Martin Vlachynský: Hlavným problémom kapitalizmu je, že žiadny nie je (Menejstatu.sk)

Martin Vlachynský z INESS dňa 29.9.2014 v rozhovore pre portál Menej štátu:

Martin Vlachynský: Hlavným problémom kapitalizmu je, že žiadny nie je (Menejstatu.sk)

Martin Vlachynský je analytikom v think tanku INESS. Asi nikto na Slovensku neposkytuje takú kvalitnú argumentačnú muníciu pre ľudí, ktorí si chcú ubrániť vlastné poctivo zarobené peniaze pred štátom, ako good guys z INESSu.
Martin sa v rámci projektu eurokriza.sk venuje týždenníku Budiž Euro! a pravidelnému vyčíslovaniu nákladov záchrany eurozóny v EuroBill. Na európske témy je jednoznačne odborník na slovo vzatý. Rozprávali sme sa s ním o eure, únii, kríze, bankovníctve a vůbec.

Vráťme sa na úvod do roku 2009. V čase prijímania eura si okrem Jura Karpiša nespomínam nikoho, kto by nebol nadšene za. Prečo tak málo kriticky naladených ľudí v tej dobe?

Euro bolo vnímané ako úspech. Dovtedy nás všetci predbiehali, či už pri vstupe do NATO alebo v čase prístupových rokovaní do Európskej únie. Ale v eure sme ich predbehli my a bolo vnímané ako národná hrdosť.

Aký je tvoj základný argument proti euru?

Prakticky sa ťažko dá predstaviť spôsob, ktorým by sa dalo zamedziť tragédii spoločnej pastviny v eurozóne.
Teda, že sa vlády jednotlivých štátov snažia z eurozóny vytiahnuť výhody na úkor ostatných štátov. Ako keď v Grécku, Španielsku, Portugalsku zleteli úrokové miery a obrovský príliv kapitálu umožnil, aby si vlády mohli dovoliť stavať, čo chceli.

Nie je to ale problém skôr súkromných veriteľov, ktorí nakupovali štátne dlhopisy aj s nízkym úrokom? Štát bol pumpovaný lacnými peniazmi a tie pochádzali od súkromného sektoru.
Ale ten súkromný sektor de facto mal zagarantované, že sú to dlhopisy kryté eurozónou, aj keď to nebolo vyslovene povedané.

Môžme povedať že investori správne počítali s tým, že politici im nakoniec ich straty zaplatia?

Niektorí sa aj prerátali. Cyprus pohorel na tom, že mal grécke dlhopisy. U nás poštová banka spravila slušnú stratu na gréckych dlhopisoch. Ale tie straty vďaka európskej pomoci zďaleka neboli také, ako mohli na voľnom trhu byť. Takže ich predpoklady o tom, že tie štáty budú podržané, aj keď nie úplne na sto percent, sa potvrdili.

Aký bol podľa teba pôvod dnešnej ekonomickej krízy?

Z európskeho pohľadu pri vzniku eura vznikli aj implicitné garancie pre problematické štáty juhu. Znamenalo to, že sa tam nahrnulo strašné množstvo kapitálu. Vznikla bublina na trhu nehnuteľností, ale aj vo verejných financiách. Brutálne narástli príjmy vlád a tým aj výdavky.

Tvrdíš teda, že bez eura, by kríza v Európe nebola?

Nebola by v takej podobe, keď sa vlastne prenáša z jedného štátu do druhého. Ale príčina krízy sa nedá popísať jednou vetou. Stále tu máme USA, ktorých sa euro netýka. Mali tam dotcom bublinu, strašne nízke úroky, Clintonovu politiku vlastného domu pre každého Američana. Sú to dve veci, ktoré sa nakopili v rovnakom čas a spôsobili to, čo tu máme teraz.

