Vláda odumretých ambícií (.týždeň)

Radovan Ďurana vysvetlil 25.10.2015 podobu úsporných opatrení v EÚ pre .týždeň.

Vláda odumretých ambícií (.týždeň)

S krátkou prestávkou Radičovej vlády nám od roku 2006 vládne Smer. Pod jeho vedením pôsobí Slovensko ako štát bez ambície zlepšovať sa. A ak tento trend potvrdia aj blížiace sa voľby, pokračovať môže prinajmenšom do roku 2020.

.je to myšlienka, ktorá momentálne rezonuje v pravicovom prostredí u nás. Začujete ju pri pive medzi konzervatívnymi novinármi a občas si cestu nájde aj do ich komentárov. No občas zaznie aj v internetových diskusiách.

Dala by sa zhrnúť do vety: ,,Nedémonizujme Roberta Fica, veď sa nevymyká z európskeho hlavného prúdu - prinajmenšom svojou ekonomickou politikou." Pri politických témach ako sú utečenci alebo LGBT býva síce Smer kritizovaný, že málo pripomína postmodernú západoeurópsku sociálnu demokraciu, no podľa bagatelizujúcich hlasov zaznievajúcich v pravicovom zákulisí ekonomiku až tak nepoškodzuje. Veď o konsolidáciu verejných financií sa počas tohto volebného obdobia jeho minister financií Peter Kažimír ako tak usiloval.

Veľkých výstredností, ktoré by zaváňali socializmom, sa Smer nedopustil. A ľavicová rétorika jeho predstaviteľov bola vždy radikálnejšia, než ich činy. Niežeby na tejto perspektíve, ktorá má racionalizovať prípadnú povolebnú koalíciu časti pravicových strán so Smerom, nebolo veľa pravdivého. Robert Fico naozaj nie je Hugo Chávez ani Fidel Castro. No veta ,,Smer je európsky mainstream" sa často spomína s akousi blazeovanou ľahkosťou, ktorá ignoruje niekoľko ,,ale".

.hlavný prúd? Nie bohviečo! Predovšetkým, politika spomenutého ,,európskeho hlavného prúdu" nie je žiadny ideál. Mýtus o genialite figúrok ako Francois Hollande alebo Jean-Claude Juncker sa razom rozplynie, len čo si človek otvorí zahraničné noviny. No vidieť to aj na číslach. V lete zverejnil Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) správu svojho riaditeľa Petra Goliaša pod názvom Slovensko v eurozóne. Okrem iného si v nej ekonóm všíma jav, o ktorom sa v zahraničí diskutuje už dlhšie: Ak sa úroveň hrubého domáceho produktu eurozóny v roku 2005 označí ako 100 percent, tak potom v roku 2014 zodpovedalo HDP eurozóny 105,4 percenta jej úrovne spred deviatich rokov.

No napríklad americká ekonomika sa vlani nachádzala až na 113 percentách v porovnaní so svojou úrovňou v roku 2005. Ekonomiky EÚ i USA zažili rýchly predkrízový rast aj krízový prepad, no od roku 2011 sa americké hospodárstvo zotavuje oveľa lepšie ako to európske. Prejavuje sa to aj na nezamestnanosti, ktorá bola na konci roka 2014 v eurozóne na úrovni 11,6 percenta, kým v Spojených štátoch len 6,2 percenta. Tento rozdiel nieje len dôsledkom silnejšieho sklonu Američanov uchyľovať sa k monetárnemu stimulovaniu ekonomiky, ale aj tamojších zdravších fundamentov. Vo viacerých štátoch eurozóny existuje silný protitlak voči reformám, ktoré by uvoľnili hospodársku aktivitu a podnikavosť svojich občanov. Starý kontinent veľa času stratil aj debatami o krotení vysokých verejných dlhov, ktoré v prípadoch niektorých krajín (ako Francúzsko, Španielsko alebo Taliansko) aj tak každý rok utešene rastú. ,,V posledných rokoch bolo počuť veľa kritiky ohľadne politiky úsporných opatrení," hovorí analytik think-tanku INESS Radovan Ďurana. ,,No to, čo sa v eurozóne nazývalo ,austerity', neboli ani tak škrty, ako iba pomalší nárast verejných výdavkov." Navyše, z Európy vytláčame energeticky náročný priemysel, lebo vzhľadom na prehnané bremená v mene environmentálnych cieľov sa starý kontinent stáva príliš drahou výrobnou lokalitou. Napríklad v Nemecku tento druh sebapoškodzujúcich energetických politík presadzovala Angela Merkel, ktorá sa u nás pokladá za takmer neomylné orákulum európskej politiky. V každom prípade, táto maska pomaly padá a európsky ,,hlavný prúd" politicky ani ekonomicky príliš neoslňuje. Preto škodlivosť niektorých ekonomických politík Smeru nijako neznižuje, že sa nevymykajú z rámca toho, čo je aj inde v Európe považované za obvyklé.

