Zhodneme sa, že sa nezhodneme

Slovenská spoločnosť je dlhodobo rozdelená v niektorých hodnotovo-morálnych otázkach.    Ukázalo sa to pri tohtoročnom referende a ukazuje sa to pravidelne pri vášnivých diskusiách o obsahu výučby na základných školách.

Majú sa deti zúčastňovať na sexuálnej výchove a ako má takáto výchova vyzerať? A ako majú vyzerať jej učebnice? A čo v prípade náboženstva, ktoré vyučovať a ktoré už nie? Alebo sa vám nepáči, že v šlabikári mama varí v kuchyni a oco číta noviny? Rovnako sa môžeme pýtať aj v prípade ďalších morálno-hodnotových otázok.

V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že na tieto otázky neexistuje správna odpoveď. Hodnotovo-morálne a náboženské názory sú čisto subjektívnym vyjadrením preferencií. Ako neexistuje objektívne správna príchuť zmrzliny, tak neexistuje správny názor na to v čo veriť, alebo aký je správny obsah sexuálnej výchovy detí.

V druhom rade – a to je ešte dôležitejšie – hodnotový konflikt vzniká predovšetkým vtedy, keď sa z danej problematiky stane politická otázka. Inak povedané, keď sa o nej rozhoduje vhadzovaním lístkov do volebnej urny. Ak totižto prenecháme nejaké rozhodnutie na demokratické procesy, spravidla bude existovať niekto nespokojný. Predstavte si, ako by to asi vyzeralo, keby sme pred každým letom hlasovali o najlepšej príchuti zmrzliny a následne celé leto mohli lízať len tú víťaznú. Čučoriedkovú!

Toto je aj jadro problému, ktorý stojí za väčšinou hodnotových konfliktov vo verejnom školstve. Ak existuje systém, v ktorom sa z  centra rozhodne o tom, aký obsah a formu bude mať vyučovanie, vzniknú konflikty. Je to potom existencia ministerstva školstva s právomocou ovplyvňovať učebné osnovy konkrétnej školy, ktorá tlačí občanov do politického boja a vyvoláva emócie a vášne. Rovnako ministerstvo školstva musí schváliť každú učebnicu. Slovensko je snáď poslednou krajinou s centralisticky uzatvorenou učebnicovou politikou. Čerešničkou na torte sú potom pocity krivdy v spoločnosti, kde je časť rodičov nútená financovať verejné školstvo, s ktorého obsahom nesúhlasia alebo je priamo proti jeho hodnotovo-morálnemu presvedčeniu.

Dnešný systém tlačí rodičov do nepríjemnej voľby: buď sa uspokoja s tým, že ich deti sú donútené učiť sa veci, ktoré neschvaľujú, alebo sa pustia do politického boja a pokúsia sa donútiť iných rodičov, aby sa ich deti učili niečo, čo zasa oni neschvaľujú.  Výsledkom je prakticky neustály konflikt alebo jeho hrozba a rozdelená spoločnosť. Inak legitímna diverzita názorov a hodnôt sa tak v prípade verejného školstva mení na hru s nulovým súčtom, kde jedni získavajú na úkor druhých. Existujú víťazi a porazení.

Pritom riešenie je také jednoduché. Je ním odluka obsahu vzdelávania od štátu. Vyššie opisované problémy zaniknú, ak budú mať samotné školy právo si rozhodnúť, aký obsah vyučovať a z akých učebníc a následne rodičia svojou voľbou schvália toto rozhodnutie, alebo si nájdu alternatívu. V spoločnosti tak odpadnú chúťky zbrojiť do politického boja proti susedovi, ktorý má iný názor na výchovu detí. Namiesto toho si rodičia budú môcť vybrať špecifickú školu podľa svojich vlastných morálno-hodnotových súdov. To však neznamená, že každý si hneď nájde školu presne podľa vlastného gusta. Ak cez pracovný týždeň chodíte na obedy do miestnych reštaurácií, taktiež nedostanete naservírované vždy to, na čo máte chuť. Pointa však je, že takto decentralizovaný systém má väčšiu tendenciu vyhovieť rôznym chutiam zákazníkov, ako keby sa varilo na základe demokratických mechanizmov.

Úplné oslobodenie obsahu vyučovania spod diktátu ministerských úradníkov a odborníkov zo Štátneho vzdelávacieho ústavu však nie je v blízkej budúcnosti pravdepodobné. Ako alternatívne riešenie sa preto natíska zrušenie povinného vyučovania predmetov, kde môžu mať rodičia silno polarizované názory a nechať tieto predmety ako dobrovoľne voliteľné. Plus zrušiť centralizované schvaľovanie učebníc a nechať toto rozhodnutie na samotné školy, ktoré sú bližšie preferenciám rodičov.