Bez obeda

V médiách stále rezonuje  opatrenie z dielne vládnej koalície o tzv. obedoch zadarmo. Ja by som ich skôr nazvala leukoplastom na otvorenú zlomeninu, zlomeninu školstva.

Nie je to tak dávno, čo som sa ako pätnásťročná tešila z vlakov zadarmo. Áno tých vlakov, ktoré v tejto dobe viac stoja, horia alebo meškajú. O tých sa však toho popísalo už dosť a na vlastnej koži som pocítila, čo to znamená – za čo si neplatím, na tom mi nezáleží – a zistila, že nie sú tak úplne zadarmo. Kiežby to pochopili všetci voliči za almužnu.

Čo mi v hlave vyvolalo ešte viac otáznikov sú spomínané obedy. Obedy za 1,20 eur, ktoré sa k nutrične hodnotnej a chutnej strave približujú rýchlosťou horiaceho vlaku k Novým Zámkom. Toľko problémov kvôli tak nízkym poplatkom za každý obed, s ktorým vedenie a kuchárky musia denne bojovať, sa ako vidíme najlepšie rieši zavedením obedov zdarma. Jediné, v čo dúfam, je, že po prvom roku všetky školy uvedú štatistiku, koľko jedla sa muselo vyhodiť. Kto by predsa odhlasoval svoje dieťa z obedu keď je zadarmo? Kto by ho tam neprihlásil? Detí bude chodiť na obedy ešte viac, hlavne tých stredoškolských, ak vládna koalícia stihne schváliť aj to.

Stručne k situácii na stredných školách, budem hovoriť z osobnej skúsenosti. Chodím na strednú školu, ktorú navštevuje niečo cez 500 žiakov. Obedy si škola nevie  zabezpečiť vo vlastnej réžii, preto sa dovážajú z neďalekej školy. Naša jedáleň nemá kapacitu ani 100 miest. Teraz si skúsme všetci predstaviť 500 žiakov prihlásených dennodenne na obed, z ktorých chodí momentálne pravidelne na obed menej ako polovica. Všetci chodiť nebudú (no odhlasovať sa nebudú), za 35 minút sa ostatní nevystriedajú, jedlom sa bude plytvať, kuchárky na dodávajúcej škole nebudú stíhať. Ale to sú zdanlivo malé problémy a hlavne nie terajšej vlády, tej stačí, že slogan „obedy zadarmo aj na stredných školách“ znie dobre. Napriek tomu verím, že vzdelaným ľudom to neznie až tak dobre.

Paradoxne, už istý čas nemáme ani tých málo obedov, čo sme mávali. Za 13 rokov chodenia na školské obedy som sa stretla s veľkým množstvom kuchárok, ktoré by nám dali aj to posledné. Ochota a dobročinnosť im nemôžu chýbať, inak by ani neboli ochotné pracovať za také peniaze. Všetko má ale svoj koniec. Kuchárky z druhej školy si povedali stačí, dosť bolo otročenia za almužnu a už nechcú robiť ani to množstvo obedov, čo mali robiť doteraz.

Zostáva sa nám iba zamyslieť nad otázkou: dostanú sa vôbec študenti k sľúbeným obedom? Alebo to bude iba ďalší výmysel, ktorý vytvorí ďalšie problémy?