Marečku, techniku študuj! (Hospodárske noviny)

Hospodárske noviny uverejnili 10.5.2016 článok o stave prepojenia vysokého školstva a praxe na Slovensku s vyjadreniami Róberta Chovanculiaka.

Neprekvapí, že nielen oni sú presvedčení, že Slovensko v tejto oblasti trestuhodne zaostáva. Tvrdia to aj všetky naše think tanky, či už súkromné alebo ministerské. V prepojení vzdelávania a pracovného trhu u nás identifikovala problém aj Európska komisia. Všetci by boli radi, ak by sa tieto dve sféry na seba netvárili ako "cudzie ostrovy", čiže aby nevznikali ohromné disproporcie medzi pripravenosťou absolventov našich škôl a potrebami zamestnávateľov.

Ako cudzí ostrov sa však k týmto námietkam správa aj nastavenie nášho školstva. Tam fungujú motivácie, ktoré tento cieľ spochybňujú: napríklad udeľovanie normatívov - "peniaze idú za žiakom" - školy motivujú, aby vyrábali tituly typu "sociálna práca" či "environmentálna ochrana" - keďže tu sa ponúka veľká odmena za málo roboty.

Kde končí sociálny pracovník
Vysoký previs medzi ponukou práce nad dopytom v humanitných odboroch identifikovali aj naše dva ministerské analytické tímy. Podľa Inštitútu vzdelávacej politiky pri ministerstve školstva je medzi vysokoškolskými titulmi vysoká miera prekvalifikácie. Pätina absolventov pracuje na pozíciách, ktoré si jeho vzdelanie nevyžadujú. U bakalárov je to až 50 percent - stratégia, podľa ktorej sa bakalárske štúdium malo orientovať práve na prax, teda v praxi zlyháva.
Podľa štúdie Inštitútu finančnej politiky (IFP) ministerstva financií z januára minulého roka sú bakalári vytláčaní na stredoškolské pozície. Spôsobuje to aj inflácia titulov druhého stupňa, ktorá za posledných päť rokov rástla rýchlejšie o tretinu v porovnaní s predchádzajúcim obdobím.

Oba inštitúty sa však zhodujú v tom, že nesúlad zručností nemáme v rámci únie nijako nadpriemerný. Problém je skôr s absolventmi špecifických odborov, ako je poľnohospodárstvo a humanitné vedy. Podľa IFP v prípade sociálnej práce a odboru environmentálna ochrana uplatnenie v odbore takmer neexistuje (menej ako 20 percent). Sociálni pracovníci sa uplatňujú skôr v administratíve či v štátnej správe. Reálny dopyt po ľuďoch s poľnohospodárskym vzdelaním tvorí sotva tretinu ich celkovej ponuky. Naopak, najväčší nedostatok absolventov je v odbore informačných technológií, kde sa nedarí naplniť až polovica dopytu.

Nie vždy to však nevyhnutne súvisí so zlou štruktúrou vzdelávacích odborov. IFP si napríklad všimol, že hoci zamestnávatelia tvrdia, že v stavebníctve a priemysle je nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, celkový dopyt dosahuje len 60 percent ponuky. Znamená to, že problém je skôr s nedostatočnými zručnosťami absolventov než s nedostatkom ľudí, ktorí tieto odvetvia vyštudovali.

Analytik INESS Robert Chovanculiak sa na svojom blogu zamýšľa nad tým, či slovo "prekvalifikovanosť" nie je príliš veľký eufemizmus a či by sa jednoducho nemal používať pravdivejší pojem "zlá kvalifikovanosť". Skrátka, ak ste vyštudovali nejaký nezmyselný odbor a potom si nájdete prácu len za priehradkou u mobilného operátora, asi to nebude preto, že by trh práce nebol schopný absorbovať kvalitného študenta.

Čo s tým?
Zamestnávatelia dlhodobo upozorňujú, že systém vzdelávania produkuje absolventov v úplne inej štruktúre a počtoch, ako trh práce potrebuje. "Vzniká nesúlad - na jednej strane sú absolventi nezamestnaní alebo neuplatniteľní, a na druhej strane majú zamestnávatelia problém nájsť dostatok kvalifikovaných," hovorí predseda Výboru pre vzdelávanie Republikovej únie zamestnávateľov Igor Patráš. Čoskoro budú chýbať nepripravovaní absolventi vo všetkých sektoroch hospodárstva: "Rovnako v priemysle, ako aj v službách," tvrdí Patráš. A to aj napriek našej vysokej miere nezamestnanosti. Patráš očakáva, že v tento trend sa bude len prehlbovať. "Reformou musíme tendenciu korigovať, inak budeme mať na Slovensku veľké problémy."

Podľa manažéra pre školstvo a vzdelávanie Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Romana Conorta nám v kontexte stredoeurópskej krajiny viazanej vo veľkej miere na nemeckú ekonomiku okrem tradičných remesiel ako je inštalatér, murár, maliar či tesár budú čoskoro chýbať najmä kvalifikované kádre technických odborov.

