Manažovaný obchod a strašidelnejšie alternatívy

 CETA – dohoda o voľnom obchode s Kanadou sa takmer zasekla. Najskôr to vyzeralo, že treba už len formalitku v podobe ratifikácie, potom to vyzeralo na skoro totálne stroskotanie na Valónsku, aby sa vzápätí pod uviaznutú zmluvu podarilo dostať podpisy.

Dajme pre tento komentár bokom úvahy o kompetenciách a subsidiarite v EÚ (hoci je to téma na výsosť zaujímavá) a pozrime sa na samotnú zmluvu. Kanadu väčšina obyvateľov Európy (obzvlášť tej východnej) vníma ako také drevorubačské Švajčiarsko (všetko tam funguje, obyvatelia sú šťastní a keby mali halušky, tak tam zajtra emigruje polovica Slovenska). CETA by tak dráždila málokoho. Problém je, že CETA je vnímaná ako taký predvoj, alebo Trójsky kôň, ak chcete, zmluvy TTIP, teda zmluvy o voľnom obchode medzi EÚ a USA.

Ekonómovia sa nezhodnú takmer na ničom. No ak chceme nájsť niečo, čo má najbližšie k všeobecnej ekonomickej pravde, tak je to efekt voľného obchodu. Menej bariér pre obchod, viac prosperity pre všetkých. Špecializácia a z nej vyplývajúci obchod (vzájomná výmena produktov našich rozdielnych schopností) ľudstvu umožnilo opustiť jaskyne a čučoriedkové kríky. Bodka.

Tu však komentár skončiť nemôžem, keďže je tu jeden zásadný problém. Zmluvy o voľnom obchode nie sú o voľnom obchode, ale o manažovanom obchode. V bežnom uvažovaní totiž stále prevláda 300-ročné merkantilistické nastavenie, ktoré za bohatstvo považuje export a import je cenou platenou za toto bohatstvo. Bohatstvo našich stolov, skríň a chladničiek však zvyšuje import a export je tou zaplatenou nevyhnutnou cenou.

Ak by sme sa bavili o voľnom obchode, nebolo by to o 1600 stranových zmluvách , ale o deklaráciách. Krajiny by sa v nich vzdávali bariér a umožňovali obyvateľom kúpiť si čo chcú, od koho chcú, bez ohľadu na to, ako sa zachová protistrana.

Ale späť do reality, v ktorej politiku tvoria rôzne organizované a rôzne veľké záujmové skupiny a z toho vyplývajúca rôzne namixovaná protekcionistická politika. Predstavuje TTIP a CETA lepší mix protekcionizmu? V niečom sú obavy prehnané, až nepodložené. Napríklad obávané ISDS (doložky o ochrane investícii) fungujú v bilaterálnych zmluvách ako ochrana pred lepkavými prstami národných politikov už roky a len Slovensko ich má dohodnutých 55, vrátane tej s USA (od roku 1991). TTIP ani CETA nijak nenarušia možnosti Bruselu a Bratislavy mikromanažovať naše životy určovaním výkonu vysávačov, či zakazovaním tataráku. „Sociálne štandardy“ Švajčiarov nepoklesli podpísaním zmluvy o voľnom obchode s Čínou (2013) a nemusia odvtedy otročiť 12 hodín denne v plechových fabrikách bez okien. Niektoré obavy mám aj ja - obchodné dohody budujú nový globálny regulačný rámec, ktorý má potenciál zasiahnuť do našich každodenných životov.

Nejakú dobu však zažívame už otvorený boj o budúci vývoj ľudského spoločenstva medzi globálnym zbližovaním národov a ekonomickou autarkiou-autizmom. Tým, ktorí uprednostňujú spoločnosť postavenú na slobode, súkromnom vlastníctve a dobrovoľnej interakcii ľudí, sa spojenci vo svetovom politickom dianí hľadajú ťažko. Obchodné dohody spojencami sú, aj keď krívajú na obe nohy a smrdí im z úst. Prijať ich nekriticky a bez povšimnutia by bola chyba, no neprijať možno ešte väčšia. Alternatívy sú totiž len strašidelnejšie.

Hospodárske noviny, 2.11.2016