Hľadanie daňovej spravodlivosti

S 10-miliardovým deficitom je „daňová reforma“, prezývaná aj „zvyšovanie daní“, istejšia ako Silvester v decembri. Jednou z mantier jej zatiaľ neznámych parametrov je „daňová spravodlivosť“, teda veľkosť daní a odvodov platená zamestnancami verzus živnostníkmi a inými podnikateľmi.

V nedávnej minulosti som sa intenzívne venoval snahe vysvetliť rozdiel medzi podnikaním a zamestnaním. Zameriame sa dnes na samotný pojem „daňovej spravodlivosti“. Spravodlivosť je morálny koncept. A keďže ekonómia vznikla ako morálna veda (Adam Smith bol vyštudovaný morálny filozof), skúsim sa na to pozrieť.  

Je vraj spravodlivé, keď za sa za rovnaký prístup k verejným službám ako je zdravotníctvo, cesty, či školstvo platia rovnaké dane a odvody. Problém je, že obhajcovia tohto výroku si dopredu zadefinovali, že „rovnaké“ znamená „rovnaké sadzby“, nie „rovnaké množstvo peňazí“. Ak chceme byť dôslední a hovoriť o rovnosti, mali by sme skôr obhajovať daň z hlavy. Prečo by mal niekto platiť dane 500 eur mesačne a iní 100 eur, len preto, že ten prvý zarába viac? Jazdia po rovnakých cestách a ich deti chodia do rovnakých škôl.

Môžete namietať, že rovnaké služby nečerpajú. Tu je ten druhý problém. Našu čistú pozíciu voči verejnému rozpočtu netvoria len naše dane a odvody, ale aj to, čo od štátu dostávame. Niekto má dotovanú hypotéku (po tom, čo sa 5 rokov motal po bezplatných univerzitách a vozil vlakom zadarmo), štedrú materskú a polročné „prázdniny“ na dávke v nezamestnanosti pri preskoku z korporátu do korporátu. Iný nemá nič z toho a často to nezáleží od sociálnej situácie človeka, ale od schopnosti optimalizovať dávky. Spravodlivosť môžeme objavovať, až keď sa pozrieme na obe strany rovnice.

Pre mňa osobne je ale najdôležitejší tretí bod. Prečo by mal daňovník automaticky akceptovať akúkoľvek cenu za verejné služby? Predstavte si, že vás bazárnik (trikom, alebo pod hrozbou nakladačky) presvedčí kúpiť si hrdzavú Felíciu za 5 000 eur. Je nespravodlivé, že iní si podobnú kúpili cez inzerát za 500?

Príjmy verejnej správy medzi rokmi 2008-2020 narástli o 80%. Od roku 2015 boli reálne verejné príjmy (bez eurofondov) každý jeden rok vyššie o stovky miliónov eur, ako pôvodne rozpočtované. Vládam za toto obdobie doslova padlo do lona 10 miliárd eur naviac. To sú skoro dva Plány obnovy. Všetky miliardy sú dnes fuč a ako bonus máme gigantický deficit. Nie je nespravodlivé, že kým daňovník musí premýšľať nad každým eurom ktoré minie, politik môže míňať podľa ľubovôle? Jediným skutočným obmedzením politických chúťok všetko minúť je schopnosť zdaňovať. Myslime na to, keď sa bavíme o spravodlivosti v daniach.

HN, 19.7.2021