Nedávajme homeopatiká chudobným deťom

Keby začalo slovenské zdravotníctvo plošne predpisovať Rómom homeopatiká, tak by z toho bola kauza ako Brno. Keď posielame Rómov do škôl, ktoré im nedokážu v živote nijako pomôcť, tak len mávneme rukou.

Na Slovensku funguje služba, o ktorej všetci vedia, že nijako nepomáha. Napriek tomu prežíva rok čo rok, využívajú ju desaťtisíce zákazníkov a jej cena v čase pomerne rýchlo rastie. Ak si predstavujete, že hovorím o zázračných metódach chudnutia alebo nejakej homeopatickej lekárni, tak ste na omyle. Hovorím o základných školách, ktoré navštevujú Rómovia z vylúčených komunít.

Tieto deti nastúpia na základnú školu do nultého alebo prvého ročníka a viac ako štvrtina z nich na konci školského roka prepadne. Následne prepadávajú aj ďalšie deti vo vyšších ročníkoch a nakoniec ukončia povinné vzdelávanie v 15 rokoch v 6., možno 7. triede ZŠ. Týmto deťom neostane nič iné, ako nastúpiť na dvojročnú odbornú školu a vyučiť sa za pomocného murára alebo ženu v domácnosti.

Nikto tu netvrdí, že zo všetkých detí by sa mali stať akademici a vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Lenže veľký problém je to, že značná časť detí z určitého prostredia končí systematicky bez poriadne ukončenej základnej školy. Pričom tieto deti majú určite väčší potenciál. V súčasnom školstve však nemajú šancu z viacerých dôvodov.

Po prvé, sú to deti, ktoré často neovládajú dobre slovenský jazyk, čo je problém, keď sa v škole vyučuje len po slovensky. Po druhé, prichádzajú z prostredia extrémnej chudoby a absencie kultúrnych zvyklostí, ktoré väčšinová populácia a jej deti považujú za samozrejmosť. Prepojenie medzi snahou a výsledkom, rešpektovanie formálnych pravidiel alebo víziu budúcnosti a kariéry nemajú deti z vylúčených komunít rodinne vžité. Automaticky tak nezapadnú do formálneho prostredia školy a začnú ho vnímať ako nepriateľské.

Kľúčová otázka je: „Čia je to chyba?“ Môžeme sa na to pozerať tak, že tieto deti nezvládli požiadavky, ktoré na ne škola kladie, zlyhali, a preto je to ich chyba. Toto je však prístup, ktorý je možný len vo verejnom sektore – kde keď služba nefunguje, tak obviníte zákazníka. Ale aj vo verejnom sektore sú určité hranice.

Keby začalo slovenské zdravotníctvo plošne predpisovať Rómom homeopatiká alebo zázračné kryštály, tak by z toho bola kauza ako Brno. Keď posielame Rómov do škôl, ktoré im nedokážu v živote nijako pomôcť, kde sú od začiatku odsúdené na neúspech a utvrdia sa v predstave, že svet gadžov nie je pre nich, tak len mávneme rukou.

Čo s tým? Ľahké a rýchle riešenia neexistujú. Ale dajú sa aspoň vytvoriť podmienky, aby sa veci rozhýbali správnym smerom. Začať by sme mohli odstránením byrokraticko-regulačnej kazajky, v ktorej držíme školstvo. Dva príklady.

Na Slovensku neexistuje možnosť pre deti s materinským jazykom iným ako slovenčina, aby sa mohli v bežných školách učiť slovenčinu podľa iných než štandardných osnov. Hlúpa regulácia, ktorú sa v roku 2018 snažila Zuzana Zimenová odstrániť. Nakoniec jej návrh parlamentom neprešiel.