Nemohlo by eurokrízu vyliečiť zavedenie nordického eura pre Nemecko a štáty severnej Európy, ktoré sú výrazne ekonomicky kompatibilnejšie, zatiaľ čo Francúzi a juh by si ponechal akési mediteriánske euro?

Euro je politický projekt, ktorý má zjednocovať. A je to ešte taký výmysel Francúzov na Nemcov ako im vykopnúť z ruky ekonomický konzervativizmus. Akonáhle by prišlo k takémuto rozdeleniu na dve eurá, tak by to bol výrazný problém pre európsku úniu a nieslo by to so sebou veľké zmeny.

Čo považuješ za kľúčovú udalosť krízy?

Podľa mňa kľúčová udalosť ešte neprišla. Bolo tu mnoho míľnikov, ale žiaden z nich nebol až tak vyložene drastický, že by to znamenalo totálny obrat vo vývoji Európy. Ten podľa mňa príde v dobe, keď sa v krajinách ako Grécko, Španielsko, Taliansko dostane k vláde strana ako Syriza, Podemos, alebo podobne. A povedia „My tie dlhy nesplatíme a eurovalu nič nevrátime“. To bude ten historický moment, keď eurozóna bude musieť rozhodnúť čo ďalej. Či to v tejto podobe zabalíme a nejak to pretvoríme, alebo sme jedna federácia aj s masívnymi finančnými presunmi.

Takže získanie vládnej väčšiny europesimistickej strany v štáte eurozóny?

Skôr keď naplnia to, čo hlásajú. Neviem aká je reálna politická sila týchto strán. Možno keď Syriza príde k moci v Grécku, tak ich komisia dokáže ukecať a budú to ťahať ďalej. Ale sú tu hnutia ako Podemos, pani Le Penová, Five stars movement, všetko hnutia, ktoré hovoria o tom, že akonáhle sa dostanú k moci a budú ju schopní aj uplatniť, tak obmedzia konsolidáciu a splácanie dlhov.

V aktuálnych eurovoľbách získalo množstvo europesimistických poslancov kreslá v parlamente.

Na jednej strane, v sedemstočlennom parlamente stále máličko, na druhej strane, sú to strašne rozdielne strany. Keď sa pozrieme na Faragea, Svobodných, Sulíka nachádzajú nejakú spoločnú tému v odpore voči Bruselu, ale sú to dosť rozdielne strany. A samotný parlament nemá výraznú moc, je len jednou zo zložiek moci. Preto si nemyslím že tieto euroskeptické strany budú minimálne po týchto voľbách nejakým výrazným nositeľom zmeny.

Aký máš názor na Faragea?

Keď sa pozriem na jeho výroky o imigrantoch, ako berú prácu Britom, nieje to niečo, s čím by som mohol súhlasiť. Vítam ho ako svieži rétorický vietor v parlamente, keď hovorí veci, ktoré si bežní ľudia myslia, ale nieje to môj politický vzor.

Európska centrálna banka a FED riešia štátne zadĺženie rôznymi spôsobmi. Vedel by si vysvetliť rozdiel?

Hlavný rozdiel je v tom, že zatiaľ iba FED spustil ten pravý Quantitative Easing, FED nakupuje aktíva na trhu. Vytlačí peniaze, nakúpi dlhopisy.

Ale iba dlhopisy americkej vlády?

Áno, ale boli tam aj hypotekárne toxické aktíva.
ECB to v podstate spravila len v SMP (Securities Markets Programm) programe, keď nakúpila talianske, španielske dlhopisy. Ale to, čo ECB robí primárne je LTRO (Long-Term Refinancing Operation), čiže požičiava bankám peniaze na tri, aktuálne štyri roky. Tým, že sú LTRO pôžičky časovo obmedzené, tak sa peniaze po čase vracajú. Čiže tie efekty sú trošku iné.
ECB minulý rok odsúhlasila OMT (Outright Monetary Transactions) program, čo je program nákupu štátnych dlhopisov na sekundárnych trhoch, ktorý nahradil SMP, ale stále ho neaktivovala. Je taká zbraň číhajúca v pozadí a to by sa stalo takým pravým kvantitatívnym uvoľňovaním. Minimálna inflácia, hroziaca deflácia, stále zvyšuje pravdepodobnosť, že aj ECB prikročí ku kvantitatívnemu uvoľňovaniu. Ale zatiaľ iba naliala peniaze do bánk a tie sa postupne vracajú.

Ktorý zo spôsobov považuješ za menej nebezpečný?

Ťažko povedať. FED má v rukách dolár, ktorý je stále rezervnou menou. Má na trhu silu, ktorá je oveľa väčšia ako euro. Svetový trh je schopný pohltiť dolárov oveľa viac ako eur a preto sú schopní exportovať infláciu do cudzích krajín. Pri ECB je to čiastočne obmedzené.
Zároveň sú ako keby dve eurozóny. Jadro a periféria. Periférne grécke a španielske banky fungujú mnohé len vďaka ELA (Emergency Landing). Vďaka tomu majú od ECB peniaze aby prežili, lebo na medzibankovom trhu im nechce nikto požičať.
V USA je bankový trh oveľa pevnejší.

Američania nemajú také obrovské banky.

Napriek tomu, že ľudia majú svojskú predstavu o Wallstreet a amerických bankách, tak európske banky sú oveľa väčšie ako americké. Čo už je dané aj tým, že firmy sa tam financujú cez vlastné dlhopisy, alebo cez akciový trh. U nás to funguje skôr cez tie bankové úvery. A preto to aj viac dopadá na ekonomiku, keď úverovanie cez banky nefunguje. Firmy to oveľa viac cítia.

Pred časom sme tu mali taký zaujímavý fenomén, Nemci si požičiavali za nulové úroky. Ako to funguje? Veriteľ poskytne peniaze a dlžník mu po dobe splácania vráti rovnakú sumu?

Áno.

Ako do toho niekto môže ísť?

ECB cez LTRO požičala bilión EUR. To znamená, že v bankách a finančných inštitúciach sa ocitlo značné množstvo cashu. Keď má takáto inštitúcia cash, tak s ním môže spraviť tri veci: zmeniť si to na hotovosť, čo je pri miliardách nezmysel. Druhou možnosťou je uložiť peniaze v centrálnej banke. Tá má ale momentálne na istých depozitoch záporný úrok. Alebo tretia možnosť, požičajú to do ekonomiky. Ale na to musia byť relevantné projekty. V bankách prebieha Asset Quality Review – ECB kontroluje aké aktíva majú banky, ako sú zdravé. Každá banka sa snaží vyzerať čo najzdravšie. Nechce ísť do úverov, ktoré by mohli mať znamienko rizika.
Dvojročné nemecké dlhopisy majú výnos nula, desaťročné jedno percento. To je síce strašne málo, ale z tých alternatív, čo sa ponúkajú, je to pre finančnú inštitúciu možnosť na zváženie. Sú to triple A dlhopisy, v ECB ich môžu zložiť ako collateral (záruka, pozn. aut.) a bez haircutu (percento znížené z hodnoty záruk, pozn. aut.) dostať nový cash a pustiť sa do toho istého znova.

Rovnaká otázka k záporným úrokom na účtoch v ECB. Ak tam má banka peniaze, tak ich suma sa postupne znižuje?

Áno, ale voči tým alternatívam, ktoré banky majú, je to stále významná možnosť, pre ktorú sa pri určitom percente svojich financií rozhodnú.

Príde mi to ako taká smiešna hra.

