Ako sa nemá robiť politika lekcia 34: Príplatky

Na septembrovej schôdzi parlamentu skupinka poslancov za stranu Smer-SD navrhla znovunaviazanie príplatkov za prácu v noci a cez víkend na minimálnu mzdu. 117 poslancov tento návrh poslalo do druhého čítania. Následne v októbri prešiel výbormi a dostal sa na ďalšiu naplánovanú schôdzu. Od toho momentu sa návrhu chytili médiá a medzi zamestnávateľmi prepukla panika.

Toto je ukážková lekcia, ako sa nemá robiť politika. Problémov je viacero. Za prvé takýto poslanecký návrh, ktorý obchádza všetky legislatívne procesy, ešte viac prehlbuje regulačnú neistotu. Ak sa vám zdá, že preháňam, tak rovnakým postupom bude parlament hlasovať o zvyšovaní osobitného odvodu v regulovaných odvetviach, o zákaze nedeľného predaja, či novej verzia bločkovej lotérie v gastrosektore. V zásade žiadny podnikateľ na Slovensku si nemôže byť istý, či mu skupinka poslancov v parlamentu neprekazí jeho kalkulácie na najbližšie mesiace. Či mu napríklad skokovo, nečakane a výrazne nezvýši dane alebo náklady práce.

Druhý problém je, že ide o nárast príplatkov približne o 12 %, čo je pre sektory s vysokou mierou práce cez víkend a v noci ako gastro, cestovných ruch, priemysel, či pekári pomerne výrazný nárast. Zdôrazňujem, že ide o ten cestovných ruch a gastro, na ktorých najviac dopadla pandémia a divoké opatrenia vlády. A ide o ten priemysel a tých pekárov, na ktorých najviac dopadá energetická kríza a inflácia tlačená lacnými peniazmi.

Z týchto dvoch argumentov by nemalo vyplynúť, že žiadnemu zamestnancovi na Slovensku by nemali budúci rok vzrásť príplatky. Dôležité je však položiť si otázky: o koľko a akému. Spomínané globálne krízy dopadajú rôzne na rôznych podnikateľov v rôznych sektoroch. Pre niektorých by nečakané zvýšené príplatkov mohlo znamenať problémy v podnikaní, čo neskôr znamená problémy pre zamestnancov. Iní podnikatelia však môžu mať na dlhšie obdobie nakúpené energie, alebo im z nejakého dôvodu rastie dopyt po ich službách. Pre nich nemusí byť taký problém zaplatiť vyššie príplatky. Ako medzi nimi rozlišovať?

Jednoducho – to je práve úloha dohôd a rokovaní na úrovni podniku medzi zamestnávateľmi, zamestnancami a predovšetkým odborármi. Ak tí vedia, že sa nejakému podniku darí, mali by s manažmentom rokovať o navýšení príplatkov a nie sa spoliehať na centrálne a plošné riešenia z Bratislavy. To totižto nakoniec škodí z dlhodobého hľadiska aj im samým. Podrýva to úlohu odborárov v ekonomike.

Ak by chcel niekto takýto decentralizovaný spôsob zvyšovania miezd odbiť s tým, že „na Slovensku máme plošne nízke mzdy a preto musíme tlačiť na plošné zvyšovanie“, tak mám preňho dobrú správu. Tento príbeh už dávno neplatí. V porovnaní s krajinami strednej a východnej Európy, s ktorými súťažíme o zahranične investície, máme druhé najvyššie mzdové náklady. Nižšie mzdové náklady ako my majú Poľsko, Litva, Maďarsko, Rumunsko aj Bulharsko. Pred nami je len Česko. A to tiež len z toho dôvodu, že do metodiky Eurostatu sa nezapočítavajú náklady na dovolenky, sviatky, voľno u lekára alebo rôzne stravne lístky a rekreačne poukazy a podobne. Ak by sme toto všetko zobrali do úvahy a porovnali náklady na odpracovanú človeko-hodinu, tak predbehneme aj Česko.