Návrh INESS na 5 nových daní

Napriek úprimnej snahe vlády, ministerstva financií  a ich analytických jednotiek vybrať od daňovníkov spravodlivý podiel daní na financovanie dôležitých vládnych zámerov, štátna pokladnica je zdanlivo bezodná.

Tradičné formy daní ako daň z príjmu či z pridanej hodnoty narážajú na svoje ekonomické limity. INESS sa preto rozhodol byť vláde nápomocný a po dôkladnej historicko-ekonometrickej analýze metódou plávajúcich štvorcov prichádza s návrhom 5 nových daní, ktoré by mali do prvého apríla roku 2016 priniesť každoročne 1,8 miliardy eur.

1. Daň z brady. V histórii populárna daň, ktorú v Anglicku zaviedol kráľ Henrich VIII, jeho dcéra Alžbeta I. neskôr zaviedla daňovú úľavu na maximálne dvojtýždňové strnisko. V Rusku ju v roku 1698 (podľa iných zdrojov v roku 1705) zaviedol cár Peter Veľký. Bradáči museli nosiť špeciálny strieborný žetón, potvrdzujúci zaplatenie dane. S nástupom tzv. hipsterov v spoločnosti získala daň z brady na fiškálnej urgencii. Je to vysoko progresívna daň, keďže hipsteri patria k nadpriemerne zarábajúcim. Automaticky sa tak vykoná príjmový test. Bradatí sú len muži (a víťazky Eurovízie), čiže táto daň môže pomôcť vyrovnať príjmové nerovnosti medzi pohlaviami.

2. Daň z okna. OECD, MMF aj WWE Slovensku odporúčajú zvýšenie majetkových daní, najmä dane z nehnuteľností, ktorá je na Slovensku neprimerane nízka. Je to však administratívne náročná daň, vyžadujúca si vytvorenie cenových máp. Daň z okna predstavuje vylepšenú verziu – platiť sa bude poplatok za každé zasklené okno na nehnuteľnosti. Týmto sa dosiahne nielen administratívna a počtárska nenáročnosť, ale aj  žiaduca progresivita, keďže sa vezme do úvahy nielen veľkosť domu, ale aj bohatstvo danej štvrte (horšia štvrť, viac rozbitých okien). Daň z okna fungovala v Británii 17. a 18. storočia. Hoci sa niektorí občania vtedy snažili obchádzať daňovú povinnosť zamurovaním niektorých okien, iní naopak uvedomelo stavali sídla s veľkým množstvom okien, aby tak dali najavo svoju ochotu prispievať spoločnosti.

3. Daň z pervitínu. Inšpiráciou nám bola daň z cracku v americkom Tennesee, kde díleri boli povinní anonymne platiť daň od 3,5 do 50 dolárov za gram rôznych drog. Tennesee z týchto daní vyzbieralo zhruba 2 milióny dolárov ročne, napriek tomu, že drogy boli naďalej nelegálne. Táto daň je majstrovskou ukážkou vymáhania daňovej povinnosti. Ak totiž chytili dílera, ktorý nepreukázal zaplatenie dane, naparili mu ešte aj trest za dňové úniky (často viac ako za drogový delikt). V roku 2009 však najvyšší súd označil túto daň za protiústavnú a štát musel dílerom peniaze vrátiť. Vďaka vysokej flexibilite slovenskej ústavy by sme u nás na tento problém naraziť nemali.

4. Daň z internetu. Prvá inšpirácia je zo susedného Maďarska, kde sa vláda pokúsila zaviesť daň 50 centov za každý gigabajt prenesených dát. Okrem zjavného prínosu pre rozpočet má táto daň aj silný potenciál aplikovania sociálneho inžinierstva na populáciu. Ako dobre vieme, väčšina internetovej komunikácie je využívanej na sťahovanie pornografických materiálov. Internetová daň by takéto nežiaduce správanie potlačila.

5. Daň za hyperlink. Aj ďalšia daň je internetová, ale inšpirácia pochádza tentokrát zo Španielska, zvažuje ju aj Taliansko, Nemecko, Francúzsko, či Portugalsko. Tamojšia vláda na popud miestnych novín uvalila daň na každý link na španielske správy, ktorý sa zobrazí vo vyhľadávaní Google News. Služba Google News síce po zavedení tejto dane zo Španielska odišla a miestne online portály zaznamenali 10-15% prepad návštevnosti, ale to nie je slabinou, ale výhodou tejto dane. Slovenskí vydavatelia môžu podobne ako španielski žiadať vládu a EÚ, aby donútili službu vrátiť sa (a platiť). Alebo vláda môže založiť Vyhľadávač správ, š.p. – veď prenechaním vyhľadávania súkromným subjektom unikajú štátu miliardové zisky!