O gréckych katastrofách písal Jack London už pred sto rokmi (TVNOVINY.sk)

Ku katastrofickým víziám ohľadom kolapsu svetového hospodárstva sa vyjadril pre TVnoviny.sk dňa 27.6. 2011 Juraj Karpiš z INESS. Ako uviedol, nemyslí si, že by sa svet nevyhnutne musel zrútiť do katastrofy. Vďaka technickému pokroku totiž podľa neho v priemere každý novonarodený človek dokáže vyprodukovať viac, než spotrebovať.

Východisko videl v socializme, ale ani ten sa nevydaril.

Písal sa rok 1907 a Jackovi Londonovi – autorovi Volania divočiny či Bieleho tesáka, vyšla kniha Železná päta. To čo v nej autor písal, sa veľmi ponáša na dnešnú situáciu, keď sa na jednej strane hromadí obrovské bohatstvo a na druhej obrovská chudoba.

Výsledkom je, že „boháči“ požičiavajú chudobným až do momentu, keď splátky nezvládnu a niekde na začiatku konca je Grécko.

Pokazená rovnováha

London videl skazu sveta založeného na kapitalizme v neudržateľnosti. Ak chcú bohatí naďalej bohatnúť, musí byť na strane druhej skupina, ktorá od nich nakupuje výrobky – od potravín až po autá. Lenže „druhá“ strana má len toľko peňazí, koľko dostane cez výplaty.

A ak má mať z predaja úžitok aj majiteľ továrne, musí na mzdách vyplatiť menej, než je celková hodnota výrobkov.

„Aby sme dostali zaokrúhlenú sumu, predpokladajme, že celková výroba tovaru v Spojených štátoch činí ročne štyri miliardy dolárov. Teda robotníctvo dostalo v mzdách za to isté obdobie dve miliardy dolárov. Vyrobilo sa za štyri miliardy dolárov tovaru. Koľko z toho môže skúpiť robotníctvo? Za dve miliardy,“ písal London.

Logicky tak nastáva situácia, že majiteľovi sa hromadí tovar, pretože zamestnanci nedostali na výplatách toľko peňazí, aby ho všetok mohli skúpiť.

Krátkodobým východiskom je tovar vyviesť do inej krajiny a počkať, kým sa ekonomika v tomto štáte nerozbehne tak, že aj tam sa bude vyrábať nadbytok.

„Čo sa stane, keď každá, aj tá najmenšia a najposlednejšia krajina na svete so svojim prebytkom v ruke ocitne sa tvárou v tvár ostatným krajinám, z ktorých každá má svoj prebytok v ruke?“ pýtal sa americký spisovateľ.

Svet je na hrane

Napriek hrozivej vízii sa svetu totálny kolaps podarilo oddialiť, ak ho teda planéta neprežila v dvoch svetových vojnách. Lenže v súčasnosti sa už spoločnosť opäť ocitla na hrane.

V roku 2008 skrachoval Lehman Brothers, z celosvetového bohatstva sa vyparilo asi 540 miliárd napožičiavaných dolárov. Spustila sa kríza.

 Viera, že raz „chudobní“ splatia svoje úvery spľasla, peniaze sa sústredili v peňaženkách bohatých a opäť raz autá, televízory či byty nemal kto nakupovať, čo viedlo k poklesu výroby a zvýšeniu nezamestnanosti.

Finančníci a politici naordinovali svojský spôsob liečby – ešte viac pôžičiek. Výsledkom je, že po čase sa ukázalo, že ich Grécko, Írsko, Portugalsko, a tesne pred priepasťou už stojí prakticky celý Západný svet, nedokážu splácať. Hľadá sa preto „finta“ ako moment vytriezvenia ešte oddialiť – euroval.

Svet mal spasiť socializmus

Prieči sa však zdravému rozumu, že súčasný stav, keď sa už priam čaká na „prehriatie“ Číny a dlhový kolaps USA, môže trvať viac než pár rokov (možno už len mesiacov).

London považoval za východisko socializmus. Taký, ktorý by žiadny nadbytok nevyrábal – majitelia by vyplácali také mzdy, aby prakticky všetok vyrobený tovar boli pracujúci schopný kúpiť.

Lenže, ani socializmus sa nevydaril. Narazil na ľudský egoizmus a rôznorodosť. Nové spoločenské usporiadanie neodstránilo chuť mať auto, video a dovolenku pri mori, hoci bohatstvo celej spoločnosti takéto statky neumožňovalo zabezpečiť pre všetkých.

Rovnako nezlepšilo lenivcov či menej šikovných, ktorí svojimi platmi rozčuľovali tých podnikavejších a schopnejších.

Tento systém sa napokon ukázal byť slabším ako kapitalizmus a v závere minulého storočia vo väčšine sveta zmizol.

Nie je to vraj až také zlé

V úvode 21. storočia má svete asi sedem miliárd obyvateľov. Pribúdajú chmúrne analýzy, že čoraz užšia skupina ľudí čoraz viac bohatne a čoraz širšia skupina, čoraz viac chudobnie.

Keďže na planéte naďalej pribúdajú nové „hladné“ krky, nejaví sa reálne, že by bohatí boli nútení zvyšovať mzdy pracovníkov – ak niekto nechce zametať či robiť v bani za určenú mzdu, nájde sa dosť „zúfalcov“, ktorí to zoberú.

O štyridsať rokov bude možné navyše vyberať nie zo siedmich, ale deviatich miliárd jedincov.

Analytik bratislavského mimovládneho inštitútu INESS Juraj Karpiš si však nemyslí, že by sa svet nevyhnutne musel zrútiť do katastrofy. Vďaka technickému pokroku totiž podľa neho v priemere každý novonarodený človek dokáže vyprodukovať viac, než spotrebovať.

„Každý nový človek je po industriálnej revolúcii čistým príspevkom rastu svetového HDP,“ zhrnul pre TVNOVINY.sk.

Lenže milióny ľudí nemôžu nič produkovať – sú nezamestnaní a ich prácu nikto nechce. Technológie navyše, zdá sa, momentálne nenapredujú tak rýchlo, aby dokázali na obmedzenej ploche poľnohospodársky využiteľnej pôdy produkovať viac a viac jedla. K nerastným surovinám sa taktiež žiadne veselé prognózy nepíšu.

Miroslav Grman

TVNOVINY.sk, 27.6. 2011

 

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards