Keď nejde zmeniť kurz lode, rozdajte záchranné člny
Týždenník .týždeň uverenil dňa 14.4.2023 komentár analytika Róberta Chovanculiaka na tému reformovanie školstva.
Róbert Chovanculiak, INESS:
"Školstvo je ako veľká zaoceánska loď, kde nikto nevie rýchlo zmeniť kurz, aj keď všetci vidia, že smerujú na ľadovec. Na Slovensku sa popálilo už dosť politikov, ktorí prebrali velenie, zahlásili nový smer, začali mykať kormidlom, ale loď nič. Poznám pár ostrieľaných námorníkov, ktorí už rezignovane vyhlásili školstvo za nereformovateľné.
. ja by som však nehádzal flintu do žita. Existuje jeden typ reformy, ktorý sa u nás ešte neskúšal, ale v zahraničí s ním majú dobré skúsenosti. Namiesto výmeny kapitána lode a točenia kormidla raz na jednu, raz na druhú stranu, navrhuje tento typ reformy rozdať posádke záchranné vesty a člny. Pozor, to nie je to rezignovanie na vzdelanie detí, to je rezignovanie na pomoc školstvu zhora. Na to, aby sme pomohli deťom, stačí, že budeme mať dostatok viest a člnov pre všetkých.
Ale opusťme svet metafor. Čo to znamená v konkrétnej praxi školstva? V prvom rade to znamená, že opustíme tlačovkové reformy, pri ktorých sa minister postaví pred kamery a začne vysvetľovať, ako sa zmení obsah vzdelávania, delenie na ročníky alebo kde sa kúpia interaktívne tabule či z čoho sa zaplatia asistenti.
Namiesto toho sa legislatívne umožní vznik nového typu autonómnych škôl, ktoré budú oslobodené od kotvy štátnych regulácií, a výmenou za to prevezmú zodpovednosť za výsledky žiakov. A spolu s tým sa uľahčí evakuácia ľudí z potápajúcej sa lode prostredníctvom zatvárania alebo preberania zlyhávajúcich škôl z rúk verejných zriaďovateľov.
Vo svete tento proces najčastejšie manažuje nejaká stredná úroveň verejného sektora. Teda nie zriaďovatelia škôl ani centrálna vláda. Ale buď regionálna samospráva, alebo nový typ školského obvodu, ktorý sa špecializuje na autorizovanie inovatívnych škôl s dobrou históriou alebo kvalitnou referenciou. A okrem toho je povinnosťou tejto úrovne preberanie nekvalitných zaspatých verejných škôl, kde sa žiakom nedostáva základnej úrovne vzdelania. Na Slovensku by sa mohol volať napríklad Školský obvod autonómnych škôl.
Tento obvod by následne dohadoval zmluvy a podmienky vytvorenia novej školy alebo prebratie starej verejnej školy novým manažmentom. Takáto zmluva nesie v zahraničí názov charter a obsahuje explicitné výsledky, ktoré sa nová škola alebo manažment zaväzuje dosiahnuť. Okrem základnej úrovne gramotnosti žiakov overovanej formou testu zvykne obsahovať aj iné kritériá, napríklad spokojnosť rodičov a žiakov s rôznymi aspektami školy, podiel žiakov, ktorí úspešne dokončia školu a nastúpia na strednú a neskôr vysokú školu, alebo profesionálne návštevy odborníkov na vzdelávanie atď.
Tieto výsledky sú ročne kontrolované a následne sa raz za 5 až 7 rokov pôvodná zmluva prehodnocuje. Ak ide všetko podľa plánu, škole je každý rok umožnené fungovať a na konci obdobia sa zmluva predĺži. Ak škola nemá výsledky, dostane upozornenie na nedostatky, a ak ich v najbližších rokoch neodstráni, zmluva s ňou sa ukončí.
Takáto reforma má dve výhody. Po prvé, udržuje dospelých ľudí na autonómnych školách v pracovnom nasadení. Ich profesijný osud totiž priamo závisí od výsledkov, ktoré s deťmi dosiahnu. Nemôžu zaspať na vavrínoch ako v tradičnej škole, kde sa zo zlyhania často stane norma, alebo sa dokonca zlyhanie začne pripisovať deťom – to ony nezvládajú školu, nie škola ich vzdelávanie.
Po druhé, stále to zlepšuje mix kvalitných a nekvalitných škôl. Keďže je v systéme uľahčený zánik alebo prebratie nekvalitných škôl a na druhej strane je zjednodušený vstup nových autonómnych škôl, tak sa časom prirodzene zvýši podiel kvalitných škôl na úkor nekvalitných.
Takáto reforma nesľubuje skokovo a v jednom momente zlepšiť všetky školy. Nie je to zázračný recept. Je to úniková cesta pre deti, ktoré dnešné školstvo zanedbáva. A je to zelená lúka pre všetkých aktívnych a šikovných ľudí, ktorí majú víziu, ako má vyzerať vzdelávanie v 21. storočí, aj chuť ju realizovať.
Je slovenské školstvo vôbec zreformovateľné?"