Na dôkazoch založené vzdelávanie, o ktorom u nás (skoro) nikto nepočul

Som vyučený ekonóm a o vzdelávaní a školstve píšem skôr z pohľadu správneho nastavenia pravidiel hry – teda kto má byť zodpovedný za iniciatívu a inovácie, ich selekciu od nepodarkov a replikáciu tých správnych riešení.

Na dôkazoch založené vzdelávanie, o ktorom u nás (skoro) nikto nepočul

Chtiac-nechtiac som sa však dostal aj k rôznym technikám vzdelávania a pedagogickým sporom o to, či a ako fungujú. Ostal som šokovaný mierou nezhody, ktorá panuje medzi odborníkmi na pedagogiku o tom, ako správne učiť deti.

Zoberte si dva moje texty o vzdelávaní. Jeden bol o tom, ako motivovať deti a o dôležitosti autonómie. Druhý bol o tom ako sa správne učiť a zdôrazňoval opakovanie zo strany žiakov. Na oba články mi prišli viaceré pozitívne ohlasy, ale nikto v nich nevidel rozpor. A pritom v pedagogickom svete vychádzajú z dvoch protichodných myšlienkových škôl. Teda medzi odborníkmi na pedagogiku by ste nenašli veľa takých, ktorí by sa podpísali pod oboje.

 

Jin a Jang

V ekonómii máme pro-trhové a etatistické prúdy, v morálke konzervatívne a liberálne, v politike ľavicové a pravicové no a v pedagogike majú behaviorálne a konštruktivistické prístupy.

Ten prvý je viac tradičný, vyzdvihuje úlohu učiteľa, inštrukcií, presunu vedomostí od učiteľa k žiakovi. Kľúčové slová sú teacher-centered, priame a explicitné inštrukcie, mastering learning, pracovná a dlhodobá pamäť, kognitívna záťaž.

Ten druhý je viac progresívny a vyzdvihuje úlohu žiaka, objavovanie, samostatné riešenie problémov a vedomosti sa tu nepresúvajú, ale žiaci si vytvárajú vlastné interpretácie sveta. Kľúčové slová sú “child-centred“, discovery-based learning”, “open investigation”, a “enquiry oriented teaching“.

Zmestiť myšlienkové školy do jednej vety vyžaduje veľa zjednodušenia, ale asi cítite ten principiálny rozdiel.

Ktorý prístup je ten správny? Ja neviem. Článok o motivácii čerpal skôr z progresívneho smeru, článok o technikách učenia je založený na tradičnejšom prístupe. Avšak to, že neviem, beriem ako moju výhodu - môžem fandiť a skúmať oboje. Na rozdiel od odborníkov na pedagogiku, ktorí si vybrali svoju stranu.

Čo však viem určite je, že obe metódy sa dajú robiť zle. Viem si predstaviť “konštruktivistickú triedu”, kde učiteľ nechá žiakov sedieť úhorom, nevytvorí im žiadne podmienky pre vzdelanie, nevzbudí v nich iskru a doslova nechá “učenie na ich pleciach”. Tak isto si viem predstaviť “behavioralistickú triedu”, kde učiteľ vo frontálnej výučbe bude celú hodinu na žiakov chrliť inštrukcie a oni budú pasívne sedieť a nič si z toho neodnesú. Toto určite nie sú aplikácie prístupov, ktoré by ich obhajcovia mali na mysli, keď ich skúmajú a píšu o nich. Je to však niekedy realita, ktorá sa odohráva v triedach.
 

Na dôkazoch založené vzdelávanie

Prečo tento dlhý úvod? Lebo vám chcem prestaviť jeden vzdelávací prístup, ktorý má extrémne výborné výsledky v empirických štúdiách a zároveň je to prístup, ktorý má extrémne veľa nepriateľov vo svete odborníkov na pedagogiku. A to mi príde extrémne fascinujúce. Porovnajte si to napríklad s medicínou.

Na dôkazoch založená medicína je dnes štandard. Aj vďaka tomu už lekári nejaký čas nepúšťajú žilou, neprikladajú pijavice, nevŕtajú diery do lebky či nezašívajú pod kožu fazule. Tohto pokroku v medicíne sa nedožil anglický kráľ Karol II. Ten musel v 17. storočí vypiť toxický kov, výtok z lebky muža, ktorý nebol nikdy pochovaný a na záver mu jeho lekári natlačili dole krkom rozdrvené kamene z čriev kozy z Indie.

Ľudský organizmus je komplexný systém a spoliehaním sa len na osobnú skúsenosť je príliš ťažké odhaliť, čo funguje a čo sa len zdá, že funguje. Kontrolované randomizované experimenty umožňujú v medicíne oddeliť zrno od pliev – kauzalitu od korelácie.

