Olympijská samovražda

Navzdory spočiatku opatrnej rétorike sa vláda napokon naplno rozhodla podporiť spoločnú kandidatúru Poľska a Slovenska na usporiadanie Zimných olympijských hier.

Skôr, než krátkodobé posilnenie pocitu národnej hrdosti zatemní racionálne uvažovanie, pozrime sa, čo by táto udalosť znamenala pre verejné financie Slovenska a peňaženky každého z nás.

Asi nikto nepochybuje o tom, že na Slovensku je navyšovanie zmlúv k štátnym zákazkám dodatkami národným športom a dodržiavanie pôvodne plánových rozpočtov je Achillovou pätou pri narábaní s verejnými zdrojmi. V prípade olympijských hier by sme však mali obzvlášť spozornieť, pretože ako ukazujú výskumníci z Oxfordskej univerzity, tento model rozhodne nie je výnimočný len pre naše končiny. Na základe historických dát za posledných 50 rokov prišli k záveru, že v prípade organizácie olympiády (letnej aj zimnej) je vysoké prečerpanie rozpočtu pravidlom, pri ktorom neexistuje žiadna výnimka. Dokonca ani veľké infraštruktúrne (diaľnice a pod) či stavebné projekty (priehrady a pod) nie sú po finančnej stránke také riskantné ako olympiády. V nominálnom vyjadrení sú priemerné skutočné náklady na organizáciu olympiád za posledné polstoročie o 324% vyššie ako rozpočtované.

Z tohto hľadiska je najväčšou výstrahou montrealská olympiáda z roku 1976, ktorá prekročila rozpočet o úctyhodných 800%. Splácanie dlhov trvalo Kanaďanom celých 30 rokov. Rovnakým finančným fiaskom dopadla aj olympiáda v Londýne, Aténach a dokonca aj disciplinovaní Číňania prekročili rozpočet zhruba trojnásobne.

Slovenský vklad do organizácie olympiády by sa nemal presiahnuť 330 miliónov eur. Pre porovnanie – takmer rovnakú sumu chce tento rok vláda získať zvýšením dane z príjmu  pre firmy. Tu by mali zbystriť všetci tí, ktorí argumentujú olympiádou ako investíciou do lokálneho turizmu (napr. celkové príjmy z domácich i zahraničných návštevníkov Majstrovstiev sveta v hokeji v roku 2011 v Bratislave činili 10,7 milióna eur). Skúste sa opýtať svojich známych, koľkí z nich išli na lyžovačku do Turína len preto, že tam bola pred 7 rokmi olympiáda. Efektívnejšou a transparentnejšou podporou turizmu by bolo plošné zníženie daňovo-odvodového zaťaženia. Model olympiáda znamená  najskôr zvýšiť dane podnikateľom a obyvateľstvu  a potom zo spoločného mešca selektívne podporovať jedno odvetvie. Naopak, model nižších daní znamená výstavbu objektov, či zjazdoviek spĺňajúcich kritérium dlhodobej návratnosti, čím by sa predišlo tradičnej krvavej stope veľkej väčšiny olympiád – chátrajúcim športoviskám, na ktorých údržbu nie sú prostriedky.

Vláda ma v zásade len tri možnosti, ako avizovaných 330 miliónov získať. Môže ešte viac zvýšiť dane, zvýšiť naše zadlženie alebo presúvať prostriedky z iných oblastí ako je napríklad školstvo či zdravotníctvo. Dokonca aj pri optimistickom scenári (ktorý s určitosťou nenastane) a dodržaní odhadnutej sumy ide zhruba o 60 eur na každého Slováka vrátane detí a dôchodcov. Prispela by priemerná štvorčlenná rodina na olympiádu dobrovoľne sumou 240 eur? Bol by zároveň každý dôchodca ochotný vzdať sa vianočného dôchodku? V situácii, keď tohtoročný deficit dosiahne sumu zhruba 2,2 miliardy a štátny dlh v okamihu čítania tohto článku prepočítaný na pracujúceho Slovka predstavuje asi 17 tisíc eur, je zrejmé, že organizácia olympiády by bola ekonomickou samovraždou. A tú si môžu dovoliť buď veľmi bohaté, alebo veľmi nezodpovedné krajiny.

Článok vyšiel v denníku SME dňa 3.2. 2013