Čo učiť? Nech rozhodne konkurencia!

Na Slovensku sa deje veľká vec. Otvára sa obsah vzdelávania základných škôl. To znamená, že odborníci na vzdelávanie znova po nejakom čase zasadli a prepisujú to, čo sa naše deti budú a nebudú v školách učiť.

Asi nie je potrebné zdôrazňovať, o akú výbušnú tému ide. Už sa objavujú aj prvé odborné konflikty o tom, čo by malo byť tým obsahom vzdelávania. Na Postoji zverejnil pán Pupala text, ktorý varuje pred snahou vymazávať zo škôl učenie poznatkov a sústrediť sa len na cibrenie zručností ako kritické myslenie, komunikácia, čítanie s porozumením atď. Varuje pred „romantickou víziou prirodzeného vývinu dieťaťa, jeho individuality, pre ktorú treba šiť vzdelávanie na mieru.“ A tvrdí, že „Skill-centred vzdelávanie je mýtus a pomýlený koncept. To, na čom je potrebné vzdelávanie budovať, je relevantná sústava poznatkov, ktorá reprezentuje zdieľaný obsah kultúry konkrétnej spoločnosti.“

Ako reakcia vznikol text niekoľkých odborníkov na vzdelávanie, ktorí buď relativizujú potrebu konfliktu medzi školou zameranou na „poznatky“ a „zručnosti“ alebo ako pán Burjan priamo tvrdia, že pán Pupala argumenty oponentov skreslil, prehnal a vytvoril karikatúry. A poukazuje na nepeknú tvár súčasného vzdelávania, v ktorom sa od žiakov „očakáva, že budú brať na vedomie, absorbovať a na pokyn učiteľa bezchybne reprodukovať“ množstvá faktov. Zdôrazňuje, že vytvorenie priestoru pre budovanie „skills“ nemá ísť na úkor faktického vzdelávania, ale naopak ho doplniť.

Tento a podobné konflikty sú neoddeliteľnou súčasťou každej snahy z centra, v jednom dokumente a hŕstkou odborníkov zadefinovať to, čo sa budú učiť vaše, moje a ďalších 400-tisíc detí na základných školách. Je to ako sa zhodnúť, ako má vyzerať program v piatok o 20:00 jedinej televíznej stanice vysielajúcej na Slovensku. Neexistuje správna odpoveď, len konflikt. Dôležité je si však ujasniť, že zdrojom tohto konfliktu nie je rôzna predstava o piatkovej zábave. Ale zdroj je v utkvelej predstave, že musíme mať jedno centrum, ktoré má rozhodnúť o jedinom programe pre všetkých na piatok večer. A to isté sa týka aj škôl.

Ja môžem súhlasiť s pánom Pupalom, že snahy o učenie kritického myslenia bez konkrétnych poznatkov sú odsúdené na neúspech. A zároveň súhlasiť s pánom Burjanom, že nechcem, aby sa moje deti učili chronologicky vymenovať všetky diela Karla Čapka. Ale neviem, prečo by som mal súhlasiť s tým, aby sa predstavy niektorého z nich o správnom vzdelávaní dostali do ministerstvom pomazaných dokumentov, ktoré budú povinné pre všetky deti na všetkých školách.

Chcel by som, aby páni Pupala a Burjan nepredstavovali reformy školstva, ale svoje podnikateľské zámery škôl, z ktorých si budú môcť detí a ich rodičia vybrať, ale aj slušne odmietnuť. Keď dokážeme prežiť bez jednej centrálnej televízie, rádia, vydavateľstva kníh, jazykovej školy, tak nevidím dôvod, prečo by sme nedokázali prežiť aj bez jediného štátneho vzdelávacieho programu.

Predpokladám, že týmto textom som vytvoril vzácny priestor pre zhodu oboch pánov. Nesúhlasiť so mnou. Skúsim si tipnúť, aké by mohli byť dve hlavne výčitky voči môjmu návrhu.

Pánovi Pupalovi by sa možno nepáčila fragmentácia „spoločnej kultúry“, keďže o zákazníka súťažiace školy by nemuseli učiť deti zdieľané kultúrne artefakty. Trpela by tak spoločná kultúrna identita. Kultúru však deti zďaleka nečerpajú len cez školu. Dokonca z historického hľadiska hrala škola v udržiavaní spoločnej kultúry len minoritnú rolu. Deti sú evolúciou vytvarované nasávačky lokálnej kultúry – robia to automaticky. A dnes už vďaka poznatkom z odboru kultúrnej evolúcie vieme, že ju čerpajú predovšetkým od starších ľudí rovnakej etnicity, ktorí majú vysoký spoločenský status a prestíž.[1] Nemýliť si to s dominanciou, ktorú často využívajú učitelia na školách a ktorá zďaleka nevedie k učeniu. Preto som presvedčený, že spoločná kultúra a identita by určite prežila aj bez dokumentu s názvom Štátny vzdelávací program.

Pánovi Burjanovi by sa pravdepodobne nepáčila komercializácia vzdelávania. Konkurencia, podnikatelia, vyberaví zákazníci, to všetko ovplyvní aj to, akú rolu má učiteľ a v čom bude dôraz pri vzdelávaní. Možno by sa takto generované vzdelávanie zvrhlo na úroveň treťotriednych televíznych realityshow alebo bulvárnych časopisov, kde ide v prvom rade o bezduchú zábavu. Toto vylúčiť, samozrejme, nemôžem, aj keď si myslím, a mnohé príklady zo sveta moje presvedčenie podporujú, že rodičia skutočne vyžadujú od škôl kvalitné vzdelanie minimálne v oblastiach ako čítanie, písanie, počítanie a cudzí jazyk. Na druhej strane, nepreceňujme to, čo zanechávajú dnešné školy v deťoch. Koniec koncov ako píšu samotní autori dvoch spomínaných článkov v Postoji. Pupala správne upozorňuje na štúdie, ktoré ukazujú veľmi slabé výsledky trénovania všeobecného kritického myslenia a jeho prenos mimo expertízu a jeho kritici zasa správne upozorňujú na veľmi slabé udržanie v pamäti množstva faktov a vedomostí, ktoré sa deti počas rokov vzdelávania nabifľujú.

Tým nechcem tvrdiť, že na vzdelávaní nezáleží. Naopak, mojím zámerom je zdôrazniť, že by sme zo vzdelávania a škôl nemali robiť modelársku dielňu, kde necháme nastúpiť deti a cez štátny vzdelávací program zadáme zadanie modelárom (učiteľom), čo z tej hliny (detí) vymodelovať.

Ja ako zákazník (rodič) mám veľmi jednoduchú požiadavku na vzdelávacie inštitúcie. Očakávam, že škola bude v prvom rade priestor, kde sa deti kvalitne naučia základné gramotnosti a potom budú mať kopu, kopu, kopu času skúšať, testovať a prísť na to, čo im ide, čo ich baví a kde je ich miesto v živote. A to kľudne aj na úkor Štúra, Kafku, zloženia žalúdka kravy a hlavného mesta Guyany alebo tréningu kritického myslenia a komunikácie. Možno to nie je v súlade s tradičnejším prístupom pána Pupalu, alebo s progresívnejším prístupom pána Burjana, ale autor aj čitateľ tohto textu si môže oprávnene položiť otázku: Ak sa ani vy nezhodnete, ako môže existovať jediná správna odpoveď zakotvená v štátnom povinnom kurikule?