.dobiehame pomalšie No aj keby sa Smer nevymykal európskemu priemeru, je tu ešte dôležitejší argument, prečo s tým nemáme ostať spokojní. Medzi Slovenskom a krajinami západnej Európy naďalej zíva priepasť v životnej úrovni. Podľa prepočtov Poštovej banky bola vlani priemerná čistá mzda u nás 665 eur (siedma najnižšia v EÚ-28). Naproti tomu v susednom Rakúsku bola čistá priemerná mzda vlani 2 320 eur. Priemer za celú Úniu bol 1 837 eur a za eurozónu 2 063 eur. Samozrejme, tieto porovnania skresľujú odlišné ceny v rôznych krajinách. No asi nikto nepochybuje, že životná úroveň je na Slovensku nižšia ako na Západe. Za týchto okolností musí naša ekonomika rásť dlhodobo rýchlejšie, než ekonomiky západoeurópskych štátov, ak ich chceme dobiehať. To sa aj deje. No ak máme dobiehať čo najrýchlejšie, potrebujeme lepšie politiky a najmä politikov s ambicióznejšími víziami, než je iba európsky priemer. Tam, kde rakúsky predseda vlády môže spokojne spať na vavrínoch, mal by slovenský premiér energicky presadzovať nevyhnutné systémové zmeny. Oblastí, v ktorých by sa mali uskutočniť, je viac než dosť. Pritom Slovensko naozaj dobieha. V roku 2003 dosahovala podľa Eurostatu naša ekonomika 55 percent priemeru EÚ. V roku 2014 to bolo 76 percent. ,,Dobiehanie sa spomaľuje," vysvetľuje ekonóm Peter Goliaš.

,,Najrýchlejšie sme dobiehali v rokoch 2004 až 2008. Odvtedy to ide značne pomalšie." Po Nežnej revolúcii sa predstavy o dobehnutí Západu do štyroch - piatich rokov veľmi rýchlo rozplynuli. Dá sa dnes povedať, kedy životnou úrovňou dobehneme napríklad Rakúsko? ,,Možno aj nikdy," odpovedá Peter Goliaš odzbrojujúco. ,,Závisí to od toho, aké budeme mať kvalitné vzdelávanie, ako dobre sa u nás bude dať podnikať, aký efektívny bude štát a ako sa u nás podarí potlačiť kradnutie. Žiaľ, za posledné obdobie vidím práve v štrukturálnych reformách v týchto oblastiach pramalý pokrok."

