Prečo je podpora farmárov krok vedľa
Téma potravinovej sebestačnosti na Slovensku, ale aj v susedných krajinách, pravidelne vstáva z popola. Vždy, keď na chvíľu nastane ticho okolo politických káuz a koronakrízy, zjaví sa „problém“ nízkej sebestačnosti.
Argumentácii, že samotný koncept je nejasný a nemal by figurovať ako cieľ v agropolitike, sme venovali celú štúdiu. Najhoršie pri snahe o sebestačnosť je však to, že sa stáva zámienkou pre celú plejádu nezmyselných zákonov, ktoré nielenže nepomáhajú podporiť poľnohospodárstvo, ale mu priamo škodia.
Pozrime sa na niekoľko takých príkladov.
Píšte všetci modrým perom
Pamätáte si ešte odvod pre reťazce? Cieľom bolo prinútiť (zahraničné) reťazce platiť špeciálny odvod z tržieb. Príjmy z neho mali slúžiť, okrem iného, práve na podporu sebestačnosti. Výsledkom odvodu by boli vyššie ceny potravín, ďalšia byrokracia a v neposlednom rade by fungoval ako brzda ďalšieho rozvoja pre menšie reťazce.
Zákon platil len krátko, keďže po vlne kritiky koaličná SNS vlastný zákon zarezala. Happy end, ktorý mohol skončiť aj úplne inak.
V mene podpory slovenskej produkcie vznikol aj zákon o povinnom podiele päťdesiat percent slovenských výrobkov v letákoch. O spornej definícii slovenskej potraviny teraz pomlčme, bavili sme sa o nej v našej nedávnej publikácii venovanej sebestačnosti.
“Keď sa citujú heslá ako „sebestačnosť“ či „kvóta“, najskôr nebude za rohom lokálny výrobca, ale ďalší nezmysel."
Každý obchod má svoj spôsob, ako osloviť zákazníkov a predávať svoje produkty. Niektorí lákajú širokým sortimentom, iní značkovými výrobkami, ďalší najnižšou cenou. Povinný podiel v letákoch je ako „píšte všetci modrým perom“. Nepomáha ani reťazcom, ani ich zákazníkom.
Európska komisia Slovensko upozornila, že zákon neprimerane zasahuje do voľného trhu a mal by byť stiahnutý. Návrh na jeho zrušenie je v „podnikateľskom kilečku 2“ ministerstva hospodárstva. Veríme, že snaha neostane len na papieri.
Nielen na Slovensku sa objavujú plány na zvýhodnenie niektorých výrobcov, zaobalené do podpory národnej sebestačnosti.
V Bulharsku zaviedli zákon, ktorý ukladal obchodníkom povinnosť špeciálne označiť domáce potraviny a vyhradiť im priestor v prevádzke. Každý obchodník to môže spraviť aj z vlastnej vôle, v tomto prípade sa úradníci rozhodli, že to má vyzerať v každom obchode rovnako. Sociálni inžinieri však urobili chybu, hrozí im žaloba od Európskej komisie.
Bulhari by asi nemali radosť, ak by Slnečné pobrežie ostalo otvorené len pre domácich. Rovnako nedáva zmysel predpisovať zvýhodnenú polohu či veľkosť regálu s domácim mäsom.
Súboj Dávida s Goliášom?
O malých a veľkých farmároch sa niekedy hovorí ako o súboji Dávida s Goliášom. Obe skupiny však majú svoj význam. Kým veľké agropotravinárske spoločnosti vedia chrliť na trh ovocie, zeleninu či obilniny vo veľkých množstvách a vďaka tomu mať nízke jednotkové náklady, malí farmári k výrobkom predávajú aj príbeh či služby.
Debatu, kto si zaslúži väčšiu podporu, považujem za nezmyselnú. Čo však dáva zmysel, je odstránenie zákonov, ktoré účelovo znevýhodňujú jednu skupinu oproti druhej.
U českých susedov sa po roku vrátil na stôl zákon, ktorý pomôže najmä veľkým podnikom. Opäť hrdo zabalený do podpory českej potravinovej sebestačnosti. Podľa tohto návrhu by malo byť päťdesiatpäť percent vybraných potravín v predajniach českého pôvodu a tento podiel by sa mal každý rok zvyšovať.
Okrem toho, že meranie tohto podielu je zložité a obmedzuje výber zákazníkov, prichádza kritika aj od malých poľnohospodárov. Tí tvrdia, že už dnes v niektorých komoditách dominujú dva-tri veľké subjekty a kvóta tento stav ešte posilní.
Takéto snahy vysielajú do zahraničia zlý signál, čo sa môže vypomstiť podobnými obmedzeniami proti českým produktom.
Podpora domácich výrobcov znie veľmi šľachetne. Veď kto by nechcel byť obklopený gurmánskymi špecialitami, ktoré sa vyrábajú „za rohom“. No keď sa citujú heslá ako „sebestačnosť“ či „kvóta“, najskôr nebude za rohom lokálny výrobca, ale ďalší nezmysel.