Grécko po víkende

V Grécku boli cez víkend na programe voľby. Do Európy v plnej paráde priniesli otrasy, nie nepodobné tým z rokov 2010 a 2012. Zabudnime pre začiatok na SYRIZA, pravicu, Merkelovú aj všetko naokolo a pozrime sa na fakty.

Grécko od roku 2010 „zbankrotovalo“ tri krát. V roku 2010 dostalo bilaterálne pôžičky od členských štátov (bez Slovenska) a z MMF. Začiatkom roka 2012 sa tento program predčasne zastavil, odpísalo sa takmer 70% hodnoty súkromne držaných dlhopisov a spustil sa nový program pod dočasným eurovalom. Už koncom novembra toho istého roku sa pristúpilo k redukcii úrokov, predĺženiu splatnosti a odkladu úrokových platieb.

Dnes je dlh Grécka okolo 175% HDP (320 miliárd eur, teda asi 18-násobok slovenského štátneho rozpočtu). Na prvý pohľad katastrofa. Na druhý to je trošku ružovejšie. Priemerný úrok na tento dlh je extrémne nízky, keďže dva tretiny dlhu sú v rukách eurovalu so smiešnym (0,5-1,5%) úrokom, ktorý je naviac na 10 rokov odložený. 10% má MMF, 10% ECB a 15% súkromní investori.

Napriek gigantickému dlhu tak Grécko dáva len 3,5% HDP ročne na úroky. Pre porovnanie, Nemecko dá 2%, Taliansko 5,2%, Slovensko asi 2,3%. V roku 1998 dávalo Grécko na dlhovú službu 7,4%, teda dvakrát viac ako dnes. V roku 2014 krajina dosiahla pomerne slušný primárny prebytok (rozpočtové saldo bez nákladov na úroky), úroky na dlhopisoch klesli niekam na 5,5% a dokázala si otestovať predaj dlhopisov na trhu so slušným záujmom. Verejný dlh je naviac veľmi natiahnutý, pri  pôžičkách z eurovalu až na 31 rokov, čo eliminuje nutnosť veľkých refinancovaní. Vďaka (nedobrovoľne) veľmi nízkemu súkromnému zadlženiu je kombinovaný dlh Grécka v rámci EÚ podpriemerný (podľa dát z roku 2012 zhruba 240% HDP, Írsko malo 500%, Španielsko 350%). Vďaka prepadu importu sa bežný účet začal motať niekde okolo nuly až mierneho plusu, čo znižuje závislosť na externom financovaní. Ak by sa ešte viac predĺžila splatnosť dlhu a ešte viac znížili úroky, Grécko by relatívne pohodlne mohlo splácať aj takýto veľmi vysoký dlh.

A teraz ružové okuliare dole. Predstavte si, že susedovi požičiate 1000 euro s tým, že vám ich vráti o mesiac, aj s fľašou kubánskeho rumu. Po pár dňoch vám oznámi, že vám tu tisícku vráti až o pol roka, s fľašou tuzemáku. Uplynie pár týždňov a sused vám povie, že tisícku vám vráti až o dva roky. Bez rumu.

Áno, je to tichý bankrot, pri ktorom veritelia trpia pomaly, ale trvalo dávkované straty. Takýto vývoj je snom Trojky, aj „štandardných“ gréckych politikov.

Koniec roka 2014, keď úroky na gréckych dlhopisoch vyleteli až niekam na 10%, ukázali v tomto dúfaní závažné trhliny. Predpokladá totiž, že Grécko dokáže menšie diery vo financovaní pokryť predajom dlhu na trhu. Že v krajine bude aspoň aký-taký hospodársky rast. Že vláda udrží primárny prebytok.

A zrazu Tsipras. Jeho ekonomický „program“ (minimálna mzda takmer na úrovni súčasnej priemernej, zvýšenie dôchodkov, potraviny a iné produkty zdarma pre „potrebných“, zvýšený predaj pokladničných poukážok...) je vytvorením katastrofy rozmerov Venezuely - priamo v eurozóne.

Tvrdý stret s Trojkou je nevyhnutný. Môže to rozťať jednostranným odmietnutím dlhu (hoci ten už nie je podľa gréckeho práva a vymáhanie môže byť tvrdé a dlhé), vystúpením z eurozóny, rekapitalizovaním bánk (ktoré momentálne prežívajú len vďaka ECB) novou drachmou a plniť svoj program roztočením inflačného kolotoča. Slovensko by tak muselo zatiahnuť niečo cez miliardu, ktorou garantuje grécky dlh v dočasnom eurovale.

Alebo SYRIZA nevyhrá a pôjde sa podľa starého plánu tichého bankrotu. Ten je bolestivý sám o sebe a to sme si nenapísali o portugalských, španielskych, či írskych susedoch, ktorí určite budú tiež chcieť zjemnenie podmienok.

Komu má teda slovenský daňovník cez víkend držať palce? Nuž, nech si vyberie podľa toho, či má radšej katastrofickú show s výbuchmi a krikom, alebo pomalé ťaživé grécke tragédie. Nanešťastie, jedno ešte nutne nevylučuje druhé.

Hospodárske noviny, 22.1.2015