Minimálna mzda ako nástroj rasistov

Aj napriek tomu, že ekonomická analýza verejných politík by mala byť bezhodnotová a v zásade sa nepozerať na motívy a ciele, ale hodnotiť len vhodnosť prostriedkov, môže byť niekedy užitočné pozrieť sa aj na druhý breh. Špeciálne užitočné to môže byť v prípadoch, keď dobre znejúce politiky sú obhajované šľachetnosťou pôvodných navrhovateľov týchto politik a odkazuje sa na ich dobré zámery, pričom tomu bolo (z pohľadu dnešného morálneho presvedčenia) naopak. Ich ciele boli v rozpore s tými dnešnými, pritom používali rovnaké prostriedky. Konkrétne ide o minimálnu mzdu.

Minimálna mzda ako nástroj rasistov

Aj keď sa to dnes môže zdá byť paradoxné, progresivisti a ľavičiari konca 19. a začiatku 20. storočia nezdieľali minoritnú politiku ich dnešných náprotivkov (napr. Fabianskí socialisti Sidney a Beatrice Webb alebo filozof Bertrand Russell koketujúci s eugenikou). Chceli síce pre spoločnosť rovnaké dobro a verili v plánovaný a vedecký prístup k riadeniu spoločnosti, ale túto svoju predstavu o racionálnom prebudovaní spoločnosti preklopili aj do genetického inžinierstva. Ako intelektuálna elita, progresivitsti verili, že práve oni by mali kormidlovať spoločenský a ekonomický progres. Táto elita videla problém chudobných imigrantov a černochov ako príčinu - a nie ako následok – toho, že existovali nízke mzdy. Logicky následne hľadali prostriedky ako ich vylúčiť zo spoločnosti (poprípade aj genofondu) a okrem reštrikčnej imigračnej politiky a rôznych regulácií trhu práce prišli aj so spomínanou minimálnou mzdou.

Prvá plošná minimálna mzda v USA bola zavedená v roku 1931 (Davis-Bacon Act)  so zámerom zabrániť Afro-americkým pracovníkom v konkurencii bielym pracovníkom na federálnych stavebných projektoch. Bieli boli totižto členmi odborov a poberali oveľa vyššie mzdy, než za aké boli ochotní pracovať černosi z juhu. Progresivisti boli presvedčení, že „podradná“, „rasa nízkych miezd“ či „paraziti“ ťahajú celú spoločnosť ku dnu a preto je potrebné im zamedziť v prístupe k práci. A práve minimálnu mzdu považovali za ten správny prostriedok ako toto dosiahnuť.

Dvaja autori mapujúci toto obdobie, Thomas C. Leonard a David E. Bernstein, podávajú množstvo historických dôkazov a zaujímavých citátov z tohto obdobia. Napr. A. B. Wolfe (budúci prezident Americkej asociácie ekonómov) napísal v časopise American Economic Review v roku 1917: „Ak by boli eliminovaní [pomocou minimálnej mzdy] neefektívni podnikatelia, to isté bude platiť pre neefektívnych pracovníkov. Nechcem plytvať sympatiami k žiadnej z tejto tried. Eliminovanie neefektívnych je v zhodne s naším tradičným dôrazom na slobodnú konkurenciu a rovnako v duchu modernej sociálnej ekonómie.“ Iný ekonóm, Seager (taktiež budúci prezident Americkej asociácie ekonómov) vysvetlil, čo by sa stalo s tými, ktorí by nedokázali zarobiť minimálnu mzdu „Ak chceme zostať rasa, ktorá má byť vytvorená schopnými, efektívnymi a nezávislými jednotlivcami a rodinami, musíme pomocou izolácie a sterilizácie odvážne prerezať líniu dedičnosti s tými, ktorí sa ukázali byť ako nevhodní.“

Takéto zneužitie skutočných dopadov minimálnej mzdy sa však nespája len s USA. V roku 1925 bol prijatý zákon o minimálnej mzde v Kanadskej provincii Britská Kolumbia so zámerom a aj skutočným efektom odstrániť japonských imigrantov z trhu práce v drevárskom priemysle. Rovnako minimálna mzda v Austrálii mala za úlohu chrániť životný štandard bielych obyvateľov pred „farebnou“ konkurenciou. Išlo predovšetkým o Číňanov, ktorí boli ochotní pracovať za výrazne menej, ako domáci obyvatelia. Smutný príbeh stojí za minimálnou mzdou aj v Južnej Afrike, kde počas apartheidu bieli zamestnanci v odboroch lobovali za to, aby bola minimálna mzda aplikovaná na všetky rasy a tak de facto vylúčili čiernych zamestnancov z trhu práce. História minimálnej mzdy v Európe je rozdielna. Tu sa tento zákon začal rozširovať až po II. svetovej vojne, keď už boli myšlienky rasizmu onálepkované porážkou nacistického Nemecka a tým pádom úplne zdiskreditované.

Ekonóm Thomas Sowell zo Stanfordskej univerzity spomína, aké mal šťastie, že vstúpil na pracovný trh ako 17 ročný v roku 1948, keď inflácia znehodnotila existujúcu minimálnu mzdu a tým pádom si mohol nájsť svoje prvé zamestnanie. Dnes to môže znieť neuveriteľne, ale nezamestnanosť čiernych mladistvých bola v tom čase pod 10 % (pričom za posledných 50 rokov neklesla pod 20 %). Dokonca dve dekády dozadu v roku 1930 (t.j. rok pred prijatím minimálnej mzdy) bola posledný krat nezamestnanosť mladistvých černochov nižšia ako nezamestnanosť bielych mladistvých. Dnes čosi nepredstaviteľné.

Toto je smutná história cenovej regulácie mzdy, dnes oslavovanej politikmi, voličmi ale aj rôznymi organizáciami snažiacimi sa pomôcť menšinám. Jej súčasní obhajcovia síce nemajú rovnaký zámer s tými pôvodnými, nanešťastie však prinášajú rovnaké dôsledky. A nie zámer ale dôsledok je to, o čo tu ide.

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards