Skutočne posledné otvorenie?

Kedysi v roku 2004 zanedbali dôchodkoví reformátori jednu vec. Zabudli zavolať dobré sudičky, ktoré by držali ochrannú ruku nad II. pilierom. Prišla len tá, ktorá II. pilieru do vienka vložila neustále starosti.

Štvrté otvorenie II. piliera nikto nečakal. Však už to tretie malo byť posledné, zdalo sa, že aj vláda sa zmierila s tým, že milión sporiteľov sa do I. piliera nevráti. Paradoxne, podmienky pre štvrté otvorenie vytvorila samotná vláda. Tým, ako nastavila prístup sporiteľov k úsporám. Predstavte si, že sporitelia, ktorí majú z prvého piliera viac ako priemerný dôchodok, by si mohli celé úspory jednorazovo vybrať. Spokojní sporitelia by neumožnili nikomu pred kamerami tvrdiť, že II. pilier je fiaskom.

Lenže vláda a parlament, paradoxne s podporou opozície, sporiteľom prístup k úsporám odoprel. Namiesto toho prinútili de facto všetkých sporiteľov vymeniť svoje úspory za anuitný dôchodok životných poisťovní. V čase, keď nulové úroky centrálnych bánk stiahli anuitné dôchodky na najnižšie úrovne po celom svete. Vláda sa rozhodla vytvoriť trh, do ktorého sa prihlásili tri poisťovne. Tie nevedia o sporiteľoch dohromady nič. S istotou vedia len jedno. Sporiteľ sa k svojim úsporám bez nich nedostane. Výsledkom je, že ponúkané životné dôchodky sú všetko, len nie atraktívne.

Najvyššie ponuky sú nižšie o pár eur, ako predpokladalo ministerstvo financií. Poisťovne nechcú riskovať, a ani DSSky nedokázali a z časti aj nemohli kvôli vládnym reguláciám, zhodnotiť úspory viac.  Lenže sporitelia majú smolu, lebo štát chce svoj deficit znižovať aj tým, že im dáva nižšie dôchodky z prvého piliera. Pri priemernej mzde to nie sú jednotky, ale hneď 13 eur. Výsledkom je zrejmý rozdiel medzi „čistým“ dôchodcom a sporiteľom.

Riešením mohlo byť odstránenie „šetrenia“ na sporiteľoch a umožnenie výberu úspor. Sporiteľ by na termínovanom vklade získal viac, ako z ponuky poisťovní. Rozdiel v dôchodkoch by sa tak stenčil na pár eur. Ale vláda vzniknutú situáciu interpretuje inak. Problém, ktorý sama do značnej miery spôsobila, sa rozhodla riešiť štvrtým otvorením. Viac ako milión sporiteľov opäť postavila pred zložitú otázku, čo sa mi viac vyplatí? Otázku, na ktorú má problém jednoznačne odpovedať aj sebe väčší finančný odborník. Odpoveď na ňu totiž nespočíva len v porovnaní dvoch čísel, ale hlavne v odhadovaní neznámych veličín. Bude štát kvôli deficitu a starnutiu znižovať dôchodky v budúcnosti? Rozhodne Ústavný súd v prospech sporiteľov a odstráni nezmyselné krátenie ich dôchodkov? Podarí sa mi naštartovať kariéru a rast príjmov? Bude pre mňa dôležitá dediteľnosť úspor o 20 rokov? Budú akciové trhy slušne rásť, alebo nás čaká ďalšia finančná kríza? Sporitelia majú na svojich účtoch po desiatich rokoch zhruba o 10 % viac ako boli ich vklady. Ale kto mal úspory minulý rok v indexových fondoch, dosiahol zhodnotenie skoro 15 %. Zopakuje sa to?

Žiadne jednoduché odporúčanie pre pracujúcich neexistuje. Azda dve, relatívne málo početné skupiny to majú jasnejšie. Pre ľudí  s nadpriemernými príjmami  je sporenie formou úniku pred solidárnym zdanením v I. pilieri. V inom postavení sú tí, ktorí práve dosiahli dôchodkový vek a váhajú, či akceptovať ponuku od poisťovne. Ak pravidelný mesačný príjem okamžite potrebujú, vrátiť sa im oplatí. Medzi nimi je šedá zóna, v ktorej je takmer milión sporiteľov. Každý si musí urobiť svoju tabuľku za a proti. Jeden postreh na záver – kto má nízky príjem, nechce sa starať o svoje úspory (nie je ani ochotný vyhľadať radu odborníka), nerieši dediteľnosť a má dôchodkový vek na dohľad, z prvého piliera získa na mesačných dávkach pravdepodobne viac. 

A čo vlastne mali tie dobré sudičky dať druhému pilieru do vienka? Aby ho politici vnímali ako dôchodkové zabezpečenie ľudí ochotných prevziať na seba zodpovednosť. Aby ho nepovažovali za zlodeja verejných peňazí. Ale aj to, aby sporitelia II. pilieru verili a o svoje úspory sa aktívne starali.

Článok vyšiel v denníku SME.