Toto však neplatí pri vzdelávaní. To ešte na svoju revolúciu čaká. Niežeby sa vo vzdelávaní nerobili experimenty a nemali sme mnoho empirických prác o tom, čo funguje lepšie a čo horšie. Problém skôr je, že školy, učitelia, učitelia učiteľov a tvorcovia politík ich do veľkej miery ignorujú. Stále lejú svojim žiakom do úst stredovekú medicínu – len preto, že to robili aj ich predchodcovia. Alebo – a to sa môže ukázať ešte ako horšie – prichádzajú s úplne novými postupmi, ktorých hlavná konkurenčná výhoda je zdôrazňovanie niečoho nového, progresívneho, zvyčajne opaku oproti minulosti. Ale to, že niečo nefunguje optimálne neznamená, že opak bude fungovať lepšie. Zmena nemusí byť vždy zmena k lepšiemu.
 

Vieme, čo funguje

Čo keby som vám povedal, že existuje vzdelávacia metóda, ktorá dokázateľne funguje lepšie ako všetky ostatné, ktorú preverili stovky testov, štúdií a  metaštúdií, a ktorá funguje pre výborných, priemerných, slabých, bohatých, chudobných žiakov, či žiakov s poruchami učenia, znevýhodnených ale aj talentovaných. Kriticky mysliaci čitateľ teraz určite spozornel. Tento opis sa skôr podobá na predaj teplovzdušných hrncov z teleshoppingu, ako na vážnu vzdelávaciu metódu. Znie to až príliš dobre. Hlavne vzhľadom na to, že vo vzdelávaní zvyknú experimenty zlyhávať a efekty rôznych metód na vzdelanie žiakov sú veľmi malé.

Toto však neplatí pre metódu, ktorá nesie názov Priame inštrukcie (Direct Instructions). Prišiel s ňou v 60. rokoch minulého storočia Siegfried Engelmann, ktorý pôvodne pracoval v marketingu. O vzdelávanie sa začal zaujímať, keď od spoločnosti vyrábajúcej cukríky dostal za úlohu zistiť, koľkokrát musia byť deti vystavené reklame, aby si ju dobre zapamätali. Engelmann sa pustil do štúdia empirického výskumu o vzdelávaní a s prekvapením prišiel na to, že nič moc neexistuje.

Vytvoril preto vlastnú pokusnú skupinu a začal na nich testovať učenie sa sloganov. Veda za vzdelávaním ho až tak zaujala, že začal učiť vlastné deti - dvojičky. Naučil ich ako štvorročné riešiť jednoduché lineárne rovnice. Vtedy niekedy dal Engelmann výpoveď v práci a nastúpil do Ústavu pre výskum výnimočných detí. Tam spolu s jeho kolegom vytvorili základ nového prístupu k vzdelávaniu – metódu priamych inštrukcií.

Princípy jeho novej metódy nie sú žiadna atómová fyzika. Jednoducho rozdelil učebnú látku na menšie celky, k ním následne vypracoval podrobné inštrukcie pre učiteľov ako učiť – doslova im pripravil, čo majú hovoriť a aké príklady používať. Pri inštrukciách kládol dôraz na podrobnosť, zrozumiteľnosť, neustále aktívne zapájanie sa žiakov a spätnú väzbu. Na hodinách sa zvyčajne postupuje metódou “ja, my, ty”. Teda najskôr látku vysvetlí učiteľ, následne ju precvičujú spolu a na koniec samostatne. Učebná látka postupuje v rámci tejto metódy pomalými, vopred naplánovanými krokmi. Zvyčajne je na hodine len 10-20 % novej látky a zvyšok je opakovanie starších konceptov a ich aplikácia v rôznych kontextoch. Tieto koncepty sa zvyknú po 3-4 nových lekciách znova vrátiť na zopakovanie. Opakovanie je matka múdrosti (ak vám to pripomína spomínaný newsletter o technikách učenia sa, tak to nie je náhoda).

Najdôležitejšie je, že všetky časti lekcie boli vopred otestované v laboratóriách ale aj v teréne na mnohých žiakoch a je isté, že fungujú. Tvorba jedného uceleného kurzu zvykne trvať roky. Takáto detailná a zdĺhavá príprava vie zabezpečiť, že všetci žiaci na hodinách zažijú množstvo „aha momentov“ a nedochádza k zlej interpretácii. 

Pred samotným spustením metódy sú žiaci najskôr otestovaní, aby sa zistila ich aktuálna úroveň vedomostí a následne sú podľa nich rozdelení do skupín. Vďaka tomu môže učiteľ postupovať rýchlejšie a hlbšie sa venovať preberanej téme. Nemusí brzdiť pokročilejších alebo v mene vyššieho dobra zanechať na bojisku zaostávajúcich žiakov. Žiak môže v jednom predmete, ktorý mu ide lepšie postupovať rýchlejšie a v inom zas pomalšie.

Pokrok bez povolenia, 19.4.2022

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards