Ľavicová vláda zväčšuje nerovnosti

Problém nerovnosti je dnes vo svete skloňovaný predovšetkým v spojení s príjmovou nerovnosťou a nerovnosťou v bohatstve, za ktoré sú údajne zodpovedné systémové tendencie v rámci kapitalizmu. Ak sa aj stotožníme s niekoľkými predpokladmi: že táto nerovnosť skutočne existuje, v čase rastie, predstavuje problém a zároveň za ňu môžu systematické tendencie v rámci kapitalizmu, stále čelíme problémom spojených so snahou o jej nápravu.

Inak povedané problémom s praktickou politikou. Sú to totiž práve politici, na ktorých sa mnohí sťažovatelia na nerovnosť obracajú. Preto ak sa aj zhodneme na tom, čo by sa malo urobiť (znížiť nerovnosť), nevyplýva z toho automaticky, že zvýšenie moci politikov povedie k tomuto cieľu. Slovensko je toho krásnym príkladom.

Reformná Dzurindova vláda v rokoch 2002 až 2006 zaviedla rovnú sadzbu dane. Všetky sadzby – daň z príjmu fyzických a právnických osôb a DPH – sa zjednotili na 19 percent. Ak nerátame zavedenie tzv. milionárskej dane z roku 2007, tak rovná daň vydržala až do druhej vlády ľavicového politika Roberta Fica, ktorý ju v roku 2013 definitívne zrušil.

Najskôr sa zvýšila sadzba dane z príjmov právnických osôb na 23 percent a zavedená druhá sadzba dane z príjmu fyzických osôb pre vyššie príjmové skupiny vo výške 25 percent. Tieto zmeny zapadali do rétoriky ľavicovej vlády o potrebe znižovania rozdielov medzi bohatými a chudobnými.

Dohodári platia viac

Vláda však v rámci zmien v daňovo-odvodových zákonoch zaviedla ešte dodatočné opatrenia, ktoré dopadli negatívne najmä na chudobných. Ide predovšetkým o zaťaženie dohodárov odvodmi. Na Slovensku si ešte v roku 2012 privyrábalo prácou na dohodu asi pol milióna ľudí.

Z dát Sociálnej poisťovne vyplýva, že približne tretina dohodárov si týmto spôsobom privyrábala popri zamestnaní a viac ako tri štvrtiny zarábali do 200 eur mesačne, 90 percent z nich menej ako minimálnu mzdu. Dá sa teda predpokladať, že išlo najmä o nižšie príjmové skupiny, ktoré sa takto snažili si prilepšiť.

Do roku 2013 platili dohodári len priamu daň vo výške 19 percent a ich zamestnávatelia odviedli do garančného a úrazového fondu sociálneho poistenia dokopy 1,05 percenta z hrubej mzdy. S rokom 2013 však prišli spomínané zmeny v odvodoch a dohodári museli začať platiť rovnaké odvody ako klasickí zamestnanci.

To znamená, že okrem 19 percent dane museli zamestnanci odviesť 13,4 percenta a zamestnávatelia až 35,2 percenta z hrubej mzdy. Ak sa potom zamestnávateľ rozhodol udržať rovnaké náklady na zamestnanie dohodára, znížil mu tým príjem (pred zdanením) na 65 percent, teda dve tretiny pôvodnej mzdy.

Menej kontraktov

Zamestnávatelia však, samozrejme, nedokázali presunúť celé daňové bremeno na dohodárov, takže nasledovalo ich prepúšťanie. Podľa štatistík Sociálnej poisťovne prinieslo zavedenie odvodov na dohody medziročný pokles o 200-tisíc kontraktov, čo predstavuje tretinu všetkých uzatvorených dohôd. Počet samotných dohodárov (jeden dohodár môže mať jeden a viac kontraktov) poklesol o 25 percent.

Vplyv týchto zmien v daňovo-odovodovom zaťažení spätne tento rok analyzovala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Tá pomocou ekonometrického modelu a individuálnych dát posúdila okrem iného aj vplyv týchto opatrení na vývoj príjmovej nerovnosti v spoločnosti.

Na porovnanie použila dva najrozšírenejšie ukazovatele: GINI index, ktorý zachytáva nerovnosť v príjmoch (čím bližšie k 1, tým sú príjmy nerovnomernejšie rozdelené); a Kakwaniho index zachytávajúci progresivitu daňovo-odvodového systému (vyššia hodnota znamená vyššiu mieru progresivity).

Z výsledkov ich analýzy vyplýva, že – aj napriek vládnej rétorike – zmeny v daňovo-odvodových zákonoch nielenže neznížili príjmovú nerovnosť v SR (GINI koeficient ostal relatívne nízky na úrovni 0,27), ale naopak celkovo znížil progresivitu daňovo–odvodového systému (Kakwaniho index daňovej progresivity sa znížil z 0,068 na 0,065).

Zdroje od chudobnejších

Vidíme tak, že ľavicová vláda s rovnostárskou rétorikou nakoniec ešte zvýšila daňové zaťaženie nízkopríjmových obyvateľov.

Navyše do tejto analýzy ešte neboli započítané ďalšie opatrenia vlády: v roku 2012 boli zvýšené silno degresívne dane z tabakových výrobkov o 2,59 percenta; vláda obmedzila nezdaniteľnú časť základu dane na manžela alebo manželku; zrušila plánované zrušenie koncesionárskych poplatkov a zrušila zníženie dočasného zvýšenia DPH o jeden percentuálny bod, aj keď už pominuli pôvodne dôvody na jej zvýšenie.

Tieto opatrenia rovnako prispeli k relatívnemu presunu daňovo-odvodového zaťaženia na chudobných.

Na príklade Slovenska tak vidno, že vláda snažiaca sa zakryť diery vo verejnom rozpočte vo výsledku siahla na príjmy najzraniteľnejších a využila ich limitované zdroje na riešenie verejných problémov. Z pohľadu vlády to totiž môže byť často najjednoduchší spôsob, ako sa dostať k potrebným financiám – predovšetkým v sociálnom štáte financovanom vysokým odvodovým zaťažením a nepriamymi daňami ako DPH.

Na Slovensku totiž veľkú časť HDP tvoria veľké zahraničné a silno kapitálovo vybavené spoločnosti, ktoré veľkú časť svojej produkcie vyvážajú do zahraničia. Toto je pridaná hodnota, na ktorú politici nemajú priamy dosah a nedokážu ju zdaniť.

Keď tak vznikli fiškálne problémy, siahli v konečnom dôsledku politici na súkromné zdroje aj tých, ktorí boli predmetom ich rétoriky – chudobní ľudia.

Sme, 25.11. 2015

Ľavicová vláda zväčšuje nerovnosti

Dvadsaťtisíc žiakov je odsúdených na neúspech

Otázky, ktoré by sme si nemali klásť

Podplácať študentov alebo prilákať absolventov?