Zaujímavý príklad dobiehania je Litva. Postsovietska republika podľa údajov Eurostatu v roku 2003 dosahovala 48 percent priemeru EÚ, no odvtedy sa vyšvihla až na 74 percent. Významná časť tohto dobiehania patrí do obdobia po kríze, keď sme my, naopak, v dobiehaní spomalili. Ak má Slovensko dobiehať západnú Európu čo najrýchlejšie, nemalo by rušiť, čo funguje a zamerať sa, naopak, na sfunkčnenie toho, čo nefunguje. Avšak v tomto volebnom období kabinet Roberta Fica fakticky skoncoval s rovnou daňou, vlajkovou loďou reforiem druhej vlády Mikuláša Dzurindu, kým vlastné impulzy podobného významu pre podnikanie nepriniesol. Nedávno sa na tento krok i na ďalšie daňovo-odvodové zmeny súčasnej vlády pozrela bližšie Rada pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ). Zaujímavosťou je, že zmeny podľa nej ešte znížili progresivitu daňovo-odvodového systému, hoci vláda svoj krok odôvodňovala aj väčšou sociálnou spravodlivosťou. ,,Výsledky naznačujú, že v dlhodobom horizonte môže táto zmena znížiť úroveň HDP o 0,4 percenta," píšu analytici RRZ a všímajú si tiež, že firmy sú v dôsledku zmien v podobe vyššieho odvodového zaťaženia motivované znižovať o čosi hrubé príjmy zamestnancov.

.dlhodobé dopady Argument, že politika Ficovej vlády až tak negatívne na rast slovenskej ekonomiky nevplýva, má niekedy podobu poukázania na jej závislosť od vonkajších faktorov. Inak povedané, sme veľmi otvoreným hospodárstvom, ktorého rast je do značnej miery ťahaný dopytom v krajinách, kam vyvážame.

Vplýva na nás aj svetová konjunktúra i kríza či menová politika Európskej centrálnej banky. Podľa tohto pohľadu, keby sa Dzurindove reformy nikdy neuskutočnili, naša ekonomika by v polovici minulého desaťročia stále rástla obstojným tempom. Možno by bolo robenie biznisu komplikovanejšie, no vplyv vstupu do EÚ či svetová konjunktúra by nás aj tak potiahli. Iste, je to pohľad akoby do alternatívnej reality, ktorú nepoznáme. Inak povedané, predstavte si, že by namiesto druhej Dzurindovej vlády bol pri moci už vtedy Robert Fico. Slávne reformy by sa nikdy neodohrali a naša ekonomika by v roku 2006 nenarástla o 8,3 percenta, ale namiesto toho povedzme len o (stále úctyhodných) 6 percent. Alebo si predstavme, že dnes vládne namiesto Roberta Fica pravicová reformná a biznisu naklonená vláda pod vedením Ivety Radičovej a naša ekonomika by tento rok nerástla o 3 percentá, ako nám predpovedala Európska komisia, ale trebárs o 4 percentá. Sú takéto malé zmeny vôbec relevantné? Hoci sa zdá, že z jedného roka na druhý nie, v stredno- a dlhodobom horizonte môžu jedno-, či dvojpercentné zmeny v medziročnom raste HDP zamiešať poradie na pomyslenom rebríčku bohatstva národov. Najmä ak je dynamika rastu vyššia dlhodobo. Každoročný hospodársky rast sa totiž nabaľuje na základ, ktorý už bol dosiahnutý. Premiér Fico zvykne každý rok s odhadmi rastu vyzdvihnúť, koľký najvyšší v eurozóne dosahujeme. Pritom jeho vláda neurobila takmer žiadnu reformu, ktorá by ďalej zdynamizovala súkromný sektor. O čo viac by sa Slovensko mohlo rozvíjať, keby sa hmatateľne zmenšila administratívna záťaž podnikania, zlepšila vymožiteľnosť práva, zreformovalo školstvo či iné oblasti?! ,,Ešte nikto, kto vládol s takou veľkou mocou a tak dlho, nezlepšil Slovensko tak málo," vystihol Roberta Fica český novinár Tomáš Němeček. Ašpirácie socialistov sa začínajú i končia pri získaní a udržaní moci. No na krajinu žiadne ambície neprenášajú. Pritom Slovensko už ukázalo, že má na viac. A môže opäť dosahovať viac v budúcnosti.

O čo viac mohlo dnes Slovensko rásť, keby vláda mala väčší ťah na reformnú bránku?

Lukáš Krivošík
.ťýždeň, 25.10.2015

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards