Primitívny komunizmus je mýtus

Blíži sa 17. november, najlepší čas si zopakovať, prečo socializmus nikdy nikde nefungoval. Tentokrát však nebudem písať o dôležitosti cien, podnikateľov a zisku, ale o živote lovcov a zberačov. To je základná úroveň spolupráce ľudí, z ktorej budovali svoje teórie aj mnohí socialistickí teoretici.

Napríklad Marx a Engels čerpali poznatky o živote v „prirodzených podmienkach“ z diela etnografa Lewisa H. Morgana, Ancient Society. V ich chápaní žili lovci a zberači v stave “prvotného komunizmu”, kde neexistovalo súkromné vlastníctvo, a teda ani nerovnosť a všetci ochotne pridávali ruku k spoločnému dielu. „Vznešeného divocha“ poháňali jeho sociálne inštinkty – túžba po rovnosti a altruizmus. Ich záverom bolo, že ľudia sú prirodzene prednastavení na život v socializme a až civilizácia a kapitalizmus nás pokazili.

Automatickou reakciou ekonómov na tieto tvrdenia je, že takto môže fungovať spolupráca len v malých spoločenstvách desiatok či stoviek ľudí. My však naše bohatstvo čerpáme zo spolupráce miliónov až miliárd ľudí. Tu nám naše komunistické inštinkty nepomôžu, a preto potrebujeme trh.

Toto síce nie je nesprávna odpoveď, ale vychádza z nesprávneho predpokladu. Že komunizmus fungoval aspoň v dávnej minulosti na úrovni malých skupín. To je omyl. Posledný mesiac som vypĺňal voľné chvíle čítaním literatúry o kooperácii v skupinách lovcov a zberačov. Tejto téme sa venuje množstvo nového antropologického a evolučného výskumu. My, ekonómovia, by sme sa mohli toho veľa naučiť, keby sme mali ucelenú teóriu evolúcie kooperácie a koordinácie od malých tlúp a kmeňov, cez prvé menšie civilizácie až po dnešný globálny trh. Chýba nám antropologická učebnica ekonómie.

Ale späť k primitívnemu komunizmu. Na prvý pohľad sa skutočne môže zdať, že život lovcov a zberačov fungoval v súlade s Marxovým heslom „každý podľa svojich možností a každému podľa jeho potrieb“. Antropológovia po celom svete narážajú na kmene, kde sa lovci bez problémov delia o svoju korisť so všetkými členmi kmeňa. Rovnostárstvo je normou v živote prírodných národov.

Reciprocita v génoch

Stačí však trocha nazrieť pod kapotu rovnostárskych spoločností a uvidíte, že táto spoločenská idylka nie je ani tak výsledkom vrodených sociálnych inštinktov ľudí, ale skôr rôznych mechanizmov, ktoré držia na uzde vlastný záujem jednotlivcov a usmerňujú ho produktívnym smerom. Rovnostárstvo je síce norma, ale tá je výsledkom komplexného systému “bŕzd a protiváh”.

Pozorované rovnostárstvo tak nie je výsledkom vrodeného altruistického správania sa ľudí. Nenájdete za ním dobrotu srdca. Delenie sa o ulovenú korisť je lokálna spoločenská norma, ktorá je výsledkom kultúrnej evolúcie za daných podmienok. Jedna z hypotéz tvrdí, že rovnostárstvo je kultúrna adaptácia na chronický “život na hrane” bez možnosti sa dostatočne predzásobiť na neočakávané situácie. Egalitarizmus je teda poistná schéma. Nie vrodená preferencia Homo Sapiens.

Aby lovci a zberači udržali túto redistribučnú schému funkčnú, nemohli sa spoliehať na naše komunistické inštinkty. Neexistuje žiadny malý vnútorný Marx, ktorý by našepkával pravekým ľudom, že sa majú nezištne podeliť s ostatnými a tvrdo pracovať na spoločnom úsilí. Existuje len prísna darwinistická logika, v rámci ktorej musí vlastnosť organizmov prejsť neúprosným sitom reprodukčnej výhody. A nepodmienený, nediskriminačný a nestrategický altruizmus to má v tejto logike ťažké. Bol by ľahko zneužiteľný a slúžil k reprodukčnej výhode ostatných.

To neznamená, že spolupráca a dobro nedokážu v evolúcii vyplávať na povrch. Znamená to len, že musia nájsť tie správne mechanizmy a nadstavby, ktoré dokážu skrotiť naše staršie, živočíšne sebecké pudy. A toto je oblasť výskumu, ktorej sa venujú evoluční psychológovia, evoluční antropológovia a mali by sa aj evoluční ekonómovia.