Takto vyzerá bankovníctvo dvesto rokov. Monetárna politika vyzerá tak, že centrálna banka ťahá za páky ako úrokové miery, povinné rezervy, atď. A nejakým spôsobom sa snaží ovplyvňovať kolobeh peňazí v ekonomike. Keď sa zdalo, že sa ekonomika začína prehrievať a rastie inflácia, tak sa zdvihli úrokové miery a svojim spôsobom sa vysali peniaze z reálnej ekonomiky nazad do centrálnej banky. Naopak, keď hrozila recesia, tak miery poklesli a peniaze sa z centrálnej banky rozliali po ekonomike. S príchodom krízy, ale tento tradičný nástroj nefunguje akoby to centrálna banka chcela.

Ako to mainstream predpokladá?

V podstate áno.
Klasická monetárna politika zlyháva už aj na tom, že sme sa najprv dostali na hranicu nulových úrokov, šli sme do záporných úrokov, ale čo ďalej? Už ostáva iba kvantitatívne uvoľňovanie a to je vnímané ako extrémny nástroj. Kým predtým to bolo iba manipulovanie s peniazmi, teraz je to už je vyložene tlačenie peňazí – nakupovanie aktív za vymyslené nové peniaze. Čo aj mainstream vníma ako extrémny ťah. Ale v situácii, v akej sa nachádza ECB, sa klasické nástroje už vyčerpali.

Stúpenci rakúskej ekonomickej školy čakajú na infláciu už hodný čas. Zatiaľ sa nedočkali.
Stačí sa pozrieť na indexy amerických akciových trhov a tá inflácia je tam hneď vidieť. V Amerike možno došlo k nejakému ozdraveniu, ale tie rasty tam boli slabučké a akciové trhy momentálne dosahujú historické maximá.

A prečo sa to neprejavuje na štatistickej miere inflácie?

Treba rozlišovať Európu a Spojené Štáty.
Voľný cash v Spojených štátoch priteká do akciového trhu a nedostáva sa do spotrebnej ekonomiky. Zároveň sa ho darí do značnej miery exportovať do sveta.
V Európe sme si to už popísali. Keď sa napríklad pozrieme na vývoj úrokových mier štátnych a firemných dlhopisov, tak sú presne opačné. Kým úroky na štátnych dlhopisoch v Európe dosahujú rekordné minimá a španielsky dlhopis je len o trocha drahší ako nemecký, tak spread medzi firemnými dlhopismi v jednotlivých štátoch od roku 2008 rastie. Banky majú množstvo peňazí, ale pre ne nieje racionálne púšťať ich do reálnej ekonomiky. Najlepšie je nakúpiť štátne dlhopisy, napríklad ten nemecký s výnosom jedno percento, dať ho ako collateral do ECB. Dostanú ďalšie peniaze a môžu nakúpiť ďalšie štátne dlhopisy. Aj keď sú tie výnosy v desatinách percenta, tak to dokážu dostatočne točiť, aby slušne zarábali. V porovnaní s rizikom, ktoré sa nachádza v reálnej ekonomike. Najmä v krajinách, kde je hospodárstvo momentálne totálne zamrznuté, ako Grécko, Španielsko, Portugalsko.

Momentálne máme defláciu.
Pohybujeme sa oficiálne okolo nuly.
Celé to ale stojí na tom, čo sa stane s dlhmi v Európe. Eurozóna má úroveň dlhov niekde cez 90 percent HDP, neustále rastú a deficity sa nedarí krotiť. Otázka je, ako sa to bude riešiť. Existuje možnosť, že štáty začnú reálne tvrdo konsolidovať. Zmení sa dôchodkový systém, zmenia sa sociálne systémy, zmení sa zdravotníctvo a prídu skutočné reformy. Pretože škrty platov učiteľom alebo úradníkom sú len desatinky.
Ak sa to nestane, tak príde k momentu, kedy dlh prekročí určitú mieru. Vtedy investori prestanú veriť sľubu ECB, že keď príde prúser, tak dlhy nakúpi. A začnú požadovať naplnenie sľubu. Vtedy ECB začne nakupovať dlhopisy a príde pravé kvantitatívne uvoľňovanie.

A vtedy začne hroziť hyperinflácia?

To nemusí byť weimarské Nemecko, kde deti na vozíkoch nosia kopce bankoviek. Už desaťpercentná inflácia, čo zďaleka nieje hyperinflácia, a na Slovensku sme ju zažili v deväťdesiatych rokoch, je strašne nepríjemná pre ekonomiku. Kolaps meny považujem za menej pravdepodobný.

A pár rokov desaťpercentnej inflácie by podľa teba tie naakumulované dlhy neporiešili?

Inflácia dlhy nikdy neporieši. Verejné financie sú bez reforiem nastavené tak, že generujú deficity. Počiatočný šok z inflácie možno dokáže zredukovať časť dlhov, ale určite to nieje riešenie.
Je to len spôsob ako valiť tú snehovú guľu ďalej dlhšiu dobu. Ak sa začnú nakupovať aktíva, tak inflácia začne stúpať. Ale už v momente, ako sa dostaneme k inflácii 10-12%, tak sa spustia alarmy u voličov. To už bude situácia, keď inflácia už nebudú len “rakušácke reči“, ale bude to reálny problém. Vtedy centrála banka, ak bude konzervatívna, tak zatiahne brzdu. To bude znamenať reštrukturalizáciu dlhov veľkých štátov. Alebo sa inflácia jednoducho utrhne.
To ale nepokladám za pravdepodobné – skôr by potom prišlo k rozpadu eurozóny. Nemci by povedali, že toto už ďalej nemôžu znášať a jednoducho Francúzi, Taliani starajte sa o seba sami.

Svojho času sme v celej Európe žili eurovalmi, teraz akoby sa pod nimi zľahla zem.

Skutočný efekt mal až OMT program – nakupovanie dlhopisov európskou centrálnou bankou. Keď si spomíname nato, čo sa tu dialo v tom 2011, keď padla slovenská vláda, tak išlo o to, aby sa mohol dočasný euroval navýšiť. Vláda padla, zvýšenie sa odsúhlasilo, ale euroval následne nedokázal na trhu nájsť záujemcov. Investori mu jednoducho neverili.

Takže euroval je v podstate fiasko?

Vráťme sa do roku 2011, keď leteli prudko hore úroky na dlhopisoch Talianska a Španielska. Hrozilo, že Taliansko padne. Malo sedempercentné úroky, čo bol totálny hrozil kolaps tretej najväčšej ekonomiky eurozóny. Skúšala sa spraviť finančná páka na euroval. A to napriek prelomeniu slovenského hlasovania na trhu neprešlo. Preto sa na prelome rokov rozbehlo LTRO, ktoré dokázalo zabrzdiť rast dlhopisov. Euroval nebol takou silnou zbraňou, ako sme si predstavovali.

Boli teda eurovaly zbytočné?

Dokázal zahasiť problémy v Grécku.

Bol teda pád vlády zbytočný?

Problém je ten, že my sme do eurovalu zatiaľ nijakým citeľným spôsobom neplatili. Dočasný sa nás vôbec nedotkol. Do trvalého sme poslali nejaký základný kapitál, ktorý ale nie zásadný pre slovenský rozpočet. Dali sme iba garanciu.
Euroval predal dlhopisy, peniaze poslal Španielsku, Grécku, Cypru. A my teraz dúfame, že to budú splácať. Akonáhle by sa stalo, že by to tie krajiny odmietli, alebo nedokázali splácať, v tom momente prídu na radu naše garancie. Až vtedy by sme naplno pocítili, čo je to euroval, pretože by sa jednalo o stovky miliónov, ktoré by museli ísť zo slovenského rozpočtu. Dokiaľ toky medzi eurovalom a dlžníkmi fungujú, tak je to ok. Ale akonáhle by sa zasekli, vtedy je to prúser.

Euro nafúklo bubliny v krajinách južnej Európy a ich spľasnutie teraz krvopotne riešime. Ale aj súkromný sektor dokáže nafukovať bubliny cez frakčné rezervy a vytvárať cykly ako centrálna banka.

Frakčné rezervy považujem, za morálny a právny problém bankovníctva. Človek uloží svoje peniaze v banke a tá ich požičia ďalej. Ostane len lístok o dlžobe.
Ekonomika môže fungovať aj s frakčnými rezervami, avšak nesmie sa tam vyskytovať morálny hazard.

Čo rozumieš pod morálnym hazardom?

Ak sa pozrieme na freebanking v Škótsku, tak ten bol tiež založený na frakčných rezervách. Banky rovnako dokázali nafukovať kredit. Ale ak prišlo k problémom v nejakej banke, tak si to primárne odniesla práve tá banka. Neexistoval tam centrálny stanovovateľ úrokovej miery, neexistoval tam lender-of-last-resort, ktorého predstavuje v dnešnej dobe centrálna banka. Tieto dve funkcie výrazne multiplikujú riziko, ktoré sa vo frakčnom bankovníctve nachádza. Potom to prináša to, čo zažívame teraz.

Takže centrálne bankovníctvo považuješ za kľúčový problém?

Áno. Čo sa týka hospodárskych kríz, bublín a pádov, tak som presvedčený, že centrálne bankovníctvo kvôli stanovovaniu netrhových, ale úradnícky určených úrokových mier je problémom. Úroková miera je najdôležitejšia cena, aká môže byť v ekonomike. Videli sme, čo sa stane, keď úradnícky stanovíme cenu topánok, polievok, mlieka, ako sa to dialo za socializmu. A to isté sa týka úrokovej miery.
Ak sa k tomu pridá lender-of-last-resort a too-big-to-fail, vznikne nám obrovské morálne riziko. Banky sú motivované správať sa rizikovo, lebo vedia, že zato neponesú zodpovednosť.

Dožijeme sa my niekedy konca centrálneho bankovníctva?

Centrálna banka predstavuje obrovskú politickú moc. Má možnosť výrazne v krátkodobom horizonte ovplyvňovať ekonomiku, síce nie vždy tak, akoby si to želala. Ale predstavuje výraznú silu. Nemyslím si, že sa nejaké politické zoskupenie rozhodne tejto moci vzdať. Skôr tu vidím nové disruptívne technológie, napríklad bitcoin, ktoré by mohli viesť k paralelnej ekonomike. Tá možno nebude znamenať kolaps finančného systému, alebo úplnú revolúciu, ale začne sa vytvárať alternatíva. Toho sa asi dožijeme.
Začnú vznikať nové alternatívy, na ktoré klasické centrálne bankovníctvo nebude vedieť reagovať.

Má dnešný kapitalizmus aj iný problém ako centrálnu banku?

Hlavným problémom kapitalizmu je, že kapitalizmus nieje.
Momentálne sa prerozdeľuje okolo 50 percent produktu. Za socializmu, to bolo možno 80 percent, ale to centrálne riadenie je stále obrovské. Ja nedokážem hovoriť o surovom kapitalizme, pretože ho nikde nevidím.

V prípade existencie skutočného kapitalizmu, by trh všetko vyriešil?

Táto veta je klasický argument, ktorý sa hádže do tváre zástancom protrhových riešení. Tu je predpoklad, že všetko má nejaké riešenie do ideálneho stavu. Samozrejme veci ako chudoba, hmotný nedostatok, určitá úroveň nezamestnanosti, stále existujú v takom, aj onakom systéme. Ide len o to, že podľa môjho presvedčenia, trh lepšie dokáže koordinovať činnosť ľudí, aby tieto neduhy zo svojich životov odstraňovali ako centrálne riadený systém.
Ja preto nehovorím „trh to vyrieši“, lebo nič nemá definitívne riešenie. Ľudia budú bohatí aj chudobní, stane sa, že zomrú od hladu, budú mať choroby. Nedostane sa každý človek na svete k CT vyšetreniu a najmodernejším liekom na rakovinu. Ľudské potreby budú stále existovať, ale trh ich dokáže lepšie napĺňať.

Na záver by som sa ešte pár otázok rusko-ukrajinskému konfliktu. Na vašom webe ste kritizovali sankcie ako situáciu, ktorá poškodzuje obe strany. Ako by sme sa teda mali správať k Rusom?

Ak by som mal tú moc, tak by som reagoval iba čisto politicky. Ignoranciou ruských politikov a zmrazením vzťahov. Jednoducho im dať najavo, že toto sa nerobí. Ekonomické sankcie sú taký zúfalý krok ukázať, že niečo robíme. Za prvé, sankcie dopadajú negatívne na obe strany. Za druhé, nedopadnú na politikov, ale na občanov. A za tretie, nefungujú. Na Kube sú sankcie už 50 rokov a to je maličký štátik v Karibiku, ktorý nič nemá. Rusko je obrovské, má susedov ako Čínu a celú Áziu, ktorým sú nejaké európske sankcie fuk. Prinesú len ekonomické straty, ale nebudú mať moc, aby nejakým spôsobom donútili Putina čokoľvek spraviť.
Niečo zlé sa deje a európski politici chcú ukázať, že nejakým spôsobom proti tomu zasahujú. Ja si ale nemyslím, že majú v portfóliu nástroje, aby s tým niečo urobili. Sankcie za ten nástroj nepovažujem.

Že občianske slobody sú v Rusku výrazne obmedzované je známe, ale ako je to tam s ekonomickou slobodou?

Nastáva taká komická situácia, že tým ako sú mnohí protrhoví ľudia v Európe aj Spojených štátoch, napríklad Ron Paul, nabrúsení na vlastné vlády, tak začínajú inklinovať k Putinovi a k Rusku. Rusko aj Európa sú na zlých trajektóriach, čo sa týka ekonomiky aj osobnej slobody. Ale Rusko má výrazný náskok. Rusko je neuveriteľne skorumpované, ruský štát prežíva len na príjmoch z ropy, súdnictvo tam poriadne nefunguje a korupcia je tam obrovská.

Korupcia je ale problém štátneho sektoru a s reálnou ekonomickou slobodou nemusí až tak súvisieť.

Ale Rusko, to je Gazprom. Je to extrémny štátny korporativistický model. To čo si hovoríme o Spojených štátoch, kde banky a korporácie ovládajú politikov a nazývame to korporativizmus, tak v Rusku to je v extrémoch. Rusko nieje štát, kam by som chcel ako podnikateľ emigrovať a zakladať tam start-upy.

Slovensko je momentálne medzi dvoma mlynskými kameňmi, na východe autoritívne Rusko, na západe socialistická únia. Ako by sme sa mali v tejto situácii správať?

Ja sa obávam, že Slovensko je strašne malé a bezvýznamné aby nejakým výrazným spôsobom dokázalo zamútiť dianím. My sa môžeme v niečom pridať na stranu Fínov, v niečom na stranu Nemcov atď. Mali by sme sa snažiť oponovať nesprávnym veciam, ktoré sa v Európe dejú. Nemyslím si ale, že sme schopní sami urobiť nejaký rozhodujúci krok, ktorý by nás, alebo samotnú Európu dostal preč z tejto trajektórie. Skôr si myslím, že nám ostáva čakať na to, čo sa v tej Európe zomelie a potom sa pridať na tú lepšiu stranu.

Menejstatu.sk, 29.9.2014

INESS is an independent, non-governmental and non-political civic association. All of our activities are financed by grants, 2% tax allocation, own activities and donations from individuals and legal entities. Thus, our operation, scope and quality of outputs, largely depends on your generosity.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards