Tri percentá sú priveľa (SME)

Politici navrhujú strop deficitu, ktorý by im v budúcom roku 2012 umožnil hospodáriť s výdavkami o 12 percent vyššími, než sú daňové príjmy. Rozpočtová zodpovednosť vyzerá inak.

Tri percentá sú priveľa (SME)

Maximálna výška dlhu, sankcie pri nedodržiavaní rozpočtov či fiškálna rada sú dobré návrhy. Netreba ich však preceňovať, nie sú zárukou zodpovedného hospodárenia, iba prekážkou pre to nezodpovedné. Sú signálom slušných politikov, že verejné financie vnímajú v dlhšom horizonte ako volebné obdobie.

Účinnosť týchto opatrení po nástupe menej slušných politikov je otázna, ale to nie je dôvod na ich odmietnutie. Podivné je akurát mlčanie okolo ich prípravy. Prečo chýba verejná diskusia?

Z medializovaných informácií sa dozvedáme o limitoch na ročný deficit a štátny dlh. Štátny hospodár by tak mal mať možnosť ísť do mínusu vo výške troch percent HDP a kumulované deficity by nemali presiahnuť v podobe dlhu na HDP 50 až 55 percent.

Slovensko potrebuje inú mierku

V zásade nedochádza k sprísňovaniu podmienok, klasické maastrichtské kritériá deficitu a dlhu dnes už formálne platia, napriek tomu, že sa porušujú. No ako to už býva, nie vždy je červená skutočne červená. Ukazovateľ HDP nie je pre Slovensko vhodnou mierkou, HDP má podstatne inú štruktúru ako v starých štátoch únie.

Slovenská ekonomika je živá predovšetkým z exportu, teda priemyselnej produkcie určenej na vývoz. Tá je však v mnohom dielom technológií a zahraničného kapitálu. Z pohľadu verejných financií je pritom dôležité, že na pracujúce roboty a odchádzajúce dividendy štát uvaliť daň nemôže alebo minimálne tak nerobí.

Rozhodujúcim zdrojom daní a odvodov sú príjmy občanov, hlavne ich mzdy, zisk a spotreba. A práve podiel miezd na HDP je na Slovensku jeden z najnižších v Európskej únii - dosahuje len 37 percent, v porovnaní s európskymi 49 percentami.

Ak porovnáme hrubé príjmy bezdetného človeka s priemernou mzdou, zistíme, že tie dosahujú len 76 percent prepočítaného HDP na obyvateľa, zatiaľ čo priemer v únii je až 132 percent. HDP a príjmy pracujúcich sú tak na Slovensku dve rozdielne veľké kopy.

Ďalej platí, že trojpercentný deficit v absolútnom vyjadrení znamená niečo iné v krajine, ktorej príjmy dosahujú 50 percent HDP, a iné na Slovensku, ktoré vyberá 33 percent HDP.

Čo zaujíma investorov

Tu sa dostávame ku kľúčovému bodu. Aký je zmysel ukazovateľa deficitu verejných financií, ktorý chce do ústavy zaviesť vláda? Vzťahovanie deficitu k HDP je barlička, ktorá sa zrejme nie náhodou dostala aj do maastrichtských kritérií. Šikovne totiž odvádza pozornosť od rozhodujúcej premennej, a tou je schopnosť vlády naplniť štátnu kasu. Relevantné pritom nie je porovnanie s celkovými príjmami štátu (naša vláda nemôže prinútiť nemeckého daňového poplatníka, aby poslal viac eurofondov, či významne zvýšiť príjem z dividend štátnych podnikov).

Relevantné je porovnanie s príjmami z daní a odvodov (ďalej daňové príjmy). Len to je zdroj, z ktorého je možné splácať úroky štátneho dlhu či znižovať dlh. Ponúka sa prostá paralela. Banka vám nepožičiava v závislosti od ceny produkcie vašej práce (napríklad cena vami vyrobenej časti auta), ale od výšky vašich príjmov. Kredit prečerpania vám povolí ako percento vašich príjmov, nie hodnoty vami vyrobených statkov a služieb.

Rovnako finanční investori nepožičiavajú Miklošovi proti hodnote HDP, ale proti jeho schopnosti vyberať dane, z ktorých je schopný platiť úroky a refinancovať dlh. Vynechajme teda zložito vytváraný odhad HDP a vráťme sa do reality daňových príjmov. Zákonodarcovia dnes navrhujú strop deficitu (tri percentá HDP), ktorý by im v roku 2012 umožnil hospodáriť s výdavkami o 12 percent vyššími, než sú daňové príjmy!

Cieľom by mal byť prebytok

Rozpočtovú zodpovednosť si predstavujem inak. Strop deficitu by nemal byť odvodený od hospodárskeho rastu v budúcnosti, ale od ochoty súčasných pracujúcich financovať verejné výdavky. Cieľom by mal byť prebytkový rozpočet, ktorý umožňuje reálne znižovanie dlhu. Dočasný prepad do červených čísel by mal byť v rámci schopností a ochoty obyvateľov potenciálne uhradiť tento deficit. Preložme si navrhovaný deficit do reality - bola by vláda schopná o rok zvýšiť napríklad DPH na 30 percent, aby vyrovnala schodok, ktorý by mali nové pravidlá umožňovať?

V rámci minuloročného balíčka navrhla vláda opatrenia na zvýšenie daňových príjmov o  takmer 600 miliónov eur, t. zn. o necelé štyri percentá celkových daňových príjmov (porovnaj s navrhovaným stropom deficitu vo výške 12 percent daňových príjmov). I napriek rekordným deficitom väčšia odvaha na zvyšovanie daní nebola. Toto je reálna hodnota z čerstvej minulosti vyjadrujúca schopnosť politickej reprezentácie hasiť deficity zvyšovaním príjmov štátu a toto číslo by preto malo slúžiť ako odrazový mostík pri hľadaní nastavenia rozpočtovej zodpovednosti.

Všetko však nasvedčuje tomu, že vyhrá ten druhý, zásadne odlišný prístup. Prístup, ktorý nedefinuje rezervy, ktoré treba tvoriť na zlé časy, ale definuje straty, ktoré je možné tvoriť v podstate permanentne. Spoliehanie sa na budúci ekonomický rast, ktorý potiahne daňové príjmy a udrží relatívnu výšku dlhu v pomere k HDP, nie je zodpovedný prístup. Skôr naopak. Vzbudzuje  dojem, že je to hľadanie ospravedlnenia pre deficitné financovanie. Akoby súčasná dlhová kríza nebola dostatočnou poučkou.

Radovan Ďurana

(Autor je analytik INESS)

SME, 23.8. 2011

 

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards