Tri dôvody proti digitálnym menám od centrálnych bánk

Centrálne banky nám “predávajú” koncept svojich digitálnych mien (CDBC - Central Bank Digital Currencies) príbehom o ochrane spotrebiteľov. Tí údajne čím ďalej tým viac používajú bezhotovostné platby, čím sa pripravujú o výhodu súkromia spojenú s používaním hotovosti, a vystavujú sa riziku behov na banky a zahraničných útokov na platobné siete.

Nebyť intervencií centrálnych bánk a regulátorov do finančných trhov, boli by tieto riziká zanedbateľné (viac o tom v posledných pár odstavcoch). Realita je ale taká, že spomínané riziká sú reálne a CBDC ich akurát tak zväčšia.

Kým údajný úmysel zavedenia CBDC je udržať súkromné banky v obraze, v skutočnosti tieto CBDC koncových užívateľov budúcich tokenov k centrálnym bankám priblížia. Dôvod je jednoduchý. Blockchainy a blockchainami inšpirované distribuované technológie sú postavené na jednej spoločnej účtovnej knihe, ktorá je buď voľne dostupná, alebo si vyžaduje prístupové oprávnenie. Otvorená bezbariérová distribúcia síce odhaľuje veľa informácií o používateľoch siete a jej tokenoch, no v kombinácii s konsenzuálnym algoritmom ako proof-of-work dosahuje, že by bolo pre prípadného útočníka prohibitívne nákladné na sieť zaútočiť a zmeniť pravidlá - ako napríklad mieru monetárnej inflácie.

Sieť, v ktorej sú distribúcii nastavené bariéry a ktorá nemá konsenzuálny algoritmus podobný proof-of-work nielenže nedosahuje nemeniteľnosť pravidiel, ale tým, že je postavená na jednotnom zdieľanom účtovníctve, dáva potenciálne plnú kontrolu tomu, kto vydáva privilégiá účastníkom siete. Výsledkom je, že centrálne banky ako koneční vydávatelia týchto privilégií by mali omnoho silnejšiu kontrolu nad monetárnym systémom a platobnou sieťou, ako majú dnes. Toto im poskytuje tri veľmi nebezpečné schopnosti.

Helikoptérové peniaze

Dôvodom neustále silnejúce hospodárske cykly za ostatné polstoročie je systém zlých peňazí centrálnych bánk. Neprirodzená expanzia menovej zásoby spôsobuje rast, ktorý je neudržateľný, a trhy sa ho snažia vyčistiť, keď sa ako taký ukáže.

Ekonómovia rakúskej školy pochopili, že skutočným problémom je takýto druh hospodárskej expanzie a nie kríza, ktorá je nevyhnutným a pozitívnym čistiacim mechanizmom. Bohužiaľ, (neo)keynesiánska odpoveď na takúto udalosť je znovu nafúknuť trhy ďalšími monetárnymi intervenciami.

Súčasný dizajn bankového systému ale vyžaduje sprostredkovateľskú úlohu komerčných bánk vo vydávaní úverov podnikateľom. Centrálne banky sú tak frustrované z komerčných bánk, ktoré sú opatrné v situácii, keď ekonomika plne nevyčistila predchádzajúce misalokácie zdrojov a neznížila ceny kapitálových statkov na udržateľnú úroveň.

Okrem toho, keďže podľa dominantnej keynesiánskej pozície poháňa ekonomiku spotreba (tip: v skutočnosti sú to kapitálové investície), centrálne banky by rady “pomohli” vydávaním menovej zásoby priamo spotrebiteľom. Asi netreba zdôrazňovať, že opatrný prístup komerčných bánk k vydávaniu spotrebných úverov v čase rastúcej nezamestnanosti sa nie príliš zhoduje s týmto cieľom centrálnych bankárov. Kým počas COVID krízy vlády do istej miery obišli tieto obmedzenia masovým vyplácaním dávok, takéto praktiky sú komplikované kvôli logistike, byrokracii a legislatíve.

Bližšia integrácia monetárnej pumpy, ktorá saturuje firmy a koncových spotrebiteľov, umožní centrálnym bankám poskytovať kredit či priamo “zhodiť” peniaze individuálnym alebo komerčným držiteľom tokenov. Ani by tým neporušili zdanlivý úmysel udržania komerčných bánk v obraze - tie by stále slúžili ako správcovia účtov a mohli by vydávať kredit tradičnými procesmi.

Toto by však viedlo ku katastrofálnym dôsledkom. Ekonomiky sa ľahko stanú závislé na centrálno-bankovom “fete”. S každou novou krízou museli vedúci monetaristi zvýšiť dávku, rovnako ako závislák musí zvyšovať dávku svojej vybranej drogy, aby ďalej fungovala. A ako s každou závislosťou, čím dlhšie trvá, tým horšie sa z nej dostáva. A kým monetárne predávkovanie, akého sme boli svedkami v Zimbabwe alebo Venezuele, dlho nemusí prísť, ak vôbec, feťáci príliš veľký výkon nepodávajú, ako to už svojou treťou stratenou dekádou ukazuje japonská ekonomika závislá na intervenciách tamojšej centrálnej banky (Bank of Japan).