Jedným takýmto mechanizmom, na ktorý evolúcia narazila na úrovni menších kmeňov s vysokou sociálnou hustotou, je napríklad stratégia “aký požičaj, taký vráť ”. Keď opakovane vstupujete do interakcie s rovnakými ľuďmi, vytvoríte si medzi sebou puto. V štúdiách evolučnej antropológie ho nájdete pod pojmom reciprocita. Literárne ho nazývame priateľstvo. Kde funguje reciprocita, tam platí, že pomocou “tebe” pomôžem “sebe”. Velikán evolučných vied Robert Trivers toto správanie nazval “recipročný altruizmus”. Aj keď v skutočnosti nejde o altruizmus. Je to mutualizmus -  quid pro quo (niečo za niečo). Homo sapiens žil tak dlho vo vysokej hustote recipročných vzťahov, že nás evolúcia dokonca stihla vybaviť genetickými adaptáciami na život v nich. Tieto adaptácie voláme ľudské pocity a emócie.

Pocit náklonnosti a priateľstva je “navádzací systém”, ktorý nás postrkuje smerom k ľudom, pri ktorých sa môžeme spoľahnúť na recipročné vzťahy. Pocit morálneho pohoršenia a zlosti je “odpudzovací systém”, ktorý nám pomáha rozviazať vzťahy s podvodníkmi. Podobne ako nás pach hniloby odpudí od skazeného mäsa. Pomstychtivosť funguje ako “odstrašovací systém” pre potenciálnych podvodníkov. Pocit vďačnosti je “motivačný systém”, aby sme nezabudli oplatiť dobro. Hanba a zlé svedomie je zas “demotivačný systém”, ktorý nás vystríha pred pokušením. A podozrievavosť je “radarový systém”, ktorý pomáhať detegovať potenciálnych podvodníkov – ľudí nehodných priateľstva/reciprocity.

Reciprocita v kultúre

Nad vrodenými emóciami postupne vznikla aj nadstavba v podobe naučených kultúrnych variantov. Aj tie majú v sebe neodškriepiteľný otlačok dôležitosti reciprocity pre spoluprácu. Najstaršia písomná zmienka Chammurapiho zákonníka obsahuje pravidlo: „Ak niekto vypichne oko inému človeku, jeho oko bude vypichnuté. Ak vyrazí zuby druhému, budú vyrazené jeho zuby.“ Cez židovsko-kresťanskú tradíciu sa recipročné pravidlo „oko za oko; zub za zub“ stalo súčasťou aj západného sveta. Ale podobné recipročné pravidlá obsahuje každý etický kódex na celom svete. Od Ázie cez Afriku až po Ameriku. Ich zoznam nájdete na Wikipédii pod pojmom „Golden rule.“

Ešte oveľa viac by sa dalo popísať o ďalšom podpornom mechanizme fungovania spolupráce v podobe reputácie. Tá totiž pomohla rozšíriť spoluprácu aj do spoločenstiev s menšou sociálnou hustotou. Kde už nestačí spoliehať sa len na svoju vlastnú skúsenosť, ale musíte sa spoliehať aj na skúsenosti iných. Homo Sapiens je zviera posadnuté manažovaním svojej reputácie. Veľkú časť toho, čo v živote robíme, je len o tom, že chceme zlepšiť svoj obraz v očiach druhých. Niet sa čomu čudovať. Mať dobrú reputáciu bolo v našej evolučnej histórii otázkou života a smrti. Kedysi neexistovali zdravotné poisťovne a na dôchodok sme si nešetrili do správcovských dôchodkových spoločností. Na služby starostlivosti o chorých a starých sme si šetrili investovaním do dobrej reputácie.

Reputácia je pravdepodobne dôvod, prečo si dávame „mená“. Tie môžu ľahšie nasiaknuť reputáciou. Alebo je tiež dôvodom, prečo tak radí ohovárame. Ohováranie je zakódované v našej prirodzenosti (na rozdiel marxistického hesla) a slúžilo ako praveký internet pre šírenie reputačne relevantných informácií.

Takto by sa dalo pokračovať dlho, ale pointa by už mala byť zrejmá. Nie sme prirodzení socialisti ani na úrovni tých menších spoločenstiev s pár desiatkami jednotlivcov. Socializmus nefunguje ani tu. Aby ľudia prispievali podľa svojich možností a rozdávali podľa potrieb všetkých zúčastnených, sú potrebné funkčné mechanizmy, ktoré nasmerujú vlastný záujem jednotlivcov k dodržiavaniu miestnych noriem. Zabezpečia, že pomocou tebe pomôžem sebe. Napríklad reciprocita a reputácia.

04.11.2024, Pokrok bez povolenia