiska sa obidvom štátom v súčasnosti darí. Popri raste hrubého domáceho produktu však obe krajiny zažili v minulosti aj spomalenie. Zdrojom ekonomického rastu Česka aj Slovenska po rozdelení bol podľa analytika inštitútu Iness Radovana Ďuranu jednoznačne prechod na trhové plánovanie ekonomiky. "V prípade obidvoch krajín to bol určite prechod od neefektívneho centrálneho plánovania na trhové riadenie ekonomiky alebo na súkromné vlastníctvo, ktoré prirodzene vedie k efektívnejšiemu hospodáreniu so vzácnymi zdrojmi," myslí si Ďurana.

Stále cítime rozdiely, Slovensko zaostáva

Zároveň je presvedčený, že obidvom ekonomikám výrazne pomohol prísun zahraničného kapitálu predovšetkým v minulom desaťročí. "Slovensko je od zahraničného kapitálu výrazne závislé a väčšina investícií sa uskutočnila práve vďaka zdrojom zo zahraničia," priblížil Ďurana. Medzi Slovenskom a Českou republikou však stále existujú ekonomické rozdiely, ktoré majú aj historický pôvod. "Česká ekonomika už pred 2. svetovou vojnou bola priemyselnou krajinou, zatiaľ čo Slovensko bolo výrazne poľnohospodárskou krajinou a zavádzanie priemyslu a automatizácie na Slovensku je otázka až druhej polovice 20. storočia," vysvetlil Ďurana.

Slovensko tak za Českom zaostáva napríklad v miere nezamestnanosti. Dufek poznamenal, že Česko nikdy nemalo problém s vysokou nezamestnanosťou, pre Slovensko však predstavuje štrukturálny problém. Podľa neho sa ale bude dať odstrániť vďaka investíciám. "Česko je atraktívnejšou ekonomikou pre mnohých študentov aj pracujúcich," doplnil Ďurana. Z pohľadu životnej úrovne jednotlivých štátov tiež vedie Česko. V súčasnosti sa ekonomiky oboch krajín spoliehajú predovšetkým na priemysel, najmä automobilový.

Kto stál pri rozdelení Československa?

Česko
Václav Klaus (narodený 19. júna 1941) - V čase rozdelenia predseda vlády ČR. Predtým bol federálnym ministrom financií, predsedom Občianskeho fóra a v apríli 1991 sa stal predsedom ODS. Premiérom bol až do konca roku 1997, keď v čase politickej krízy ČR rezignoval. Po voľbách v júni 1998 sa stal na štyri roky predsedom Poslaneckej snemovne a vo februári 2003 bol zvolený prezidentom SR, vo funkcii vydržal dve volebné obdobia až do roku 2013. V rokoch 2002 až 2008 bol čestným predsedom ODS.

Miroslav Macek (narodený 7. decembra 1944) - V čase rozdelenia bol podpredsedom federálnej vlády a zároveň viedol ministerstvo práce a sociálnych vecí. Vo vtedajšej situácii bol jedným z hlavných propagátorov rozdelenia štátu. V ODS s prestávkami zastával funkciu podpredsedu; z aktívnej politiky odišiel v roku 2001. V súčasnosti sa okrem iného venuje publicistike, nedávno vydal pokračovanie románu Saturnin. Bol tiež externým poradcom prezidenta Klausa.

Josef Zieleniec (narodený 28. apríla 1946) - Po voľbách 1992 bol ministrom zahraničia ČR, ktorým zostal až do svojej rezignácie v októbri 1997. Jeden zo zakladateľov ODS, jej dlhoročný podpredseda a blízky spolupracovník Václava Klausa. S Klausom aj s ODS sa rozišiel v čase politickej krízy v závere roka 1997. V novembri 2000 bol zvolený senátorom za Úniu slobody, v rokoch 2004 až 2009 bol poslancom Európskeho parlamentu (za SNK). V roku 2010 sa ako bezpartajní na kandidátke Vecí verejných neúspešne pokúsil o návrat do Senátu.

Petr Pithart (narodený 2. januára 1941) - Do volieb 1992 bol predsedom vlády SR a preslávil svojou koncepciou "dvojdomu", čo malo byť voľnejšie usporiadanie spoločného štátu. S touto ideou však neuspel a vo voľbách jeho Občianske hnutie prepadlo. Do vysokej politiky sa vrátil v novembri 1996 ako senátor za KDU-ČSL. Bol podpredsedom (1998-2000 a 2004-12) i predsedom (1996-98 a 2000-04) Senátu, v januári 2003 neúspešne kandidoval na prezidenta. V roku 1998 sa stal členom KDU-ČSL. V roku 2012 vrcholnú politiku opustil a venuje sa písaniu a pedagogickej práci.

Slovensko
Vladimír Mečiar (narodený 26. júla 1942) - V čase rozdelenia bol premiérom SR a predsedom Hnutia za demokratické Slovensko. V marci 1994 bol odvolaný, ale po deviatich mesiacoch sa do čela vlády vrátil a vydržal tu do roku 1998. Vo voľbách v roku 1998 síce HZDS zvíťazilo, ale vznikla vláda širokej koalície bez Mečiara. Voľby v roku 2002 HZDS opäť vyhralo, Mečiar však znova nebol schopný zostaviť vládu a zostal v opozícii. V rokoch 1999 a 2004 neúspešne kandidoval na prezidenta. Po voľbách v roku 2006 sa jeho ĽS-HZDS stala členkou vlády premiéra Roberta Fica (Mečiar však v kabinete nezasadol). Vo voľbách o štyri roky neskôr u voličov prepadla a nedostala sa do parlamentu. ĽS-HZDS neuspela ani v ďalších voľbách. V apríli 2012 Mečiar oznámil odchod z čela strany, ktorá neskôr zanikla.

Milan Kňažko (narodený 28. augusta 1945) - Obľúbený slovenských herec, ktorý bol jedným z najbližších Mečiarových spolupracovníkov, podpredsedom HZDS, podpredsedom vlády a ministrom zahraničia SR. Začiatkom roku 1993 sa však s Mečiarom názorovo rozišiel a bol z vlády odvolaný. V októbri 1998 sa na štyri roky do vlády vrátil ako minister kultúry v kabinete Mikuláša Dzurindu. Je členom SDKÚ. Od januára 2003 do februára 2007 bol generálnym riaditeľom televízie Joj. V roku 2014 neúspešne kandidoval na funkciu slovenských prezidenta. Teraz sa prevažne venuje herectvu.

Michal Kováč (5. augusta 1930 - 5. októbra 2016) - V čase delenia republiky bol podpredsedom HZDS a predsedom Federálneho zhromaždenia ČSFR. Vo februári 1993 bol zvolený slovenským prezidentom a vo funkcii zostal do marca 1998. Po svojom zvolení pozastavil členstvo v strane a jeho vzťah s Mečiarom sprevádzala po celej funkčné obdobie rad konfliktov. Všetko vyvrcholilo aférou s únosom Kováčová syna v auguste 1995. V prezidentských voľbách v roku 1999 chcel pôvodne obhajovať mandát v novo zavedené priamej voľbe, ale nakoniec sa kandidatúry vzdal.

Ján Čarnogurský (narodený 1. januára 1944) - Výrazná postava slovenského ponovembrovej politiky Slovenska a predseda vlády SR od apríla 1991 do júna 1992. Dlhoročný predseda Kresťanskodemokratického hnutia (KDH). Samotného rozdelenia republiky sa už nezúčastnil - jeho strana bola v opozícii. Pri predchádzajúcich rokovaniach presadzoval koncepciu samostatného vystupovania Slovenska voči zahraničiu. Do vlády sa na štyri roky vrátil v októbri 1998 ako minister spravodlivosti v prvej vláde Mikuláša Dzurindu. V roku 2000 odstúpil z funkcie predsedu KDH. Založil vlastnú advokátsku kanceláriu a napríklad stál pri zrode bratislavskej Paneurópskej vysokej školy.
Topky 1.1.2018 

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards