Eurokríza: Hrozivý koniec nenastane

V dňoch 13-16. októbra sa uskutoční siedmy ročník Seminára rakúskej ekonómie. Hlavnou hviezdou podujatia bude nemecký prof. Guido Hülsmann, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov prúdu ekonomického myslenia s názvom rakúska ekonomická škola. Ekonómovia tohto prúdu ako jediní predpovedali poslednú finančnú a ekonomickú krízu. Prof. Hülsmann bude prednášať o etike výnosov z kapitálu, politickej ekonómii likvidity, či o monetárnych intervenciách. Prinášame vám preklad staršieho rozhovoru, ktorý poskytol pre Die Freie Welt v septembri 2014.

Najnovšie zníženie úrokovej sadzby ECB je len ďalším krokom k totalitnému útvaru. Cestu tam vytvára náš peňažný systém, hovorí prof. Guido Hülsmann, v rozhovore pre Freiewelt.net.

Riaditeľ ECB, Mario Draghi, opäť znížil úrokovú sadzbu ECB – aj napriek tomu, že predošlé zníženie bolo nedávno. Prečo to Draghi robí?

Nádejné pôsobenie posledného zníženia úrokovej sadzby nesplnilo očakávania ECB. Spotrebiteľské ceny v Eurozóne síce naďalej stúpajú, ale ceny stúpajú o menej ako 1%. To je pre ECB málo, snaží sa dosiahnuť minimálnu cenovú infláciu 2%.

Kto profituje zo znižovania základnej úrokovej sadzby a kto na tom stráca?

K bezprostredným víťazom patria hlavne obchodné banky a ich klienti, hlavne štát. K porazeným patria momentálne všetci finanční sprostredkovatelia, ktorí investujú hlavne do cenných papierov s pevným výnosom, takže v prvom rade poisťovne. Podľa ECB patria všetci občania Eurozóny k víťazom, pretože boj s nízkou príp. negatívnou infláciou prospieva všetkým. To platí však len v tom zmysle, že budú naďalej politikou ECB labilné komerčné banky umelo držané pri živote a klienti bánk sa takto nebudú trápiť - a teda nebudeme sa trápiť my všetci. Ale znamená to samozrejme, že skutočné problémy budú aj naďalej len odložené. Zo strednodobého a dlhodobého hľadiska strácame takto všetci.

Čo sú skutočné problémy? Existuje chyba v systéme?

V našej mene existuje skutočne celý rad systémových chýb, ktoré sa v posledných rokoch stále viac zamotali a vzájomne posilnili. Najväčšia systémová chyba je už veľmi stará. Existovala už pred rokom 1999, čiže ešte pri národných menách a spočívala vo voľbe menového prostriedku. Od roku 1971 sú všetky meny tvorené nemateriálnym papierom, resp. účtovnými peniazmi. Ich jednotliví výrobcovia – centrálne banky – môžu bez akejkoľvek technickej alebo podnikovo-hospodárskej prekážky tvoriť peniaze, a takto môžu v rámci ekonomiky vystupovať ako záchranca poslednej inštancie. To zas znamená prerozdeľovanie: prví používatelia čerstvo vytvorených peňazí (predovšetkým komerčné banky a štáty) vyhrávajú na úkor neskorých, finančnému trhu vzdialených používateľov nových peňazí. Je očividné, že takto sú podkopané základy zodpovednosti. Toto sa tiež objavuje predovšetkým pri komerčných bankách a štátoch. Od roku 1971 sa nechali strhnúť k ohromujúcemu hospodáreniu na dlh. Stupeň zadlženia je však rozdielny a podmienený národnou kultúrou. Niektoré krajiny majú väčšie problémy s dlhmi ako iné. Konzervatívnejšie krajiny nechcú zakaždým tak rýchlo resp. v takom objeme otvárať kohútik s finančnou pomocou, ako by to relatívne nezodpovednejšie krajiny rady chceli. Keď sa tieto konflikty prejavia, pohrávajú sa obe strany s možnosťou výstupu z Eurozóny, či niekedy aj celkom otvorene hrozia výstupom. To je materiál, z ktorého sú Eurokrízy utkané.

Nemci sa podľa všetkého majú dobre, krajina krízu zvládla dobre. Vyzerá to tak, že zodpovední urobili všetko správne. Nevidíte to tiež tak?

U nás sa vystrájalo trochu menej ako u našich susedov, v dôsledku čoho sa teraz zdáme byť jednookí králi medzi mnohými slepými žobrákmi. V žiadnom prípade nemáme tu česť mať veľmi kompetentných, ďalekozrakých a rozumných vládcov. U nás spočíva umenie vládnuť už dlhé roky v tom, že všetky konflikty riešime šekovou knižkou, čo znamená na účet daňových poplatníkov. Problémy sa neriešia, ale odkladajú, pomocou podplácania konfliktných strán. Vnútropoliticky sa to odzrkadľuje v rozširujúcom sa sociálnom štáte, v zahraničnej politike v silnejšie množiacich sa prerozdeľovacích mechanizmoch Európskej únie, do čoho sa počíta aj monetárna politika ECB. Z krátkodobého hľadiska má tento postup výhodu v tom, že sa konflikty neprenášajú otvorene na verejnosť a že sa udržiavajú príjemné emócie. Keď každý deň darujete svojím susedom čokoládu a šampanské, samozrejme, že si získate priaznivé ohlasy. Pre tieto detinské aktivity Nemcom siahajú hlboko do vreciek. Čudujeme sa chudobneniu dôchodcov a ťažkej situácii začiatočníkov na trhu práce. Peniaze, ktoré tam chýbajú, podávame v malej miere ľuďom hľadajúcim blahobyt a v oveľa väčšej miere skrachovaným bankám a juhoeurópskym štátom.

Hovorí sa o ďalších krokoch ECB, ako skupovanie ABS (Asset Backed Securities) cenných papierov a program kvantitatívneho uvoľňovania. Čo sa skrýva za týmito plánmi?

Je to prerozdeľovací plán v prospech už zadlžených krajín. Klasická politika centrálnych bánk sa sústreďuje vlastne len na národohospodárske ciele, predovšetkým na rast, zamestnanosť a cenovú infláciu. Z tohto hľadiska nezáleží na tom, ktorá banka, resp. ktorý región či provincia získa úvery od centrálnej banky. V Eurozóne je to však iné. Od roku 2010 zdôrazňuje ECB svoju vôľu rozšíriť produkciu peňazí, pokiaľ to bude možné, rovnomerne v členských štátoch. To všetko sa prehlasuje pod heslom „jednoty“ Eurozóny. Teraz je problém v tom, že komerčné banky podľa platných pravidiel nemôžu zadlženým krajinám poskytovať ďalšie úvery. Po tom, ako boli víťazi neustálej produkcie peňazí, sú dnes porazenými, pretože nemôžu ponúknuť žiaden kolaterál, ktorý spĺňa minimálne požiadavky ECB na kvalitu. Teraz majú byť podniknuté nové cesty pre zaistenie ďalších peňazí. K tomu má slúžiť kúpa štátnych dlhopisov a podnikových úverov, pričom majú byť použité tie isté techniky, ktoré boli odsúdené v krízových rokoch 2008-2009.

Aké pravdepodobné smerovanie nadobudne podľa Vás dráma o záchrane Eura a inflácie? Ako to celé skončí?

Eurozóna bude vo svojej dnešnej a možno aj širšej podobe existovať ešte minimálne desať rokov, a možno aj oveľa dlhšie. Jedinou prekážkou by bol mimoriadny protest občanov v Nemecku, Rakúsku a Holandsku, ktorý by národné vlády donútil vrátiť sa späť. Takáto zmena sa u nás nikde nečrtá. Vláda Angely Merkelovej sa práve upevnila v úrade veľmi dobrými výsledkami. Prípustný je len jeden záver: väčšina občanov chce byť naďalej dojená, aby im naši politici ďalej hrali v tejto fraške. Každú nedeľu po omši vyroníme jednu slzu za chudákov dôchodcov a volíme politikov, ktorí nám najmenej vadia.

Niektorí tvrdia, že hrozivý koniec by bol lepší ako naďalej táto hrôza bez konca. Na akú konkrétnu hrôzu by sa mala nemecká ekonomika pripraviť?

Hrozivý koniec nenastane. Naši politici budú robiť všetko preto, aby zabránili krachu, pretože potom sa zobudia aj najväčší spáči. Budú postupovať skôr krok za krokom a všetky dôležité postupy schvaľovať za zatvorenými dverami, ako to robili posledných 25 rokov. Budú naďalej regulovať a zdaňovať ekonomiku, a zároveň zreformujú politické inštitúcie zahŕňajúc ECB tak, aby to zodpovedalo ich potrebám. Na konci nenastane veľký krach, ale vznikne totalitný útvar, ktorého črty sa postupne stanú jasnými.

Z nemeckého originálu preložila Monika Olejárová, INESS

Na Seminár rakúskej ekonómie sa môžete prihlásiť tu.

Aktuality.sk, 30.09.2016