Pojmológia druhého piliera

Aj dôchodcovia musia meniť chladničku, opravovať auto, či potrebujú nový, kvalitnejší chrup. Ako vykryť nárazové investičné výdavky, ak nechcú siahnuť po úvere?

Americkí republikáni a demokrati si vraj nerozumejú, pretože rovnakým slovám pripisujú rozdielny význam. Tento fenomén však nie je vyhradený len pre USA, ale týka sa každej spoločnosti. V prípade Slovenska sa dá krásne ilustrovať na druhom dôchodkovom pilieri.

Ten istý odvod do druhého piliera interpretujú jedni ako ochudobňovanie štátu, druhí ako povinné sporenie budúcich dôchodcov.

Prvá skupina považuje úspory za štátne peniaze, ktoré dnes chýbajú v Sociálnej poisťovni. Prekáža im nutnosť doplácať z daní na výplatu dnešných dôchodkov.

Druhá skupina vidí vlastný účet, kam posiela časť svojej mzdy, a vidí pokles výdavkov Sociálnej poisťovne v budúcnosti. Sporitelia znižujú budúce výdavky verejných financií, a to viac, ako by sa podľa veľkosti platieb patrilo.

Brať dôchodok alebo rozhodovať o úsporách

Zaujímavé je, že druhá skupina (nazvime si ju „zástancovia“) nie je jednoliata. Pomyselnou čiarou je to, aký význam pripisuje slovenému spojeniu dôchodkové zabezpečenie.

Časť tejto skupiny považuje za dôchodkové zabezpečenie pravidelný mesačný príjem. Veď dôchodok je mesačná platba a nikdy inak. Dôchodkové zabezpečenie znamená nákup potravín, platenie mesačných účtov za elektrinu prípadne za mobil. Presne tak ako dôchodok z prvého piliera. Pripomeňme len, že v tomto sa zhoduje s prvou skupinou, ktorá by druhý pilier radšej zrušila.

Druhá časť skupiny zástancov považuje za dôchodkové zabezpečenie každý príjem, ktorý slúži dôchodcovi na pokrytie jeho životných nákladov. Na dôchodcu sa nepozerá ako na unifikovanú spriemerovanú bytosť, ale ako na jednotlivca, ktorý má svoje individuálne potreby. Tieto potreby môžu byť pravidelne sa opakujúce, ale aj nie.

Aj dôchodcovia musia meniť chladničku, opravovať auto či potrebujú nový kvalitnejší chrup. Čiže nárazové investičné výdavky.

Mesačnú pravidelnosť výplaty dôchodku z prvého piliera druhá časť skupiny zástancov druhého piliera nechápe ako vymoženosť, ale ako nevyhnutnosť, pretože priebežný sociálny systém nedokáže fungovať inak. Naopak, možnosť nakladania s úsporami v druhom pilieri víta, lebo sporiteľom dáva možnosť vykryť aj náročnejšie dôchodcovské potreby.

Zviazanie úspor druhého piliera do pravidelných mesačných dávok chápe ako zbytočné obmedzenie, ktoré de facto núti dôchodcov brať si spotrebné úvery, hoci by nemuseli. Platiť úroky, pričom na účte im ležia úspory.

Možnosť rozhodovať o svojich úsporách, teda programový výber, je tak ďalším pojmom, ktorému ľudia pripisujú rozdielny význam či váhu.

Argumenty proti programovému výberu

Je zaujímavé, že prvá, ale aj časť druhej skupiny túto flexibilitu nechce dopriať sporiteľom z princípu. Stačí totiž rozumne nastaviť hranicu minimálneho príjmu pre „slobodu“ nakladania s úsporami - a sporiteľ sa nemôže stať priamou záťažou pre verejné financie.

Sporiteľ svojím rozhodnutím čerpať úspory nepravidelne nemôže nikoho priamo obmedziť ani ohroziť. Jeho príjem je takisto ako príjem z prvého piliera nezdaňovaný. Prečo je teda programový výber tŕňom v oku?

Nechajme bokom tvrdenia, že pravidelné mesačné dávky (anuitu) „predpokladal“ zákon, po prvé preto, že pravidelnosť dávky tam nie je explicitne uvedená, a po druhé preto, že text v zákone negarantuje relevantnosť argumentu.

Jedinou výhradou je riziko nepriamych nákladov, ktoré vzniknú vtedy, keď sporiteľ požiada o dotované sociálne služby, napr. v domove dôchodcov. Ak si úspory vyberie programovým výberom a nebude vlastniť anuitu, bude mať nižšie príjmy a požadovať vyššiu dotáciu. O váhe tejto výhrady síce vypovedá fakt, že v domovoch sú dnes maximálne dve percentá dôchodcov, ako aj skutočnosť, že váha druhého piliera na príjme dôchodcu bude ešte niekoľko dekád nižšia ako štvrtinová, ale dobre.

Taký prípad nastať môže a v iných krajinách ho čiastočne eliminujú požiadavkou, aby príjemca služieb predložil vyhlásenie, že v posledných piatich rokoch nepredal majetok alebo ho nepreviedol na rodinu.

Plošné sociálne systémy vždy budú mať slabé miesta, tak ako napríklad dnes niektorí ľudia zneužívajú status hmotnej núdze. Ak by však aj vznikli územnej samospráve dodatočné náklady rádovo v miliónoch eur, je to dostatočný argument na zníženie úžitku státisícov sporiteľov?

Zdá sa, že v negatívnom postoji k programovému výberu dominuje iný argument. Keď ja musím mať pravidelné dôchodkové dávky, musia ich mať aj sporitelia.

SME Komentáre, 7.9.2016