Hospodárska politika ide cez emócie

Populizmus dostáva v posledných rokoch krídla. Toto konštatovanie je dnes už tak otrepané, ako vtipy o blondínkach. V diskusiách sa však často populizmus zamieňa s nacionalizmom, ľavicou, pravicou, fašizmom, boľševizmom... V skutočnosti je však primárne o používaní emócií, ideologický kabát si môže navliecť podľa ľubovôle a pokojne ho priebežne obmieňať.

Pred vznikom prvých civilizácií boli vzťahy v ľudskom spoločenstve priamočiare. Bol náš kmeň a iné kmene. Náš kmeň viedol vodca, spolu sme lovili a žili. Cudzie kmene nám robili prieky. Život bol tvrdý a krátky, ale nekomplexný. Emócie boli kľúčové. Strach, hnev, radosť pomáhali ľuďom robiť každodenné rozhodnutia pri love, či komunikácii s tlupou.

S príchodom obchodu a vznikom hlbších spoločenských štruktúr začala komplexnosť rásť. Druhé kmene už nemuseli len ukradnúť nášho mamuta, ale mohli vymeniť ich mlynský kameň za naše vrece obilia. Dnes sa môžeme zúčastniť pretekov o zdroje, kde každý účastník dostane cenu.

Autori ako Jonathan Haidt v knihe Morálka spravodlivej mysle, či Joshua Green v knihe Moral tribes (Morálne kmene) tvrdia, že spoločnosť sa vyvinula – ale kognitívny aparát jednotlivca za týmto vývojom zaostáva. Inými slovami, stále máme silné nutkanie správať sa na základe emócií. A tu sa dostávame k politike a ekonomike.

Väčšina ľudí si pred vhodením lístka do urny nerobí žiadne kalkulácie z volebných programov. Neporovnáva plány svojho favorita s realitou. A nie je to o neinformovanosti. To, že viem o tom, aký rozmach čierneho trhu nastal vo Venezuele regulovaním cien, mi nezabráni žiadať to isté na Slovensku a očakávať iný výsledok. Funguje to totiž naopak. Volič sa najskôr rozhodne podľa emočných sympatií a potom sa dodatočne snaží obhájiť program svojho favorita, aj za cenu logických kotrmelcov.

V tomto sa voľby podobajú investovaniu. Kto niekedy položil reálne peniaze na investičný stôl vie, aké veľmi ťažké je udržať emócie na uzde, nepodliehať mánii, alebo panike. Pri voľbách je to ešte o to ťažšie tým, že na stôl voliči kladú peniaze spoločné, nie vlastné.  

Môžeme špekulovať, prečo emocionálna zložka rozhodovania sa zdá byť v posledných rokoch silnejšia. Pridávam sa k tým, ktorí v tom vidia zasieťovanú komunikáciu. Náklady na masové vysielanie emočných signálov extrémne klesli – facebookové statusy a „memes“ nestoja takmer nič.

Čo s tým? Klasické vzdelávanie a vysvetľovanie nemusí zabrať. Z racionálneho rozhodovania a kalkulácií treba spraviť aj emočnú záležitosť. Emócie sa z robenia hospodárskej politiky nedajú vytlačiť, ale dajú sa použiť aj pozitívnym smerom. Je cool poznať svetových cyklistov, či najnovšie seriály na Netflixe. Môže byť popri chytaní Pokémonov trendy aj vychytávanie hlúpostí vo volebných programoch?

Snáď. V INESS to skúšame pomocou projektu Slovensko 2044, kde sa snažíme stredoškolákom ukázať, že je cool orientovať sa aj v ekonomickom programe politikov. Že byť nad vecou sa dá aj tým, že veci rozumiem, nie ju ignorujem. Rebeli bezhlavo nenasledujú vodcov.

Hospodárske noviny, 6.11.2017 (skrátené)