Dôsledky vidíme, na príčiny nezabudnime

Dvanásť miliárd eur za olympijské hry. Nové letisko, rozšírenie metra, nový električkový systém v Aténach, gigantické múzeum pod Akropolou. Nákup 330 tankov Leopard, 40 stíhačiek F-16 za viac ako 3 miliardy dolárov... Jednoducho grécki politici v minulej dekáde pripomínali Bohumila Stejskala z legendárnej českej komédie, ktorý neváhal kúpiť hoci aj kolotoč.

Pre niektorých ľudí by stačilo ukončiť analýzu gréckej krízy tu. Leniví Heléni všetko prehajdákali a teraz chcú od chudobných Slovákov, aby zaplatili hostinu. Necháme ich odísť a všetko bude zase v poriadku. Problémom je, že problémy Eurozóny aj s odchodom Grécka ostanú.

Grécki politici nemíňali peniaze preto, lebo od začiatku rátali so záchranným programom. Míňali ich, pretože si mysleli, že sú bohatí. Ilúziu bohatstva v nich vzbudil prílev nových peňazí, ktorý sa do krajiny začal valiť v čase, keď bol jasný vstup krajiny do Eurozóny. Investori uverili, že už nie je žiadne Grécko plné nezodpovedných politikov a s históriou bankrotov. Už bola iba eurozóna. Úrokové diferenciály medzi Nemeckom a Gréckom sa scvrkli takmer na minimum. Inými slovami – Gréci si mohli zrazu požičiavať za podobných podmienok ako Nemci, čo pred eurom trhy neumožňovali.

Politici mali zrazu zdanlivo bezodnú pokladničku na rozdávanie. Rozbehli spomínané gigantické investície, s odbormi dohodli nevídané nárasty miezd (v rokoch 1999-2007 narástli v Grécku o 36%, kým v Nemecku poklesli zhruba o 4%) a zo štátnych podnikov sa stali nepohyblivé veľryby (štátne železnice v roku 2010 dosiahli stratu 1 miliardy eur, a to spravili 3-krát menej pasažierokilometrov ako tie slovenské!). V roku 1980 bolo grécke HDP na hlavu 5900 súčasných dolárov. V roku 1990 to bolo 9700 dolárov, v roku 2000 takmer 12 tisíc. V roku 2008 to bolo skoro 32 tisíc dolárov na obyvateľa, aby padlo späť na dnešných 22 tisíc.

V Grécku sa nestala z pohľadu veľkosti ekonomiky žiadna tragédia – „len“ praskla gigantická bublina. Krajina sa veľkosťou HDP vrátila tam, kde by zhruba dnes bola bez bubliny. Prirodzene, všetko ostatné je ekonomické peklo. Nastaviť si súkromný život na určitý štandard a potom zistiť, že ste o tretinu chudobnejší, je nepríjemné. Ale dá sa to zvládnuť. Nastaviť štát na určitý štandard a potom zistiť, že v skutočnosti jeho príjmy sú oveľa nižšie – to sa väčšinou nedá vyriešiť inak ako bankrotom.

Ten sa udeje, možno zajtra, možno o rok. Udiať sa mal však už v roku 2010. A nie, nemyslím si, že eurozóna je dnes silnejšia vďaka tomu, že zachránila gréckych politikov. Príčiny gréckej krízy v nej ostali.

Nie sú totiž vôbec grécke, ako nám nakoniec dokázali Španieli, Portugalci či dokonca „nejužanskí“ Íri. Bez funkčných, rozumej vymáhateľných, fiškálnych pravidiel je totiž eurozóna Eldorádom. Racionálnou taktikou politikov je čerpať čo najviac výhod pre svojich voličov a hádzať náklady na voličov ostatných krajín.

Ak by Slovensko vstúpilo do eurozóny skôr, mohli sme tými lenivými Grékmi byť pokojne aj my. Ak sa eurozóna opäť pokúsi rozložiť jeho problémy na všetkých členov, len podporí tragédiu spoločnej pastviny.