Podľa Patráša je potrebná reforma financovania systému vzdelávania na základe kvality a výsledkov škôl, a to podľa hlavného kritéria: uplatniteľnosti. "Mal by sa zaviesť prehľadný a objektívny systém hodnotenia kvality škôl na všetkých stupňoch vzdelávania, ktorého výsledky budú prístupné pre žiakov a ich rodičov. Tiež by sa mal zredukovať počet stredných a vysokých škôl, ako aj počet študijných a učebných odborov pri zohľadnení reálnych potrieb slovenskej ekonomiky a skvalitniť systém celoživotného vzdelávania. Musíme efektívnejšie plánovať počet a štruktúru absolventov." Patráš si uvedomuje, že pôjde o nepopulárne opatrenia: "Vyžadujú si veľkú politickú guráž a spoločenskú podporu."
Podobne uvažuje aj Conorto. Aj on by privítal zmenu financovania škôl vzhľadom na uplatnenie: "Štát by mal pozorne sledovať výstupy jednotlivých aktivít a projektov a na základe verifikovaných dát regulovať počty uchádzačov o študijné a učebné odbory vo väzbe na reálnu potrebu trhu práce a vývoja národného hospodárstva. S ohľadom na špecifiká jednotlivých regiónov a sektorov."

Návrhy zamestnávateľov sú tak podobné vízii politicky slabého exministra školstva Eugena Jurzycu, ktorý chcel podporovať "súťaž" medzi školami, a to tak, že by sa skúmali a zverejňovali informácie, absolventi ktorých škôl sa aj naozaj zamestnali. Tie, ktoré by mali rozpor medzi svojou "produkciou" a zamestnanosťou najmenší, by mali nárok na najvyššiu podporu. Ak by však naozaj došlo k regulácii študijných odborov, IFP odporúča sústrediť sa iba na odbory s veľmi nízkou uplatniteľnosťou.

Duálne vzdelávanie
Patráš za najvhodnejšiu formu prípravy absolventov stredných odborných škôl považuje duálne vzdelávanie podľa požiadaviek zamestnávateľov. "Určite môže pomôcť zmierniť nesúlad medzi štruktúrou absolventov a potrebami trhu práce. Je však potrebné vyvinúť veľké úsilie, aby sa do tohto systému zapojil čo najväčší počet zamestnávateľov, škôl a žiakov, rôznymi formami ho propagovať a podporovať zapojenie do tohto systému." Navrhuje aj niekoľko ďalších zmien, napríklad zvýšiť finančnú motiváciu zamestnávateľov.

Sklamane však dodáva, že už pri experimentálnom overovaní duálneho systému, ktorý práve prebieha, pozorujú nízky záujem žiakov aj rodičov o technické vzdelanie a hlavne prepotrebné odbory. Zdá sa mu to prekvapivé: "Duálne vzdelávanie prebieha v atraktívnom prostredí úspešných firiem, so zaujímavým finančným zabezpečením žiakov už počas štúdia," tvrdí. "Rodičia však radšej nasmerujú svoje deti na štúdium študijných odborov bez reálnej možnosti uplatnenia sa. Zdá sa nám to nezodpovedné - zo strany rodičov, ale aj štátu, ktorý takto plytvá s peniazmi nás všetkých. Bude to mať tragické dôsledky, na ktoré budeme ešte dlho doplácať."

Firmy, ktoré vstúpili do tohto systému, sú však ešte len na začiatku procesu. "Buď už majú zazmluvnených žiakov učebnou zmluvou alebo sú v štádiu náboru a pripravujú sa na edukáciu žiakov," tvrdí Roman Conorto.

Strata signálu
Robert Chovanculiak z INESS upozorňuje aj na ďalší problém: diplom, ktorý má mať signalizačnú hodnotu, teda pre zamestnávateľa má byť indikátorom jeho schopností a zručností, už dnes často veľa nesignalizuje. "Aby bol totiž signál funkčný, musí umožňovať deliť ľudí minimálne na dve skupiny - tých, ktorí ho dokážu, a tých, ktorí ho nedokážu získať," píše na blogu.

Aby sa diplomu vrátila signalizačná hodnota, do vzdelávania by sa mal stať proces zvyšujúci ľudský kapitál: "Teda niečo, na čo vôbec vzdelávanie existuje." Odtrhnutie vzdelávania od trhu práce je výsledkom zle nastavených motivácií v systéme. Ako príklad absurdnej neefektivity udáva štrnásť pedagogických fakúlt, ktoré ročne absolvuje 4 600 študentov. Aby sa všetci uplatnili na školách, pedagogický zbor v celej krajine by sa musel kompletne obmeniť každých pätnásť rokov.

Naopak, optimálne zladenie podnetov Chovanculiak vidí na súkromných školách v rozvojovom svete: "V rámci nich existuje priame prepojenie zodpovednosti medzi všetkými aktérmi: platiacimi zákazníkmi, ktorí očakávajú kvalitný produkt vo forme užitočných vedomostí; učiacimi učiteľmi, ktorí sa snažia robiť svoju prácu najlepšie, ako vedia, lebo od toho závisí ich príjem; a majiteľmi škôl, ktorí hľadajú nové a lepšie cesty, ako uspokojiť dopyt po vzdelaní a pritom udržovať náklady pod výnosmi - teda dosahovať zisk."

Znie to poburujúco, že by sme sa mali inšpirovať Afrikou? Má to svoju logiku: "Chudobní ľudia si totiž nemôžu dovoliť platiť na vzdelávanie, ktoré nezvyšuje ľudský kapitál," píše Chovanculiak.

Matej Gašparovič
Hospodárske noviny, 10.5.02016