Ekonómia pre neekonómov, politická filozofia pre nefilozofov

Kniha „Podivuhodné dobrodružstvá Jonathana
Gullibla
“ z pera amerického ekonóma Kena
Schoollanda
vyšla pred časom v slovenskom
preklade
. Prečo ju čítať?

Ekonómia pre neekonómov, politická filozofia pre nefilozofov

To, že bola preložená do desiatok
jazykov, že je bestsellerom vo svojej kategórii kníh, a že zozbierala
niekoľko ocenení, je možno zaujímavé; ale skutočne, prečo ju čítať? Pretože
ľudská pamäť je krátka, pretože naša kritickosť v prípade zaužívaných
všeobecností zázračne mizne, a pretože schopnosť klásť správne otázky je
v dnešnej dobe ubitá zúfalým nedostatkom predstavivosti. Putovanie s
Jonathanom Gulliblom po neznámom ostrove Corrumpo vedie bez komplikovaného
teoretizovania k odhaleniu mnohých rozporov „modernej“ spoločnosti. Kto im
nerozumie, ten sa len ťažko môže stať skutočným odporcom, prívržencom, či
reformátorom súčasných pomerov. Ten môže v najlepšom prípade dosiahnuť
pozíciu šikovného demagóga – demagóga seba aj ostatných... Dobrodružstvá
Jonathana Gullibla sú preto určené práve ľuďom, ktorí chcú vystúpiť
z tieňa vlastnej nevedomosti a obrniť sa tak voči vplyvu zhubných
pseudoprávd, ktoré sú nám denne servírované.

Jonathan nie je ekonóm či spoločenský
vedec, je len zvedavý chlapec snažiaci sa, v rámci svojich možností,
pomáhať druhým. V kontraste so svojím okolím je však obdarený pohľadom
dieťaťa poznávajúceho svet: pristupuje k problémom bez predsudkov
a kladie otázky. Tento svet je čitateľovi knižky veľmi blízky. Postoje
našich a corrumpských policajtov, politikov, zástupcov jednotlivých odvetví, či
centrálnych bankárov, sa totiž v zásade nelíšia; možno s jemným
rozdielom: absurdnosť ich dôsledkov vyniká na ostrove Corrumpo o čosi
efektnejšie.

Časť zo spomínaných absurdít si
Jonathan uvedomuje okamžite – vyvlastnenie domu a legálna policajná vražda
jeho brániacej sa majiteľky, poprava holiča strihajúceho bez licencie, či
uväznenie poľnohospodára pestujúceho „priveľké“ množstvá potravín; ide predsa o opatrenia,
ktorým súdny človek len ťažko priradí vľúdnejšie prívlastky ako „škodlivé“ a
„degeneratívne“. Veď kto by chcel žiť a pracovať na mieste, kde je jeho
existencia neustále ohrozovaná vyvlastňovacími zákonmi? Ako si predstaviť
ponuku kvalitných a lacných výrobkov v spoločnosti, kde právo na
výrobu majú len štátom vyvolení monopolisti? A ako zlúčiť prosperitu
a bohatstvo s núteným obmedzovaním výroby, či likvidáciou
„nadbytočnej“ produkcie? A predsa, aj keď je odpoveď intuitívne jasná
každému z nás, len málokto má silu vystúpiť z vlastnej
(s)corrumpo(vanej) apatie a vyjadriť nesúhlas. Naša súčasná situácia by
preto nemala nikoho prekvapovať: vyvlastňovanie; nezmyselné udeľovanie
licencií, televíznym vysielaním počnúc a poskytovaním telefónnych služieb
končiac; ničenie či obmedzovanie výroby poľnohospodárskych produktov – všetky
tieto opatrenia sú u nás napriek svojej škodlivosti nespochybniteľnou
samozrejmosťou.

Jonathan však demaskuje aj
opatrenia, ktoré väčšina ľudí považuje za neškodné, či dokonca prospešné: Veď
prečo by mal niekto protestovať proti regulácii nájomného – nepredstavujú snáď
nízke ceny bytov súčasť ideálu, ktorý tak urputne sledujeme? Prečo permanentne
nezvyšovať minimálnu mzdu a sociálne výhody zamestnancov – nie je vysoký
životný štandard pracujúcich prvoradý? Prečo krotiť tlačiarenský stroj
centrálnej banky a nevyrábať ešte väčšie množstvá bankoviek – netrpíme
snáď všetci nedostatkom peňazí? Štipka ekonomických súvislostí vedie k
nekompromisnému odvrhnutiu podobných postojov. Väčšine ľudí však tieto
súvislosti zostávajú skryté a na rozdiel od Jonathana Gullibla sa k ich
znalosti ani nepribližujú. V duchu
toho najtvrdšieho masochizmu tak často dosahujú „ciele“ tešiace len nemnohých z
nich – nedostatok bytov, nezamestnanosť, infláciu a mnohé ďalšie.

Zamestnávateľ totiž nezamestná
pracovníka ktorého mzda by mala prevyšovať peňažnú hodnotu jeho prínosu
podniku. A pokiaľ minimálna mzda a ostatné štátom určené náklady túto
hodnotu prekročia, nemôžeme sa čudovať, že zamestnancovi nakoniec nezostane
žiadna mzda a ocitne sa na dlažbe. Prirodzene, zvyšovaním minimálnej mzdy sa
stále viac ľudí stáva nezamestnanými a nezamestnateľnými...

Rovnaký princíp platí v prípade
majiteľov bytov: Pokiaľ svoje náklady nebudú vďaka regulácii schopní premietať
do nájomného, prestanú stavať nové byty a údržbu tých postavených začnú
zanedbávať. Lacné schátrané byty pre vyvolených – to je skutočný dôsledok
konzistentne uplatňovanej regulácie nájomného.

V súvislosti s infláciou je
potrebné uvedomiť si zásadný fakt: v skutočnosti nikomu z nás
nezáleží na tom, aké množstvo ničím nekrytých papierikov nazývaných „koruny“ má
v peňaženke. Dôležité je, čo si za ne môže kúpiť. Zvýšením množstva
bankoviek sa však množstvo reálnych vecí – tých o ktoré nám ide v skutočnosti,
v ekonomike nezvyšuje. Ľudia sa len ocitajú s väčším množstvom
„papierikov“ v peňaženkách a „zbavujú“ sa ich výmenou za iné veci
ochotnejšie ako pred nárastom množstva bankoviek. Ceny rastú, konštatujeme
infláciu. Získavajú tí ktorí novovytlačené bankovky dostanú ako prví – predtým
než ceny stihnú vzrásť, ostatní strácajú...

Jonathanove dobrodružstvá sa,
bohužiaľ, na tomto mieste nekončia. Spolu s ním sa čitatelia stávajú
účastníkmi série ďalších pokleskov súčasnosti – dôsledkov rozporov ktoré nám vo
víre vlastných každodenností unikajú. A riešenie? Z obavy aby sme
snáď nepokazili čitateľovu radosť ponúkneme dve nápovedy: Prvá: každá autorita,
štátna či neštátna, ktorá sa samozvane chopí „práva“ rozhodovať v mene
ostatných ľudí, dospieva, z pohľadu týchto ľudí, nevyhnutne k
chybným rozhodnutiam – ich skutočné ciele totiž nepozná. Druhá: kolektívne
vlastníctvo, vlastníctvo kde je „majiteľom“ celá spoločnosť, speje
k drancovaniu a likvidácii tohto vlastníctva. Nikto tu nemá motiváciu
investovať – ovocie takejto investície sa totiž rozpočítava medzi všetkých
členov spoločnosti a „investorovi“ tak pripadá v pomere
k vynaloženému úsiliu len miniatúrny podiel; každý je však motivovaný brať
a žmýkať – aj škoda je totiž rozložená medzi všetkých členov
spoločnosti...

Čítajte Jonathana Gullibla. Pretože ľudská pamäť je
krátka, pretože naša kritickosť v prípade zaužívaných všeobecností
zázračne mizne, a pretože schopnosť klásť správne otázky je v dnešnej
dobe ubitá zúfalým nedostatkom predstavivosti.

Šimon Biľo (Liberton.sk, autor študuje NF VŠE v Prahe)

Autor je spolupracovníkom INESS.

INESS is an independent, non-governmental and non-political civic association. All of our activities are financed by grants, 2% tax allocation, own activities and donations from individuals and legal entities. Thus, our operation, scope and quality of outputs, largely depends on your generosity.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards