V programovom vyhlásení vlády je cítiť, že je záujem zvyšovať vplyv štátu. Stále pritom kontroluje viac ako polovicu poistencov a zhruba 80 % lôžkového fondu v nemocniciach, či už priamo, alebo cez samosprávu. Na jednej strane vláda tvrdí, že pravidlá musia platiť pre všetky subjekty rovnako, ale existuje isté preferovanie štátnych nemocníc, pokiaľ ide o investície z verejných zdrojov, pracovné ponuky pre medikov prednostne zo štátnych nemocníc. V časti o zladení pracovného a osobného života zdravotníkov je vidieť, že vláda sa k štátnym nemocniciam správa ako k ekonomicky nesvojprávnym subjektom. Vláda si berie na svoje plecia, ako má nemocnica otvárať materské školy, čo by mal riešiť dobrý manažment nemocnice.

Po dlhých rokoch rastu životnej úrovne nás čakajú nové problémy. Nebude to mzda pracujúcich. Ale chudoba nepracujúcich.

Tento rok sa prepadne naša ekonomika a deficit verejnej správy vyletí do nebies a dosiahne nevídané úrovne. Je zbytočné teraz šermovať percentuálnymi odhadmi zaokrúhlenými na jedno desatine miesto. Nikto presne nevie, ako zlé to bude. Jediné čo vieme je, že to bude horšie než kedykoľvek predtým. 

Na Slovensku už približne 25 rokov funguje štátom požehnaný biznis vo forme povinných gastrolístkov pre zamestnancov. Nejde o fazuľky. V hre je 30 miliónov, ktoré každý rok zaplatia zamestnanci, zamestnávatelia, reštaurácie a obchody za to, že namiesto bankoviek si medzi sebou vymieňajú farebné papieriky s nezaokrúhlenými číslami.

Netreba znova opakovať, že Slovenské školstvo na tom nie je najlepšie. Ale existujú aj svetlé výnimky. Ostrovy pozitívnej deviácie, ktoré vytvárajú aktívni a inovatívni učitelia a riaditelia. Táto dobrá správa má však dva háčiky. Po prvé, títo aktívni jedinci nemajú na ružiach ustlané a súčasné školstvo ich nepodporuje, skôr naopak, často im kladie polená pod kolená, čo časom vedie k ich rezignácii. Po druhé, týchto aktívnych jedincov je len menšina a zvyšok školstva si „ide svoje“.

Cítite to tiež? Ešte včera štát otáčal každé euro. V nemocniciach opadávala omietka, v regiónoch padali mosty, a na univerzitách padali nadávky, keď im pre nedostatok peňazí vypli prístup k predplatnému vedeckých časopisov. A dnes – zrazu od radosti nevieme, kam s tými záchrannými koronamiliardami. Vyzerá to, že konečne sa podarí splniť proletárske „každému podľa jeho potrieb...“

So záujmom som si prečítal rozhovor s novým šéfom akciovky MH manažment, ktorá je niečo ako správca časti štátneho majetku. Rozhovor sa však primárne venuje štátnym teplárňam. Znalým netreba pripomínať, že pán Lopatka sa stal v oblasti verejnej správy istou formou legendy po svojom krátkom, ale intenzívnom pôsobení v Sociálnej poisťovni, kde sa pokúsil o niečo podobné, ako Hérakles na farme istého pána Augiáša.

Vláda oslavuje. Súdny spor, ktorý načal už druhé desaťročie svojej existencie, je konečne na konci. Nepriateľ bol porazený a uznal svoju porážku. Ministerstvo malo pravdu – ani 16 rokov od reformy nedokázalo jeho vedenie pre poistencov vytvoriť konkurenčné prostredie so všetkými jeho výhodami. A ja ako poistenec rozmýšľam, čo teda vlastne mám oslavovať.

Zdravotníctvo býva v ekonómii často uvádzané ako učebnicový príklad nemožnosti dosiahnuť optimálne trhové prostredie. Doktrína trhového zlyhania je následne ospravedlnením pre centrálne plánovanie a rozsiahle regulácie v sektore.

Myslel som, že to bude iné. Keď nastupovala nová vláda, čakal som na najbližšie mesiace témy ako záchrana verejných financií, budúci kolaps dôchodkového systému, reformy v zdravotníctve, či v pôdohospodárstve. Miesto toho tu máme – kriminalizáciu práce v nedeľu.