Danajský dar

Keď v decembri 2016 postupne vypovedalo zhruba 40 nemocníc zmluvu zdravotnej poisťovni Union, veľký rozruch to nevyvolalo. Predsa len, najmenšia poisťovňa nemohla ukazovať príliš veľké ramená. K výpovediam viedla trocha paradoxná situácia, keď poisťovňa od nemocníc žiadala peniaze nazad.

V roku 2016 bolo ministerstvom sľúbené dodatočné dofinancovanie sektoru, na ktoré poisťovne nastavili aj platby pre poskytovateľov, ale dofinancovanie nebolo kompletné, napokon chýbalo 35 miliónov eur. Poisťovne sa ale poistili v zmluvách, kde ostala možnosť žiadať príplatky nazad, ak k dofinancovaniu nepríde.

O dva roky neskôr je situácia podstatne zložitejšia. Paradoxne, práve Union sa tento raz dohodol ako prvý a naopak, najväčšia poisťovňa robí najväčšie „okolky“. Naviac tri mesiace po tom, čo sa podobne naťahovala s lekármi. Aj keď dohoda zatiaľ nie je ani s Dôverou, najužší manévrovací priestor má vďaka nedávnemu ozdravovaniu štátna VšZP.

Vyjednávanie o cenách nákupu zdravotnej starostlivosti je v princípe dobrý prvok v systéme. Umožňuje obmedzovať dobývanie renty z jednej aj z druhej strany (nákupca-poskytovateľ zdravotnej starostlivosti). No funguje dobre v systéme, ktorý spĺňa viacero parametrov. Napríklad nedominantné postavenie jednej či druhej strany. Inými slovami – konkurencia medzi poisťovňami, aj medzi poskytovateľmi. Aby sa nestávalo, že na politickú objednávku je možné kohokoľvek kedykoľvek pritlačiť k múru. Alebo definované štandardy a hlavne nároky na starostlivosť, aby bolo jasné, čo sa vlastne nakupuje. Dlhodobejšie rámce na nákupy, aby sa nové vyjednávanie nezačínalo, keď je ešte atrament na prechádzajúcej dohode vlhký. Prípadne legálne kanály na vstup dodatočných zdrojov do systému, nielen tých, ktoré sa „vykolíkujú“ cez povinné odvody. V neposlednej rade ale aj stabilné legislatívne prostredie v krajine, kde sa neprijímajú zásadné zmeny cez poslanecké návrhy týždeň pred Vianocami.

Nič z tohto na Slovensku nemáme a zdravotné poisťovne niektorí označujú za prietokové ohrievače. Toto prirovnanie nie je úplne pravdivé, predsa len, aj pri dohodách s poskytovateľmi sa postupne začínajú prejavovať odlišnosti, pokojne ich nazvime inovácie, napríklad v prípade rôznych foriem odmeňovania všeobecných lekárov, v odstraňovaní limitov a podobne. No v 5 miliardovom kolose zdravotníctva sú to skôr drobnosti.

V princípe tak súčasná situácia má len jediné riešenie - dofinancovanie.  Nebude to žiadna novinka, akútnych zvýšení platieb za poistenca štátu v priebehu roka, ktorými sa dofinancovanie zvyčajne rieši, sme na Slovensku zažili už dosť. Dokonca by sa žiadalo povedať, že rok, keď sa nehasí rozpočet zdravotníctva, je neštandardný. A keďže sa voľby pomaly (a možno rýchlejšie, než tušíme) blížia, tých niekoľko desiatok miliónov sa v tohtoročnom rozpočte isto nájde. Nakoniec, odchádzajúci minister financií dobre vedel, prečo v ňom necháva 400-miliónovú rezervu. Asi práve jeho odchod a nejasný nástupca ostávajú jednou z prekážok, prečo situácia ešte nebola vyriešená a volič upokojený.

Súčasná situácia vo mne vyvoláva aspoň dva dobré pocity. Po prvé, vedomie, že ani VšZP už len tak nepustí perie a financie stráži. Neviem, nakoľko je to odvaha vedenia a nakoľko účtovná hrozba, ale vždy je lepšie vedieť o problémoch na začiatku a nie o 200 miliónovom dlhu neskôr.  Druhý pocit nie je ani tak dobrý, je to skôr škodoradosť. Od začiatku sme upozorňovali na to, že sociálne balíčky sú nesystémové opatrenia s otáznym (v súčte nulovým) prínosom pre zamestnanca, ale kvôli skokovým zmenám vytvárajú problémy naprieč celou ekonomikou. Dalo sa čakať, že najviac sa prejavia tam, kde sú mzdy hlavnou nákladovou položkou a kde sa tieto náklady nedajú preniesť na spotrebiteľa. Teda v školstve, sociálnych službách, či v zdravotníctve. S blížiacimi sa voľbami môžeme čakať čoraz zúrivejšie a tým menej vypočítateľné danajské dary voličom.

Zdravotnícke noviny, 18.4.2019