Negatívne úrokové sadzby

Šetrenie je zlé - alebo aspoň to tvrdí moderný monetaristický pohľad. V keynesiánskom učení nie je priestor pre funkciu peňazí ako poistky v časoch neistoty. Sporiace účty sú iba peniaze, ktoré nepoháňajú rast spotrebou. Negatívne úrokové sadzby sú tak potenciálne najefektívnejšia metóda prevencie zbytočného šetrenia, ktorá má primäť spotrebiteľov zbavovať sa svojich znižujúcich sa zostatkov.

V súčasnosti sa musia centrálni bankári spoliehať na komerčné banky, aby preniesli negatívne sadzby na sporiteľov. Tie ale namiesto toho presviedčajú zákazníkov, aby prechádzali do iných, úroky-nesúcich aktív a stratu z toho, čo zostane, prenášajú na seba.

S centrálno-bankovými tokenmi bližšie spojenými s ich emitentom bude možné nanútiť negatívne sadzby všetkým držiteľom tokenov automaticky. Toto by nepochybne dosiahlo cieľ zvýšenia spotreby a ceny investičných aktív. Ale keďže to bola práve prehnaná spotreba na dlh, rekordne nízke úspory a neudržateľné ceny investičných statkov, čo viedlo ku kreditným bublinám a krízam ostatných dekád, tak myslieť si, že by to isté viedlo k inému výsledku, spĺňa definíciu šialenstva.

Finančné špehovanie

Tretí a finálny dôsledok tokenizovania hotovosti je v potenciáli špehovania finančných transakcií, ktorý vytvára. Centrálne banky sa tvária, že digitálne tokeny majú chrániť súkromie ľudí, ktorí stále menej používajú anonymnú hotovosť. Ale predstava, že akákoľvek zložka vlády, zvlášť tá, ktorá presadzuje pravidlá povinnej registrácie na existujúcich krypto platformách, obmedzuje používanie fyzickej hotovosti kvôli daňovým únikom a používa finančné špehovanie na chytanie nenásilných “zločincov” má starosti o naše súkromie, je smiešna.

Ani neskrývajú fakt, že tokenizácia by im umožnila to, čo zatiaľ nazývajú “dátová analýza”. Nuž a myslieť si, že by od tej neprešli na spracovanie individuálnych dát, by bolo naivné.

Samozrejme, nie je náhoda, že Čína je globálny líder v CBDC. Špehovací potenciál centralizovaných tokenov je pre vládu, ktorá sa snaží mať pod drobnohľadom každý aspekt života svojich občanov, veľmi atraktívny.

Argumenty pre CBDC sú zavádzajúce

Zástancovia centrálno-bankových tokenov argumentujú, že konzumenti potrebujú ochranu proti cieleným útokom na platobnú sieť danej krajiny. Zatiaľ čo taký risk je reálny - napríklad ak by Švajčiarsko chcelo znovu poskytnúť ochranu súkromia zahraničným vkladateľom, mohli by byť Visa a Mastercard dotlačení na vypnutie ich platobných sietí v krajine - tak v takom prípade by sa platobná ekonomika podporená sieťou bankomatov a pobočiek bánk mohla dočasne vrátiť k hotovosti.

Najväčšie útoky na monetárnu výmenu v západnom svete pritom prišli práve od vlád samotných po tom, ako pozastavili alebo limitovali výbery hotovosti v časoch kríz likvidity, ako to bolo v prípade Cypru a Grécka, nehovoriac o tom, že tie krízy boli spôsobené centrálno-bankovými kreditnými bublinami.

A v neposlednom rade, ako sme už spomenuli, argument o ochrane súkromia spotrebiteľov nie je možné vysloviť s vážnou tvárou vzhľadom k histórii neustálej erózie finančného súkromia centrálnymi bankami a finančnými regulátormi.

CBDC prídu a všetko zhoršia

Na záver dodáme, že všetky vlastnosti, kvôli ktorým by ľudia mali klásť odpor k CBDC naopak dávajú najsilnejší dôvod centrálnym bankám na to, aby ich presadzovali a implementovali. A kým predstieraný výskum plusov a mínusov tokenizácie fiat peňazí vytvára zdanie o debate na túto tému, realita je taká, že debata nebude, digitálne meny prejdú a dajú centrálnym bankám viac kontroly, ako kedy mali , a to so všetkými katastrofickými konzekvenciami, ktoré taká kontrola prináša.

Článok bol pôvodne publikovaný v anglickom jazyku tu.