Inou hlúpou reguláciou je napríklad prísne rozdelenie detí do ročníkov podľa veku. A pritom existujú mnohé príklady toho, ako práve vekovo zmiešané triedy pomáhajú udržiavať stabilnejšiu atmosféru, pomáhajú deťom a motivujú ich, aby sa v škole snažili. Napríklad Juraj Čokyna v knihe A okraje máš kde? opisuje, ako staršie deti na základnej škole, ktoré mnohokrát prepadli a už nemali šancu dokončiť školu, ľutovali, že sa nezačali snažiť skôr. Následne nahrali videoodkaz pre svojich mladších spolužiakov, aby brali školu vážnejšie a nedopadli ako oni. Nebolo by lepšie, keby nemuseli nahrávať videá, ale mladšie deti by videli a mohli interagovať počas vyučovania priamo so staršími spolužiakmi?

Takéto parametrické zmeny môžu pomôcť, ale skutočnú zmenu prinesú až paradigmaticky odlišné modely škôl. V dnešnom školstve funguje jeden štátny vzdelávací program, jeden typ kolónok a jedna štátna školská inšpekcia, ktorá to všetko kontroluje. Ale deti, ktoré prichádzajú do školy z generačnej chudoby, potrebujú úplne iný prístup. Sú často roky pozadu za vývojom väčšinových detí a hodiť ich do štandardnej, všetkými reguláciami pomazanej školy znamená odsúdiť ich na neúspech. Takéto školy potom nie sú služba, ktorá by deťom poskytovala základné vzdelanie a výchovu, ale skôr služba akejsi certifikačnej jednotky, ktorá len oddelí deti, ktoré zvládajú štandardné požiadavky v presne stanovených ročníkoch, a tie, ktoré nezvládajú, nechá prepadnúť.

V USA na pomoc takýmto deťom zaťaženým generačnou chudobou vznikol úplne nový inovatívny typ škôl nazývaný „No excuses“. Ide o školy, ktoré zakladajú podnikatelia a ľudia z neziskového sektora, a ich heslo „No excuses“ (žiadne výhovorky) sa nevzťahuje na deti a ich rodičov – teda zákazníkov. Ale na samotné školy, ktoré sa zaviazali, že už nebudú hľadať žiadne výhovorky, prečo chudobné deti nezvládajú školu, ale upravili svoje organizačné, manažérske a pedagogické fungovanie, aby sa im prispôsobili.

Tieto „No excuses“ školy nevznikli vo vzduchoprázdne, ale umožnilo ich zlegalizovanie paralelného vzdelávania vo forme takzvaných charterových škôl. Ide o školy, ktoré nemusia spĺňať všetky možné regulácie a povinnosti tradičných škôl a môžu vytvárať radikálne inovatívne prístupy k vzdelávaniu. Jediné, čo musia, je preukazovať výsledky – napríklad v podobe základnej gramotnosti. To znamená, že deťom odovzdajú dostatočné vedomosti a zručnosti. Empirické štúdie ukazujú, že sa im to naozaj výrazne darí. Deti zo znevýhodneného prostredia, ktoré chodia do týchto škôl, dosahujú priemerné výsledky detí zo štandardných škôl.

Ako priniesť na Slovensko takúto možnosť? Návrhov už bolo viacero. Autor tohto článku navrhoval po vzore charterových škôl umožniť vznik takzvaných autonómnych škôl, ktoré by fungovali popri štandardných školách. Momentálne sa rozbieha iniciatíva s názvom Eduvolucia, ktorej cieľom je prechod od súčasnej monokultúry vzdelávania k možnosti fungovať v paralelnom systéme, ktorý bude výrazne voľnejší a otvorenejší k inovatívnym prístupom vo vzdelávaní. Prijatie takejto zmeny neprinesie automaticky lepšie školy a kvalitnejšie vzdelanie pre chudobné deti, ale vytvorí plodné podhubie, odkiaľ môžu začať vyrastať miesta, kam budú rady chodiť aj deti, ktoré v dnešných školách často vidia svojho nepriateľa číslo jeden.

Článok vyšiel pôvodne v Denníku N