Keď Šariš obchoduje s Liptovom

Predstavme si situáciu, keď obyvateľ Prešova vyrobí pivo a chce ho predať v Liptovskom Mikuláši. Ale nemôže – prevoz piva medzi regiónmi je zakázaný.

Trocha absurdná predstava – pre Slovákov. Ale napríklad v Kanade úplne bežné. Gerard Comeau z Nového Brunswicku bol v roku 2012 obvinený z prevozu 14 dební piva a troch fliaš páleného do Ontária. Nedal sa a podal ústavnú žalobu, čím len pridal do ohňa dlhej debaty v krajine o voľnom vnútornom obchode. V prvý aprílový piatok federálna a provinčné vlády podpísali dlho očakávanú dohodu CFTA – dohodu o vnútornom obchode v rámci Kanady.

Kanadská ústava z roku 1867 v sekcii 121 hovorí o voľnom pohybe tovarov medzi provinciami. Ale čas privial silné nánosy „ochranných“ opatrení v jednotlivých provinciách Kanady (podobne ako v USA, či Austrálii). Napríklad spomínané obmedzenia v obchode s alkoholom sú pozostatkom prohibičných zákonov z konca 20. rokov minulého storočia.

Pivo či víno sú len špičkou ľadovca. V Kanade je obmedzený obchod celého radu výrobkov. Rovnako tak je obmedzené uznávanie kvalifikácie remeselníkov. Automechanik z Ottawy tak nemusí mať možnosť pracovať legálne vo svojom odbore vo Vancouveri. Niektoré obmedzenia sa časom zjemnili. Napríklad spomínaní remeselníci môžu od roku 1952 v niektorých prípadoch získať federálnu „červenú pečať“, ktorá znamená federálnu platnosť ich vzdelania. V roku 1995 bol dohodnutá prvotná Dohoda o vnútornom obchode, ktorá otvorila niektoré sektory v reakcii na podpis medzinárodnej dohody NAFTA. Možno ešte významnejším momentom bol vznik Nového západného partnerstva – dohody o vzájomnom otvorení trhov v provinciách Britská Kolumbia, Alberta, Saskatchewan a Manitoba v roku 2010. Tej sekunduje množstvo medziprovinčných dohôd v rôznych oblastiach.

Dohoda z roku 1995 však v dnešnom svete Kanade nestačí. Kanada otvára zmluvou CETA obchod s EÚ. Paradoxne, CETA znamená, že európski dodávatelia by mali lepší prístup na kanadský trh ako jednotlivé provincie. Aj preto bola zmluva CFTA dotiahnutá konečne do konca a mala by platiť presne po 150. rokoch od založenia Kanady, od 1. júla tohto roku.

Nie je to okamžitá zmena. Uvoľňovanie bariér je postupné a podporené viac politickou vôľou, než právnou silou, keďže právomoci provincií rozhodovať o sebe sú naďalej dôležitou súčasťou kanadského správneho systému. Už teraz zmluva obsahuje 144 výnimiek, ktoré si jednotlivé provincie presadili. Niektoré z nich sú až bizarné, napríklad v Ontáriu môžu s ropuchami obchodovať naďalej len občania provincie. Podpis zmluvy je však zásadným historickým krokom pre Kanadu a analytici rátajú ekonomické benefity na desiatky miliárd dolárov v tejto 35-miliónovej krajine.

Kanada, USA, Austrália, či Švajčiarsko ponúkajú zaujímavý študijný materiál aj pre EÚ a jej jednotný trh. Brusel razí cestu centralizovanej harmonizácie. V Kanade budovanie trhu šlo cestou budovania vzájomných dohôd, ktoré vyvrcholili politickou dohodou CFTA, ktorá vytvára kvázi harmonizovaný trh. V USA nie je vnútorný trh harmonizovaný, ale tradičná pro-business mentalita kombinovaná so súdnymi rozhodnutiami v sporných prípadoch (ktoré niekedy vedú k federálnemu zákonu, ako napríklad Zákon o povrchovej doprave z roku 1982) samoregulujú systém. V Austrálii sa v roku 1993 federálna vláda dohodla so štátmi o vzájomnom uznávaní štandardov. Štáty si tak naďalej môžu určovať vlastné regulácie, ale zároveň nemôžu blokovať tovar z iných (austrálskych) štátov, ktorý spĺňa platné regulácie toho druhého štátu. V roku 1996 Austrália do tohto systému prijala aj Nový Zéland. Švajčiarsko tradične funguje s veľmi rozdielnymi reguláciami v rámci jednotlivých kantónov, čo predstavuje istú prekážku v rozvoji trhu, napríklad v prípade uznávania kvalifikácií. Väčšie zapojenie do externého obchodu, najmä s EÚ (Švajčiarsko má zhruba 130 vzájomných zmlúv s EÚ ohľadom trhu, má však napríklad aj zmluvu o voľnom obchode s Čínou) však vedie k intenzívnejšiemu vzájomnému uznávaniu štandardov medzi kantónmi.

Nezávislosť a samospráva menších územných a politických celkov sú dôležité, umožňujú totiž konkurencie politických riešení – a to aj v vnútri štátov. Na strane druhej, lobing lokálnych monopolova snaha uchrániť lokálne príjmy vedú k rastu obchodných prekážok aj medzi samosprávami. K ich odstraňovaniu sa však dá pristupovať aj s rešpektom k právam samospráv.

Najväčšou lekciou je však sila obchodu samotného. Tak ako nedáva zmysel, aby obmedzoval obchod Šariš s Liptovom, tak nedáva zmysel, aby obmedzovali vzájomný obchod štáty medzi sebou. Lebo logiku nemôže zmeniť nakreslenie čiary na mape. Ak má nejaký ekonomický prospech obmedzenie obchodu medzi Slovenskom a napríklad Kanadou, potom by ho muselo mať aj medzi Šarišom a Liptovom. Nielen to, zmysel by malo aj obmedzenie obchodu medzi Prešovom a Sabinovom, medzi Masarykovou ulicou a Škultétyho a vlastne aj medzi domom číslo 32 a 34. Nakoniec, každý z nás by zvládol spraviť si nejakú improvizovanú obuv a omotať sa kusom plátna, tak prečo platiť za to iným?
 

Skrátená verzia uverejnená v Hospodárskych novinách, 18.4.2017